Читать книгу: «Statky zmätky», страница 4

Výstup tretej

Mara, Zuzka

Zuzka — Ja robím, ale keď on ani sa nevie tak zhovárať so mnou ako s druhou, len ma okrikuje; trasiem sa pred ním, všetko mi z ruky letí...

Mara — Čo len preto, iste nemáš prečo naň tak hrabať. Keby to každá tak, pre pletky by celá dedina stála v plači... A keby si sa ty prívetivejšie, zhovorčivejšie k nemu chovala, bol by aj on inakší. Ale celý deň mu slad-kého slova nepovieš, ani pri tej robote, ani pri stole, nuž tak potom, čože on? Keď si mu ty nie taká, ako on chce, ide za druhou. Tak si potom žena muža aj sama odcudzí. Ide za druhými do krčmy. A to je iba nám trápenie, škoda. Dobrá žena, keď sa mužovi prihovorí, akoby ho nakŕmila.

Zuzka — Ja by sa mu, ale žiaľ mi nedá.

Mara — Čo by si ho mala zakrývať, ešte otca proti nemu podpaľuješ. Sa to patrí? Akoby sme my nevedeli, že je už nie tak, ako sa ukázalo ...

Zuzka — A keď viete, prečo sa pravdy nezastanete, cestu mu nezastúpite?

Mara — Mu nevravíme? A vadiť sa s ním? Teraz vravíš, že ti je ťažko, a ak ja niečo, otec niečo, on na to, obrátime dom čím hore tým dolu. A bude ti len ťažšie. Či to už čert vie, ani nie dobré, čo vošlo do vás! Veď keď ste k nám prišli, radosti nebolo konca-kraja. Tance, spevy ste vystrájali. A od pol roka ako ste sa zmenili. Ani jeden, ani druhý nie ste takí vľúdni k nám. A čože by nás už po tom bolo, ale ani k sebe!

Zuzka — Ja sa rovnako usilujem vyplniť tak vašu vôľu ako aj jeho. Že sa škoda pridá, stane sa aj inde. A predsa vám nemôžem vyhovieť. Ďurko, ňanka, aj vy, mama, všetci, všetci ste inakší ku mne, ako keď som prišla ...

Mara — Veru sme my to, dievka moja, inak čakali od vás. Že nám budete potechou na staré dni, nie zármutkom. Ja, chorľavá, myslela som, že sa rozveselím a ľahšie ponesiem svoj kríž pri veselom rozhovore, robote vašej, a tu ani len na mňa pekne nepozrieš, neprihovoríš sa, keby ja nie.

Zuzka — Keď som nie tak zrodená ...

Mara — Zrodená! Treba si vedieť náturu prevrátiť... Toť, aj keď som chorá ležala, on poprával mi, vyspytoval sa mi, prišiel: „Čo vás bolí, mama moja? Veď vám nič nebolo, a teraz ste takto naraz ... Hore si sadnite, tu vás tlačí...“ A ty si ani k posteli neprišla, ani slova nedala ...

Zuzka — Čo ste žiadali alebo čo poradili, obslúžila som vás ...

Mara — Viem... A tak aj k nemu. Ak si videla, že chce, aby si ho bozkávala, mala si ho bozkávať; ak chcel, aby si mu spievala, mala si mu spievať; ak rozprávať, mala si mu štebotať ...

Zuzka — Keď som ja nie lastovička, žeby som mu štebotala. Ale keď sa jemu len taká páči, čo sa mu smeje, vie rozprávať.

Mara — Tak máš taká byť ... A robota? Otec náš je nespokojný s Ďurkom. Ja by s tebou ešte ako-tak. Si mladá, naučíš sa, ale čože? Už nosíš pod srdcom, a bude druhé, tretie, no kto pôjde do roboty? Prichodí sa zasa len mne trápiť...

Zuzka — Ak mi Pán Boh pomôže, nebudem dlho ležať a spravím si aj popri dieťati. A ešte je nie na svete, už sa bojíte. Pán Boh milý vie, či sa ho živá dočkám ...

Mara — Aj tak sa stáva. Ja sa modlím, pros Pána Boha aj ty... aj Ďurko by mal...

