Читать книгу: «Statky zmätky», страница 5

Výstup jedenásť

Palčík, Ďurko, Mara, Žofa

Žofa (vchádzajúc) — Jaj, Bože, deti naše, čo ste mi to porobili, že mi takôto musíme o vás počúvať? Či ste sa povadili, či ste sa pobili? Či už čo sa u vás robí, meno moje? Veď som sa vám ja inak úfala. A tu je už nič nie tak, ako bolo, ako som si ja myslela, meno moje. Aký nepokoj, aké hnevy sa to tu dejú, meno moje? Nuž čože vy nemôžete na jedno prísť?

Mara — Jaj, len poď pomáhať poriadok medzi nimi robiť ... Daj radu.

Žofa — Čože ti ja, sprostá žena, meno moje? Ale vy, švagre môj aj svat môj, akože to už len spravíte? Veď vy ste dosť múdry? Čože vám my ženy? V čomže nás poslúchnu, meno moje?

Palčík — Pozhovárame sa, Žofa.

Žofa — Jaj, môj syn, môj dobrý syn, meno moje. Takýto zármutok, takéto trápenie robíte vy svojim rodičom? Akejže ti rady dám? Všetci sme sa tomuto inak úfali, a to všetko inak vypadlo. Aj otec, aj ten z toho inakšiu radosť chcel mať... Jaj, syn môj, meno moje, akože ste si to už rozhútali, že ste to takôto spravili, akô ste spraviť nemali. Takéto neporiadky aj vo vašom aj v našom dome, aj tam. Veď si ty nebol taký. Po krčmách si nechodil, a teraz že sa tam vše s otcom zídeš, že ťa tam vše nájde. Či ťa Zuzka na to doviedla, či kamarátstvo, či už čo, meno moje? Veď za mládenca ak s otcom šiel kuknúť, a už domov... Jaj, jaj, môj syn krásny, veď si taký bol dobrý, prívetivý k celému svetu, a teraz ani k nám neprídeš, ani porady mi v ničom nedáš, ani sa nám nevyponosuješ, čo ťa trápi, čo ťa bolí. Veď som aj otca volala, aby šiel, ale keď mu je srdce zarmútené; povedal mi, že mu je ťažko, že on to nemôže ... Môj syn zlatý! Ktože ti najväčšiu prekážku robí? Či otec, či matka, či Zuzka? Veď sa mi vyponosuj, veď mi len všetko vyrozprávaj. Veď pred kýmže povieš, ak pred materou nie. Čo máš na srdci, meno moje?

Ďurko — My sme si nie ani jeden na príčine. Vy, vy všetci ste nám na vine. Lebo ste sa nám dali pobrať a nepomysleli, ako to bude ťažko teraz roztrhať, keď spolu žiť nemôžeme.

Žofa — Tak si ty už na tej mysli, syn môj, na tú cestu sa poberáš? Rozsobášiť? Ako? Veď to veľa stojí. O majetok, čo málo máme, chceš nás doniesť?

Ďurko — Aj na veru môžeme žiť.

Žofa — Čože sa ti znevidelo tak na nej? Veď sa to taká osoba vidí, ako sa patrí: tichá, poslušná, dobrá; ja by som spokojná bola s ňou. Čo sa ti porobilo, meno moje?

Ďurko — Vám sa aj vtedy videla.

Mara — Aj tebe sa.

Ďurko — Prevrátili ste mi hlavu. Mne sa nikdy nepáčila.

Palčík — Nieže tak, syn môj! Dobre bolo, ale druhá ti padla pod oko, to je ten hák!

Ďurko — Lebo sa mi Zuza nepáčila.

Palčík — A ak sa ti aj táto znepáči, zasa povieš, že si vezmeš druhú?

Mara — Čože svet? Veď nás ohovoria, na posmech vyjdeme celá rodina.

Žofa — A kdeže je Zuzka? Nože ju doveďte, meno moje, nech sa ja s ňou pozhováram. Ja chcem aj od nej počuť, čo ona povie.

