Читать книгу: «Statky zmätky», страница 6

Výstup druhý

Predošlí, Palčík, Mara

Palčík (donesie pod kabátom dve fľaše vína a kladie na stôl).

Mara (od ohniska za ním) — Po čomže bolo?

Palčík — Z toho lepšieho som vzal: po štyridsať.

Mara — Neklaďže ich na ten čistý obrus. Daj, utriem. (Obzerá sa.) Kdeže je uterák, Betka?

Beta — Kde ste ho položili. V pitvore bude.

Mara — Dones.

Beta (ide) — Keby ste na mňa nechali — bol by inakší poriadok ... Miešate sa, stariete do všetkého ...

Mara — Musím sa, lebo pri takej hojnej Dore by sme chytro vygazdovali s komorou.

Beta (dnu; vezme od Palčíka fľaše, utrie a položí).

Ďurko — Ste aj dáku cigaru?

Palčík — Nezišlo mi na um. A veď mám dohánu do fajky.

Ďurko — Skúpite. (Doberačne.) Ja že si zapálime na takýto deň vášho mena dobrú cigaru, a ono, ľa ...

Palčík — Škoda peňazí vyhadzovať. A cigarky fajčíš dosť.

Ďurko — Či vám už aj to oči kole?

Palčík — Aj to. Ale ešte mi viac uši obráža, čo som aj teraz v krčme počul.

Mara — Jaj, čože si už zasa napočúval? Veď už aspoň dnes, keď hostí čakáme, s takými rečami čušte.

Palčík — Ba nebudem. Nech on vie, kde má čo povedať. Ja viem o každom tvojom slove.

Ďurko — A keď viete, ja vám poviem aj do očú!

Palčík — Ale, žena moja, akože zamlčať? Ja že už budeš mať pokoj, keď som sa ti dovolil druhý raz po vôli oženiť, a ty mi zasa len odkazuješ o majetky.

Ďurko — Len čo ste sľúbili i vtedy, keď Beta prišla. Nepovedali ste?

Palčík — Nepovedal!

Beta — No, už nato som ja, ujček, svedomitá, že ste mu sľúbili tú lúčku pod Žiarom.

Mara (dobromyseľne) — Nože sa ty nestar, Betka. Ja viem, čo bolo v spomienke. Neminie vás, len čakajte poriadku ...

Palčík — A čože z tej lúčky budeš mať? Či ťa to zadostí? Či vám je nie lepšie takto? Všetko vám dávame, všetko len pre vás odkladáme, pre vás sa trápime, robíme.

Ďurko — A my nerobíme? My sa netrápime? Vy vraj pre nás, ale my iste pre vás.

Beta — Čo sa ja narobím! Cez leto som si vše ani chrbta, ani rúk necítila; taká som bola, akoby ma ubil, deň po deň od roboty.

Palčík — Uznám, ale aj my sme robili, čo sily vládali. A zato máte všetko: nezamykáme pred vami ani komory, ani truhly. Držíme vás ako vlastné deti. Žiadal si hodinky — kúpil som ti ich. Stáli s retiazkou dvanásť zlatých. Harmonika stála desať zlatých. Prsteň si kúpil Bete aj sebe — vravíš, že si dal osemnásť zlatých za ne. Tiež len z nášho vari šli.

Ďurko — Tie šli z mojich. To som ja mal odložené.

Palčík — Dobre, teda z tvojich. Zmyslel si rybačku, nebránim ti; na pušku pomýšľaš, revolver (ukáže nado dvere) si zvážil — dobre. Háby tebe už druhé, žene ...

Beta — Mne ste ešte nekúpili, ujček.

Mara — Ale sme ti dali Zuzine, čo tej boli narobené.

Beta — S tými ste sa mi nemali čo vďačiť.

Palčík — Tak my sa tebe máme driev vďačiť, potom ty nám?

Beta — Nevravím. Ale čo je pravda ... (Odchádza.)

Mara (Bete) — Nože pozri to mäso ... Čo je pravda, je pravda. A keď chceš vedieť, nuž ešte si aj tak veľmi nezaslúžila. A pomysli ty aj na to, čo zjeme. Teraz sa nám veru inak odspára z komory, ako kým Zuza bola. Betka nenaučená gazdovať. Len berie, varí, vypeká aj zbytkom.

Ďurko — Vy ste jej odovzdali kľúče. Sami ste jej povedali...

Mara — Dala som jej na vôľu, ale mala by sa spamätať. To u nás nebývalo. Tak by sme my neboli nič zgazdovali. Tak, syn môj!

Palčík — Veru, čo sme sa my natrápili, kým sme len prvých päťdesiat zlatých stisli — to nikto nepováži. (Ďurkovi.) A ty len prepisovať, prepisovať. Do mojej smrti ani pod piaď. Potom ti všetko nechám.