Zuzka — Ten ma hádam práve preto znenávidel ... A čože budem robiť ... Sa nemôžem otráviť.

Výstup štvrtý

Mara, Zuzka, Ďurko

Ďurko (vchádzajúc nôti z dobrej vôle) — „Keď nevieš tancovať, aspoň nôžkou dupni...“ (Prestávka.) No, čože si sa nasrdila? Že som Betu vyviedol do tanca? Mohla si tam byť, bol by som aj teba.

Zuzka — Aj tak bolo, že som bola. Raz si ma z povinnosti, a už som mohla domov ísť.

Ďurko — Nuž keď si netrebná, olovená, miesiš nohami, ako keby si kapustu dlávila ...

Zuzka — Nemala som sa kde naučiť. Ja som nechodila po tancoch, keď som musela slúžiť.

Mara — Aj druhé slúžia, dievka moja, a vedia. Veď už len uznaj.

Zuzka — Uznám, ale zato nemusí jednu vyvádzať, že na to už ľudia pľujú.

Ďurko — S tou tancujem, ktorá sa mi páči. Nebudem radom vykrúcať ... (Preoblieka všednejší kabát.)

Zuzka — Dobre, teda si tancuj s ňou.

Ďurko — Aj budem, milá moja!

Zuzka — Nerob posmech. Nie som slepá. Vidím, kto je tvoja milá. Bola som ti do času, ale dnes radšej by si bol, keby ma vari nebolo.

Ďurko — Skús to.

Mara — Nerúhaj sa Bohu, dievča.

Zuzka — Aj to sa ti môže po vôli stať...

Ďurko (prespevuje posmešne) — „A ja sa ožením, a ty nezvieš ...“

Mara — Ďurko, Ďurko, majže svedomie, nerob jej taký žiaľ.

Ďurko — Tešte si ju, veď je vaša. Vy ste si ju vyvolili.

Mara — Ale tebe, syn môj!

Ďurko — Ja bez nej budem. Vyzuť ma poď, ty citlivá!

Zuzka (ide a vyzúva ho).

Mara (donesie papuče) — Ale čo sú to za reči? „Ja bez nej budem.“ Nuž či si ju na to bral, by si ju o pol roka takto do očú znevažoval? Veď už aspoň jej toho dobrého slovíčka popraj, nie sa tak hneď vysloviť.

Ďurko — A ona či je taká, ako by mala byť oproti mne? Vždy mi len Betu pripomína, krčmu a čo inšie, pre čo sa musím iba zlostiť!

Zuzka (s plačom vyčíta) — Neublížim ti, ak aj poviem. Dobre vieš, že si na každej zábave, svadbe, a len ta ťa ťahá, kde by si sa zabaviť mohol. A keď sme spolu šli, alebo po teba som prišla, neobzrel si sa na mňa, alebo ma na posmech vyviedol, prisahanú ženu. A s kým? S Betou ...

Ďurko — Teba druhí zvŕtali.

Zuzka — Že ma ľutovali. A ty si ma nie.

Ďurko — Čuš, ty ani ľúbiť nevieš!

Zuzka — Neviem. Že ti to rečami nedokazujem. A či ja viem, kedy by som ti nebola na ťarchu s mojou láskou ... Odháňaš ma, utekáš predo mnou. Aby si bol odo mňa slobodný, preniesol si sa do stajne bývať.

Ďurko (vzplanie) — To mi viac nepovedz! Bývam tam kvôli statku.

Zuzka — Aj nestatku. (Odíde s čižmami.)

Výstup piaty

Mara, Ďurko

Ďurko — No, vidíte ju! A to je vraj zo služby dievča ... A má smelosti viac ako doma chovaná ...

Mara — Keď jej žiaľ, že o ňu nestojíš.

Ďurko — Poviem vám pravdu, mama, nestojím. Ja neviem, čo sa so mnou porobilo, ale zo dňa na deň mi je nemilšia. To ani vravieť, ani sa zabaviť, len sa punce zahulená, človeku do očú nepozrie, chodí ako zabitá, nikomu ani slova nepovie; nuž či si ju môžem zamilovať? Mužom som jej, a predsa neviem porozumieť nikdy jej vôli...