Palčík (Ďurkovi) — Zavolaj ju ...

Ďurko — Čože ju budem vyvolávať! (Odíde.)

Výstup dvanásty

Palčík, Mara, Žofa

Mara (Žofe) — Starodávne známosti v hlave vŕtajú ... To sa my nazdáme.

Žofa — Ach, meno moje! (Nerozumie, ale sa dovtipuje.) To, že aj jeden mal svoju, aj druhá svojho? Nemôžu zabudnúť?

Mara (prikyvuje).

Palčík — On inak vraví; že sa mu druhá pozdáva — Beta!

Žofa (neprekvapená) — Ach, meno moje, čo si počneme s nimi? Aj tak sa stáva. Aleže práve s mojím milým synom, to by som nebola pomyslela ...

Výstup trinásty

Predošlí, Zuzka

Zuzka (dnu) — Že ma voláte?

Žofa — Volám ťa, dievka moja, aby som od teba počula, čo je to medzi vami...

Zuzka — Akože vám to už poviem? (Vyhŕkne.) Nepáčim sa mu, to je všetko.

Žofa — Ba že ty nie si prívetivá k nemu. Že ty ho nechceš ...

Zuzka — Ja ho chcem, ako som ho od prvopočiatku chcela. Chcem ho počúvať, obsluhovať, verná mu byť a robiť a žiť statočne, ako sa patrí. Toho odo mňa nikdy nepočul, že ho nechcem. Ale on si ma neváži, ani ako slúžky, nie ženy prisahanej... (Plače.) A tak ja idem. Načo mu zavadzať? Prečo sa triasť pred ním? Báť sa ho? A byť mu na závade...

Žofa — Dá Pán Boh, dievka moja, neplač, že sa to všetko ešte napraví. Veď to tak býva. Len ho počúvaj, buď trpezlivá, prepáč mu. Ľaďže, meno moje, kôň má štyri nohy a potkne sa, ale vstane a ide ďalej.

Zuzka — To nie je potkýnanie. To je schválne tvárou do blata.

Žofa — Aj tak ho utri, umy, zakry pred svetom, a dobre bude. A vy spravte podľa vášho rozumu najlepšie.

Palčík — Veď len premýšľame...

Mara — Noci nespím, zamýšľam sa, aby dobre bolo, nie hriech.

Žofa — Božechráň, meno moje, aby z toho mal hriech v rodine byť. To radšej nech ani toho dňa nedožijem. (Plačúc von, Mara, Palčík za ňou.)

Výstup štrnásty

Zuzka

Zuzka — Mne nikto neuzná. Každý mi len, aj vlastná mať — len trp a trp. Ale ja to už nevydržím. Ani keby to bolo od hladu alebo od smädu trpieť. Ja trpieť, a on na mňa nepomyslí? Trpieť od muža, ktorý ma klame... Nie, dosť bolo už. Nebudem trpieť! By som horšia bola od frajerky. Sama sebe by sa musela zhnusiť.

Výstup pätnásty

Zuzka, Ďurko

Ďurko (dnu fajčiac).

Zuzka (rozmýšľa, ako začať) — Ďurko!

Ďurko (hrubo) — Čo chceš?

Zuzka — Počuj...

Ďurko — Nie som hluchý.

Zuzka — Nie si, ani ja. A to ma nesie do myšlienky, ktorá dozrie vo mne čo nevidieť.

Ďurko — Dobre.

Zuzka — Rozmyslela som si, že odídem od teba.

Ďurko — Ak tak za lepšie uznávaš, iď.

Zuzka — Len nikdy neobanuj svoj život.

Ďurko — Nie, neboj sa o mňa.

Zuzka (vykladá si háby z truhly) — Odstúpim sa ti! Ži si, ako chceš. Veď azda len nezahyniem.