Ďurko — To mi smrť nechá, nie vy. Ale ste vy múdri! Ja so ženou sa tu môžeme ešte za dvadsať-tridsať rokov trápiť a ešte driev umrieť ako vy, a za čo? Máte vy svoj rozum. Ale ho máme aj my.

Palčík — Bude vašim deťom.

Ďurko — Dobre, pekne, ale ja tiež chcem dačo z toho užiť. Dnes-zajtra žijem!

Mara (na odchode) — Nože už zase nezačínajte. Teda má ti prísť otec, mati, a vy sa už teraz povaďte. Či to už nemôžete na inšie pomyslieť? Len dohovárať.

Palčík — Ba, a ma znevažovať ešte pred kadejakým po krčmách. O mojom dome nebolo za tridsať rokov slova počuť na dedine, a teraz každý len nás, mňa omáľa. A tomu ste len vy na vine.

Ďurko — Lebo si v slove nestojíte.

Palčík — Lebo som myslel, že to inak bude.

Ďurko — To len od vás závisí, aby bolo. Spravte poriadok, naraz zapcháte svetu ústa.

Palčík — To nespravím. Tráp sa, gazduj, prispor dačo, to všetko tvoje bude ...

Ďurko — Tak mám ísť ukradnúť a doniesť, či už ako?

Mara — Nože tichšie, už idú.

Palčík — A nech idú. To sú nie tajnosti.

Mara — Predsa len pekne že sa, otec; Ďurko, nože už aspoň pred svetom ...

Palčík — Ja budem hľadieť. On nech si robí, ako za dobré uzná. Večera je hotová?

Mara — Je hotové, všetko hotové... Už aj chladne. (Von.)

Výstup tretej

Predošlí, Ľavko, Žofa, Beta

Mara (vráti sa zo dverí, stretne Ľavkovcov) — Vitajte! Kdeže ste tak dlho?

Žofa — Keď má človek viacej, ako vy, musí si opatriť; keď má málo, ako my, musí si lepšie bedliť. A sami sme, meno moje, a starí, nuž to už nejde tak. Dobrý večer.

Beta — Vitajte, mama! (Pomôže jej zložiť sa.)

Mara (pojme Žofu za ruku a vyjdú).

Palčík (podáva ruku Ľavkovi) — Prejdi, sadni.

Ľavko (Ďurkovi podá ruku) — A Betka? (Obzrie sa.) Aha, koľká! Ani som ťa nevidel, nevestička moja! No, akože?

Beta (veselo) — Dobre.

Palčík — Teraz ich nezabávaj: posadajme si, dajú večeru. Zatiaľ okoštujeme trochu pálenky ... Ďurko, nalej do kalíškov. Kdeže sú? Kuchárka!

Ďurko (Bete) — Dajže kalíšky!

Beta — Nazdala som sa, že na oteckovho mena budeme len víno piť. (Podá kalíšky.) Ale zohriať nech sa vám páči. (Vrtká behá, smeje sa; von.)

Ďurko (podá kalíšky Palčíkovi, Ľavkovi i sebe vezme) — Tak, nech sa vám páči.

Ľavko — Veru, zohriať sa dnes dobre padne. Taká zima udrela, že ak takto pôjde, veľa bude načim kuriva. Ale čože vám! Máte, chvalabohu! A popri vás ani my nezamrzneme. Však je tak, švagrík môj úprimný? (Ťapne mu po pleci).

Palčík — Tak je, tak.

Ľavko — Len keď mi je syn opatrený, čože po mne, po starom, aj s materou. Tak (štrngnú si), nech Pán Boh živí všetky kresťanské mená a nadovšetko svätého Ondreja, aj s jeho drahou manželkou a milými dietkami.

Palčík, Ďurko — Pán Boh uslyš! (Vypijú.)

Palčík — Posadajme si. (Do dverí.) A vy, ženy, dajte večeru. Sem si sadni, a ty, Ďurko, budeš merať.

Beta (nesie) — Už, otecko, už nesieme.

Mara (nesie šaláty) — Nech sa vám páči, to Betka pripravila.

Žofa (nesie koláče na tanieri) — Toľko si trápenia narobiť. My sme prišli dať vám našu úctivosť, poďakovanie povedať, meno moje, veru poďakovanie za nášho syna a jeho ženu, lebo sa vám oni nikdy neodslúžia za vašu dobrotu, meno moje; zavinšovať na mena, a tu hostina, trápenie.

Mara — No len si posadajme. A nech sa vám páči. Chlapi, berte si.

Palčík — Mohli ste to na dve misky.

Žofa — Dočkáme, nie nás je dvadsať, meno moje; len si vy berte.

Mara — A tu je, komu sa páči, kapusta, alebo cvikla — Betka, poď, sadni.