Mara — A veru ty by si mal vedieť jej obyčaj a ona tvoju predovšetkým.

Výstup šiesty

Predošlí, Palčík

Palčík (dnu) — Ba že to vieš v tej krčme toľký čas presedieť... Dodnes do rána, a napoludnie, ako lyžicu položíš, už ťa preč ťahá ... a domov ani nepomyslíš. Čože potom aj my, aj tá žena?

Ďurko — Zato ja viem, čo je moja povinnosť. Bol by som prišiel statok obriadiť aj bez vášho chodenia. A čo, budem pri nemilej žene doma vysedávať, alebo popod obloky so starými ženami klebetiť?

Palčík — Tak my a žena sme ti už nič?

Ďurko — Lebo nerobíte, ako ste sľubovali. Majetok ste mi sľúbili prepísať, a teraz už ničoho. Som paholkom u vás. Žena? Tú mi ani nespomínajte. Vy ste ma na to naviedli, aby som si ju vzal. Ona je mne nie po vôli. Keby som si druhú bol vzal, inakšie by som sa vám bol usiloval ako s týmto putom.

Mara — Ale keď sa tak stalo, čože si počneš? Sme vám nechceli zle ...

Palčík — Nemôžeš ju teraz už vyhnať ... Kdeže pôjde?

Ďurko — Nech ide, kde chce. Ale to vám vravím, že pokoja dotiaľ v dome nebude. Lebo mi prepíšete majetok a tak sa budem s ňou trápiť, alebo Zuzu preč pošlite a ja sa zaobídem.

Mara — Ako? Ktože bude robiť ženskú robotu?

Ďurko — Alebo si dovediem inú ...

Palčík— To nás ty už do úzkeho ženieš! Žena moja ... Sme sa dožili toho pokoja. Už mu je ani žena nie dobrá, keď nemá majetku.

Mara — Rob dačo medzi nimi. Takýto nepokoj v dome. Ja len raz trafím ochorieť a vynesiete ma. (Plače.)

Ďurko — Neplačte, mama. Ale ja si tiež nechcem zabíjať mladý život. Tráviť ho po krčmách, túlkach ...

Palčík — No, to sa mi ešte páči od teba!

Ďurko — Vy ste mali povedať: „Vezmi si tú, alebo tú, ktorá sa ti páči,“ ale nie chytiť nás na udicu majetkov a nám život poviazať. (Odíde.)

Výstup siedmy

Palčík, Mara

Palčík — Vidíš ti ho! Aby dostal majetok od nás, zoškliví si ženu.

Mara — Božechráň! Teraz troví, a potom? Či si ty istý, že by zašanoval, so ženou žil, ako sa patrí?

Palčík — Neboj sa, neprejde mi cez rozum. Ja majetku nedám! Áno, keby som videl medzi nimi inakší poriadok, nepoviem, žeby som dačo aj nedal, ale takto nie.

Mara — Mohol by to aj potroviť a nám zasa vyhrážať, že ju nechá. A vieš, aká je už. Zostala by starosť a trápenie len nám, a kus majetku by už bolo v pekle.

Palčík — A od nej pomoci slabo, iba ústa na chlieb.

Mara — Veru, do roboty z nej už nič nebude.

Palčík — A čo, ak by ona odišla?

Mara — Dovedie druhú, počul si ho.

Palčík — Dovedie, nedovedie. Sme tu. Ak tak uznáme, radšej, ako prísť o majetok.

Výstup ôsmy

Palčík, Mara, Kata, Zuzka

Kata (dnu, za ňou Zuzka) — Zlostí sa, že som sa vybrala. Ale by som ti ani materou nebola .. . Nuž čože je toto medzi vami, ľudia boží?

Mara — Ja sama neviem, čo sa to u nás robí. Ako sme sa im my tešili, radi sa mali, šla im aj robota, a teraz už vždy len chyby jeden druhému hľadajú a robota stojí.

Palčík — A kto na robotu nemyslí, toho nič neteší a húta vždy len von a preč, a čo ja viem.