Ďurko — Čo by si! Svet je široký. Keby si ty nešla, bol by som dnes-zajtra ja šiel odtiaľto. Nenaučili sme sa ani za pol roka spolu žiť, tak čože? Hľadajme si pokoj, kde ako ktorý vieme. Ani neplač, už je všetko pozde. Rozíďme sa. Ak si rozmyslíš, prídeš ty za mnou; ak si ja rozmyslím, prídem ja za tebou.

Zuzka — Nie tak, nemýľ sa. Ja sa k tebe, viac nevrátim; ty si rob, čo chceš. Doveď si druhú.

Ďurko — To je už nie tvoja starosť ...

Zuzka — A maj sa lepšie s ňou ako so mnou. Buď spokojnejší...

Ďurko — Pán Boh uslyš! (Polovážne.) Poznať, že máš predsa ženské srdce.

Výstup šestnásty

Ďurko, Zuzka, Palčík, Mara

Mara — Čože ty robíš? Kdeže sa strojíš?

Zuzka — Odchádzam od vás.

Palčík — Kde?

Zuzka — Neviem. Do služby hádam.

Mara (zlostne) — Truci! Keď ti bola taká sladká, iď! Čože?

Palčík — Nepochab sa, Zuza! Pričiň sa, dobre bude.

Zuzka — Nikdy viac.

Mara — Dobre si rozmysli, čo robíš!

Zuzka — Už je rozmyslené.

Ďurko — Nechajte ju, nech ide. Alebo ona, alebo ja.

Zuzka — Vám som nedostatočná pre robotu a neopatrnosť, mužovi pre inú ženu.

Mara — Vidíme.

Výstup sedemnásty

Predošlí, Ondriš

Ondriš — A ty si ešte tu? (Zuzke.) Už sa ber! Ja ťa nenechám pri týchto ľuďoch. Keď oni nezachodia s tebou, ako sa patrí, tak hybaj domov! (Ďurkovi.) A ty si neporiadny človek, keď si moju sestru na takôto doviedol.

Ďurko — Nerozumieš, Ondriš, nestar sa medzi nás.

Ondriš — Rozumiem! Moja sestra sa ti vraj smiať nevie. Nevie ti hrkútať. Doveď si Betu, tá ťa bude aj na rukách nosiť.

Ďurko — To je moja vec!

Palčík — Ondriš, Ondriš ...

Mara — Syn môj, nieže ...

Ondriš — Ba keby bol poriadny človek, nerobil by toto. Ale ja ti poviem, čo si to ako rozmyslíš, do môjho otcovského domu viac nepríď, lebo sa zle rozlúčime. Len si ber, sestra, všetko, čo máš.

Zuzka (zaväzuje batoh).

Palčík — No, len tu nechaj háby. Ešte je deň. Nepôjde s batohom cez dedinu. Prídeš si po ne, keď sa vyspíš. A ty nevieš, čo je medzi nimi, nezadieraj!

Ondriš — Prečo by som nezadieral doň ... aj do vás, keď tak robíte, ako sa nepatrí? Pred svadbou sa vyratuje, aký on bude človek a čo vy z neho ...! Keď on robí z mojej sestry taký posmech, nech jeho Pán Boh na posmech obráti!

Ďurko — Ty sa nestar medzi nás, vravím ti pokojne ešte raz. Ty nevieš o ničom nič. Aj ty by si bol taký, keby si bol v tom, čo ja.

Ondriš — Mne nerozprávaj takô! Neschovávaj sa! Mňa ani svojím rozumom, ani fígľami neprevrátiš. Ja som nie Zuzka. Viem ja o tvojich chodníčkoch. Sestra, hybaj! Už som mal dávno po teba prísť, ako som ťa sem vôbec nechcel dať. (Opovržlivo.) A ty si doveď tú, ku ktorej chodievaš! Nech ti už bude tá milá, keď ti je statočná osoba nie!

Ďurko — Ty sa o to netráp, čo ja mám robiť.

Ondriš — No, iba si ju len doveď! Nech ti bude srdce na mieste. Pre moju sestru si už môžeš aj desať!