Mara — Zuzka tvoja, poviem jej do očú, je vždy zarmútená, slova neprehovorí; iba keď sa jej opýtaš, aj to len cez zuby; vľúdnej reči ani za svet, len vždy akoby ju zajtra vešať išli.

Palčík — A Ďurovi aby som iba majetok prepisoval.

Kata — Bože môj, čoho som sa ja len dožila. Ako sme sa im úfali, týmto našim deťom, že budeme mať pokoj, aký im u vás bude život, a teraz, hľa, akýže to bude mať koniec, dievka moja? Radšej by som sa pod tou čiernou zemou videla, ako počúvať aj otca, aj toho chlapca: „Vy, vy ste im na príčine!“

Palčík — Ale keby príčina! Nuž aká? Ona vraví, že ju on nechce, on vraví, že ho ona nechce; výčitky, podozrievanie ... Ja by ťa chcel, keby si taká bola; ja by ťa rada, keby si to — do krčmy nechodil, na druhú nepozeral... A či ja viem, čo si ešte vyhutujú.

Mara — Akože ti aj, stvora božia, nepôjde do krčmy, nepozrie na inú, keď mu nikdy ani pekného slova nepovie, ani sa ho nevyspytuje, ako sa patrí na ženu, či keď z roboty príde, či odkiaľ.

Kata — Nuž akáže si to teda, Zuzka? Veď mi otvor svoje srdce a povedz. Či ti ublížil? V čom? Ako? Či ste sa povadili? Či ste sa už pobili? Či čo?

Zuzka — Ani sme sa nevadili, ani nepobili ešte, len ma on nechce. Sladkého slova mi nedá, pekne nepozrie na mňa. Aj sa mu prihovorím, aj len mi vytýka, že sa nesmejem, nespievam, že nie som ako druhá. Tým zakrýva svoje hriechy, a mne je to veľký žiaľ... Taký žiaľ, že ja, mama moja, tu neostanem! Na biede som rástla, slúžila od mala, ale nebola by som zažila toľko trpkosti ani do smrti, čo tu za pol roka. Mama moja, tu nikto na mňa ani vľúdne nepozrie, neprihovorí sa mi. Akože nemám smútiť? Mama moja, ja vám tu nebudem.

Palčík — To už nám neubližuj, Zuzka; my ti dáme, čo ti patrí ako neveste.

Kata — A kdeže pôjdeš? Domov? Pred otcom sa neobstojíme. Vyženie aj mňa s tebou ... Mne si nie treba.

Mara — Tak, švagriné moja, tak. Čože budeš doma? Nemá mati sama dosť trápenia?

Zuzka — Pôjdem do služby.

Kata — Si súca do služby! Nič nevymýšľaj, dcéra moja, a nestrpčuj sebe aj mne hodinu. Dosť sa napočúvam od otca a syna. A či som ja zle chcela?

Palčík — Nikto, nikto z nás vám zle nechcel, ani nechce. Máš čo robiť, máš čo jesť, tak čože sa ti nevidí? Že je Ďurko trocha prísny na teba ...

Zuzka — A sebe povoľuje — to nevidíte?

Palčík — Vidím. Nebude on taký, zanechá to, len si ty z toho nič nerob. Nedbaj, neviď a konaj svoju robotu, uvidíš, že sa on k tebe pritúli a bude všetko dobre ...

Kata — Prežieraj ako každá žena. Sme to všetky tak. To len nepoznáš ešte jeho náturu. Uč sa sama na sebe. Druhé sú ešte horšie. Pije, bije — ty máš aspoň v tom pokoj.

Mara — No veď to. Prstom sa jej ešte nedotkol. Nepovedala by som, keby dáky planec, opilec, bijan bol, ale čo len vaše žaloby ...

Kata — Tak. (Odchádza.) To si sami rozsúd‘te. A domov mi nechoď. Ja ťa pojmem za ruku a dovediem naspäť, ak dôjdeš.

Zuzka — Nuž dobre. (Plače.) Ja vám nemusím domov prísť. Ale tu nezostanem.

Kata — Dievka moja milá, ťažký je stav manželský, neber si to do hlavy a privykaj dáko. Čože bude z teba? Ani dievka, ani vdova. Musíš už len s ním chlebík jesť.

Mara — Ja viem, čo im vŕta v hlave; on mal svoju, ona svojho, to vám schodí, deti, na um. A veru si to už teraz nesmiete pripomínať. Už sa to minulo, jeho sa vydala, tvoj sa oženil, a tak musíte, deti moje, vedno žiť, jeden druhého sa porozumievať, privykať si na obyčaj. Tak bude po všet-kých vašich žiaľoch.

Kata — Pre ten svätý pokoj v dome človek nejednu horkú slzu preglgne. A nemusíš si všetko k srdcu pripúšťať. Nemôže ťa na rukách nosiť, vždy sa s tebou lúzniť. Obráti sa on raz. Vidí, že si mu ženou, ako sa patrí; ešte si ťa zamiluje. Len už pretrp zdravá! Muž so ženou — ako deti pod stenou. (Odíde, za ňou Mara a Zuzka.)

Výstup deviaty

Palčík

Palčík (prechodí sa) — Nuž a či by im vskutku nemohlo byť dobre? Však sa tu nemusia o nič starať. Pracovať majú kde, o poživeň im je tiež nie starosť. Len by sme tohto pri nich nevideli. Ale povedala jej dosť. No, ja by som jej ešte viac bol, keby jej bol materou. Dať naučenie, príklad povedať, ako sa druhí trápia a žijú, a musia spolu žiť. Ale pre mňa, čo sa aj rozídete... Už vidno, že sa mi plán nevydaril.

Výstup desiaty

Palčík, Ďurko

Ďurko (dnu).

Palčík — Videl si si testinú?

Ďurko — Videl, ale radšej som počkal v stajni, kým prešla.

Palčík — Si suchý obišiel. Ale povedala jej mati dobre. Celkom tebe stranu chytala. Azda sa napraví.

Ďurko — Nenačim sa jej. Ja vám ju nechcem.

Palčík — Tak akože chceš nažívať ďalej? Ako nás opatrovať?

Ďurko — Ja by som vás opatroval, keby ste sa mi boli dali po vôli oženiť.

Palčík — Po vôli! Nuž veď sme sa ťa spýtali! Pristal si. A čo by ste vy nežili ako druhí ľudia? Keď ste si medovníky pojedli, teraz jedzte chlieb, ako celý svet: Ale vy len sa nafúkať, a potom už postávať, z domu utekať, akoby roboty nebolo. A jedno neobriadené, druhé rozmetané, seno, slama po dvore, riadu nenájdeš. Tam sa vidly polámu, statok opatrený, len aby bolo ... Nuž pekne si vy to vediete ...

Ďurko — Kým vy nespravíte s nami poriadok, odo mňa poriadku nečakajte. Mne je aj robiť popri nej tvrdo. Radšej by som sa na celú robotu sám chytil, len by pri mne nebola. Lebo vždy mi príde na um, že s tou, alebo s tou ako som si mohol sveta žiť u vás.

Palčík — Nuž veď ju len nemôžeš odohnať od seba. Musíš aj ty privykať k nej. Veď ti ona ide po vôli.

Ďurko — Čím mi je vďačnejšia, tým sa mi stáva protivnejšou. A tak mi ani robota nechutí.

Palčík — Nuž, ale keď sa ti starodávna vydala, tak darmo budeš za ňou myslieť ...

Ďurko — Mne sa už druhá triafa. A tá by aj vám inak bola po vôli.

Palčík — Nuž tak ty ozaj za tou Betou myslíš, ako svet i Zuza vraví. No, to je už poriadok, také manželstvo, ako ty chceš vystrojiť! Nuž čože bude z teba aj potom? Prisahanej ženy sa zriekaš a k druhej zavláčaš. To by veru nemalo byť.

Ďurko — Malo — nemalo. Pomôžteže si, keď sa mi páči.

Palčík — Nuž a či si ty v tom istý, že by tak lepšie bolo?

Ďurko — Isteže bolo! Som jej to už z tváre vyčítal, aj z reči to vyrozumieť ...