Palčík — Keď ju berieš, aspoň tie háby nech neberie na seba. Kdeže to unesie...

Ondriš — Hoď im ich a poď! (Odíde.)

Výstup osemnásty

Palčík, Mara, Ďurko, Zuzka

Zuzka (zloží batoh, s plačom ide k Palčíkovi a bozká mu ruku, potom Mare) — Dobrého zdravia vám vinšujem! Pekne sa vám poďakujem, čo ste sa so mnou trápili. A čo som vás rozhnevala, pre Boha vás prosím, odpusťte mi.

Mara — Nech ti Pán Boh odpustí.

Palčík (podá jej peniaze) — Toto si vezmi za robotu, aby tvoji rodičia nepovedali, že si nič nevyslúžila.

Mara (plače) — Mňa to dosť bolí, že takôto robíte medzi sebou.

Zuzka (Ďurkovi) — S Bohom! Ostaň aj ty zdravý. Nebanuj, že si sa s nemilou ženou tak zaplietol a zauzlil si život.

Ďurko — Nevykladaj, choď už ... Mne ťa je ľúto, ale nemôžem inak.

Mara — Veď sa ty ešte vrátiš. Len tak sa odberaj.

Zuzka — Dobrú noc vám!

Mara — Pozdrav doma. (Prestávka.)

Výstup devätnásty

Palčík, Mara, Ďurko

Palčík — No, terazže už čo?

Mara — Veď sa ona vráti. Zunovala sa ti. Ale keď jej týždeň-dva nevidíš, pôjdeš za ňou. Tak to býva.

Ďurko — Nikdy ja po tú. Rád som, že odišla. Nemám ju rád ani za mak. Ešte keď ste nás zdali — ale čím diaľ, tým mi bola nemilšia. Ľúto mi jej je, ale či si ja mám svoju mladosť pre ňu zjesť?

Mara — Ako si sa s Betou opantal, od tých čias ti je taká nemilá! No len, no, aby z toho ešte plač nebol.

Ďurko — Ak mi dovolíte doviesť si Betu, nebude plaču.

Mara — Nové trápenie narobiť nám i sebe.

Ďurko — Nebojte sa! Otec môj, mama moja, uvidíte, ako sa ja budem usilovať. Ani vlastný syn. Všetko zanechám. Len či ju zavolať?

Palčík — Tej ani volať nemusíš. Tá sa ti iste sama ponúkla.

Ďurko — Možno. Bohvie, čo je vo mne, ale tak mi oči padli na ňu. S tou by, reku, ta bol do smrti, ak by ste vy boli spokojní.

Mara — Len si ty sebe nájdi a sa neoklam.

Palčík — Ďuro, Ďuro! Beta ľahký tovar: už od druhého muža odišla. Tá sa ti zavesila. To si si nemal komu dať oči zatemniť, rozum prevrátiť.

Ďurko — Už ma darmo budete hrešiť. Páči sa mi, prosím vás, prijmite túto miesto tej.

Palčík — No, stará ...

Mara — Ty si hlava.

Palčík — Tak, skúsime vás. Zavolaj ju, ale ti majetku ani s tou nedám, to ti popredku hovorím.

Ďurko — Nenačim mi! Len nech mám ženu, čo mi bude a nám všetkých po vôli. (Odíde.)

Výstup dvadsiaty

Palčík, Mara

Mara — Oprobujeme teda s touto, keď on má vôľu začať lepší život. Aspoň jeho zachránime. Ale čo povedia u Kamenských?

Palčík — Nuž čože povedia? My sme ju nevyhnali. Zdržiavali sme ju, sama odišla, a tak nech si vravia, čo chcú. My sme nie na príčine.

Mara — Nuž a túto?

Palčík — Prijmeme ju ako tú — do služby. A keď bude robiť, usilovať sa, nuž bude aj nám po vôli aj jemu, keď si ju on vybral.

Mara — Všeličo o nej povrávajú: parádnica, jazyčnica, nerobotná, ak sa aj s tou sklameme...

Palčík — Ach, nuž veď to o takej už potom dobre nepovedia. O tejto sme nič nepočuli, a tu máš — už ho nechala. A tak možno, že s touto budeme lepšie.

Mara — Ťažko im bude privykať, keď od mladi len svoju vôľu konali. Teraz bude muža poslúchať: nás poslúchať, neviem, či sa jej to bude vidieť, ak ju chytíme nakrátko ... Ja sa toho trochu, obávam.

Palčík — Nuž veď uvidíme. Však nie sú nám prisahání ani jeden, ani druhý. Za pár čias skúsime. Ak nás nebudú poslúchať, spravíme nový poriadok s nimi. Ukážeme im cestu. Nech idú vo meno božie.

Mara — Ale sa zvŕtli...

Výstup dvacátáprvní

Predošlí, Ďurko, Beta

Ďurko — Tu sme!

Beta (dnu) — Dobrý večer! Akože sa máte? Ste zdraví? Ďurko pribehol. Čože ste ma dali volať?

Mara — Vitaj.

Palčík — Sadni si.

Mara — Iste ti povedal Ďurko.

Palčík — Ty máš byť už teraz našou nevestou. On ťa vraj rád, a my sme teda tiež nie od toho, keď si on teba vyvolil.

Mara — My vďačne na to pristaneme. (Ukáže na truhlu.) A tak sa teda prenes k nám, tu máš truhlu. Toto bude tvoje. Narobili sme to Zuze, ale tá odišla.

Palčík — Tak sa usiluj nás opatriť, robotu si porobiť ...

Mara — Nielen deti nosiť.

Beta — Ja vám budem poslušná, netrápte sa nič. (Vrtko skladá háby do truhly.)

Palčík — Ctiť si nás ...

Ďurko — Muža v láske mať.

Palčík — A po našej smrti vám toto všetko dáme. Celý majetok náš.

Beta (priskočí k Palčíkovi a k Mare a bozkáva im ruky) — Budem sa usilovať, budem vám dobrou nevestou. Obslúžim vás čo najmožnejšie, netrápte sa nič. (Vysukuje si rukávy a vrtí sa po chyži.)

Ďurko — A mňa?

Beta (bozká ho) — Teba budem najvrelejšie milovať. Budete so mnou spokojní.

Palčík, Mara — Pán Boh uslyš! (S úľubou hladia na ňu.) Ak si si izbu zamkla, môžeš hneď tu ostať.

Beta (ide k nim, líškavo) — Nie je ďaleko. Ešte dnes sa prenesiem, keď je to vaša vôľa.

OPONA

DEJSTVO ŠTVRTÝ

Výstup prvý

U Palčíkov na Ondreja

Ďurko, Beta

Beta (pekne oblečená, hlavu do baby zaviazanú; prikrýva na stôl pre šesť osôb).

Ďurko (pomáha jej odtahovať stôl, pod nohu podkladať, aby rovno stál; fajčí).

Beta — A čože by si im nepovedal? Dnes bude na to dobrá príležitosť. Keď prídu aj tvoj otec, aj mama, povedia aj tí slovo-dve; ľahšie ti bude od nich dačo vybojovať.

Ďurko — Už ma nepodpichávaj. Viem, čo mám žiadať, ale to pri druhej príležitosti, nie na mena ...

Beta — Ba práve. Aby ti pamiatku spravili na tento deň svojho mena. Zavinšuješ im, budú dobrej vôle — dajú skorej.

Ďurko — Už ja s tým dnešok prečkám.

Beta — A tak prečkávaš už štyri mesiace. Celý čas, čo som ja pri tebe. Spočiatku bolo; len poď, poď, dajú mi kus, ja tebe hneď prepíšem polovičku z toho, ani nebudú vedieť. A teraz čo mám? To, čo sa narobím ako kôň. A začo? Že sa mi najesť dajú. Ja tak nepristávam. Zoderiem sa a napokon ma vyhodia na lopate, ak sa im znepáčim.

Ďurko — Netáraj. Kým som ja tu ...

Beta — Taký si istý aj ty tu ako ja. Dotiaľ, dokiaľ oni chcú.

Ďurko — To si nenamýšľaj. A veď si dostala; háby ti dali...

Beta — Zuzine! Ha-haj! (Posmešne.) Mali veru čo dať! Obdrané strapy.

Ďurko — To už nepovedz, nové boli, aj sú.

Beta — Ale predsa obnosené. Aby nemuseli dať cigánke, dali mne. To je veru nie za moju lásku, moju robotu, moje ustávanie, obchádzanie.

Ďurko — Aj si si kúpila, čo nevedia ...

Beta — No, veru! Už mi to vyvolávaš?

Ďurko — Čoby vyvolával, len pripomínam, že aj dajú, aj sami si vezmeme. Dosť sme už predali aj zrna, aj maku, vajec, masla, čo nevedia. Aj len vše utiahneš, keď dačo predáš . ..

Beta — Čo len tých desať-dvadsať grajciarov — to nemáš čo spomínať.

Ďurko — Ja nie zato. Viem, čo mi patrí, čo nasľubovali, čo si mám požadovať, ale dnes nevystúpim.

Beta — Nuž tak odkladaj, ako si dosiaľ odkladal a nič nedostal.

Ďurko — Neminie nás ...

Beta — Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú, povedajú ľudia. Ale domýšľam sa, viem ja, prečo si ty tak odmäkol proti nim, nie ako za prvej ženy tvojej.

Ďurko — Čože ti už zišlo na um, že mi ju pripomínaš?

Beta — Áno, pripomínam, lebo sa mne všetko tak počína vidieť, že vše sa zamýšľaš za ňou, a či čo. Tej si ty vedel vymáhať inak.

Ďurko — Nože ma nezlosť, žena. Čo ti to vchodí do tvojej hlavy od istého času? Nepomyslel som na ňu, čo odišla, celý čas, iba keď sa mi syn narodil.

Beta — Ale zato sa nemusíš zahutovať, že vše z teba slova nevytiahnem ... Predtým si mi vždy sedel na sukni, a teraz zmyslel si si už aj ryby chytať, poľovačku vyhutuješ, do krčmy zase navykáš chodiť ... A ja sa tu môžem spochabiť s týmito dvoma starigáňmi, čo iba rozkazovať (posmešne): a takto si toto a toto, a takto, a ja som si to takto a toto a onô, že ma vše navrch chyce, uši by som si zapchala ... A ty sa ma nezastaneš, lebo si ani nie doma.

Ďurko — No, len sa vyvrav, povedz, čo máš už do mňa. Akoby som sa ja nestaral tak o teba ako o seba. Nuž komuže viac záleží na tom, aby sme dostali do rúk majetok, tebe, či mne? Nepovedal som im už aj pekne, aj strmo? Aj im ešte poviem. Ale sekeru ešte nevezmem na nich.

Beta — Ináče nepokapú. Ale božechráň! (Zaliečavo.) Mne je konečne jedno, len nech teba mám. Ale aj ty ma poslúchni, aspoň dakedy, ako ja teba poslúcham. To by nebola každá statočná žena urobila, čo ja: šla som za teba, aj si ťa vážim, ctím a milujem (bozká ho), nie pre majetky, čo máš dostať, ale že ťa rada vidím! Rada, rada, rada! (Bozká ho zakaždým.) Ale sa aj ty mňa drž a na Zuzu nemysli, lebo sa pohneváme. Ja viem aj trucovať...

Ďurko — No, len sa neboj. Keď pomyslím, pomyslím na syna svojho, nie na jeho mať.

Beta — No, veď to ti ešte dovolím, ale o ten prepis povedz, Ďurko, povedz; uvidíš, čo povedia.

Ďurko — Nechaj to už na mňa. Viem, čo robím ...

Beta — Už vari idú otec s mamou.