Beta — Ja sa aj postojačky najem. Hosťom nech sa páči.

Ľavko — To je už nevesta, mati, čo? Tá si ťa inakšie uctí ako to ledačo. Kde sme my len boli oči podeli, švagre? (Popíjajú cez celý výstup.)

Palčík (nútene) — Tak, tak ... No ...

Žofa — Nuž akože sa vám páči táto naša nevestička, sestra, švagrík?

Ľavko — Do očú netreba chváliť — mati.

Mara (cez zuby) — Nuž len sa im úfame, úfame. Dosiaľ by sme boli, ako boli; ta by sme boli spokojní. Nemáme takej viny do nich. Mladá, nová — reku — naučí sa, ako čo u nás ide. Privykne k našej obyčaji.

Ľavko — Teda lepšie bude takto, švagrík môj. Však lepšie? Dobre ste to rozhútali, a na čase bolo. Hja, rozumný človek si poradí. Tebe nenačim fiškála ako sprostému človeku.

Palčík — Takto, myslím, že aj dobre bude, malo by byť; ale to nevieme, iba naostatok. Deň poznáš len po večere. Ale dosiaľ ta; nevieme, ako ďalej bude ...

Žofa — S naším chlapcom už teraz ta budete. Tu mu je do očú, meno moje, nie žeby som ako mať chválila jeho alebo seba; ale múdry je, usiluje sa, robí, mocný, zdravý, opatrí — statok máte krásny, na majetku vám pribúda. To už aj tak vidíte, že darmo nejedia, že ste darmo nevynaložili na nich. Len by vás tá nebola strhla do škody. Nuž, ale majetok so škodou rastie.

Mara — Keď sa robí okolo toho ...

Palčík — My veru leňošiť nikomu nedáme, ani zbytočne troviť. Ja grajciara na daromnicu nevydám.

Mara — Ja za grajciar nekúpim, ak je to nie treba. A to by sme ich chceli naučiť ešte.

Ďurko — To už teraz inakší svet. Vy ste ešte zo starého.

Ľavko — Ale múdreho, nie pochabého, syn môj. Novôt sa nechytajte. Len po starom, ako tuto druhý tvoj otec káže.

Žofa — Tak, veru tak. A tebe, Betka, sa ti páči, meno moje? Môže sa ti veru! Moja sestra dobrá, vďačná, len sa maj okolo nich. Ty vieš rozprávať, si zhovorčivá, a im sa to ľúbi.

Beta — Veď sa usilujem, len aby im po vôli bola.

Palčík — Radi máme veselých ľudí.

Žofa — Tá prvá bola taká — zahútala sa, stála, ani „á“, ani ,,bé“. Mladá stvora má byť živá, vrtká, ako jašterička, meno moje. Dobre si si vybral, syn môj. Len už teraz poslúchajte, robte si, veď to ako sebe.

Mara — Aj my si myslíme; vravíme: len vaše bude.

Palčík — Ale nám koľavé reči nedávať, nenahnevať sa, keď dačo vytýkame; neohovárať, ak sa aj dačo znepáči. Kto syna miluje, ten ho i tresce.

Ľavko — Tak, svat môj! Nech len Pán Boh živí všetky kresťanské mená, aj tých Ondrejov, aby ste ešte dlho mohli na svete zdraví žiť a z týchto vašich dietok radosť mať. (Štrngajú.) Ďurko, napi sa aj ty a zavinšuj otcovi (šeptom), to ti bude veľa hodno.

Ďurko (nevinšuje).

Palčík — My sme ju neposlali. A keď on nemohol s ňou vydržať, čože sme mali robiť?

Mara — Štrankom sme ich nemohli spolu zviazať.

Žofa — Dobre, že sa to už stalo. Lebo takto, no, akože s tým dieťaťom? Prichodí mi k sebe ho vziať ...

Ľavko — O tom potom. Uvidíme, či bude žiť. A teraz jej ho aj tak brať nemôžeš.

Žofa — Ale je hodné, pekné, celý otec.

Mara — Ja by tiež vošla, ale hnevy... Nuž či ja môžem za to?

Beta — Keď odrastie, ja ho budem opatrovať ako svoje.

Žofa — Pekne, pekne, dievka moja, meno moje. Poznať, že si muža ctíš a miluješ.

Beta (maznavo) — Áno, ja ho, ale či on mňa? Povedz!

Ďurko — Ba už, tu sa ti budem vyznávať. Keby ťa nerád, nebol by si ťa vzal.

Ľavko — Tak je, tak, to už potom odpoveď!

Palčík — Môže ti dosť byť...

Ľavko — Ale my, mati, už aj pôjdeme. Dom pustý.

Žofa — Sme primkli...

Ľavko — Jednako, všelijaký je svet. Ja, švagre môj, ako som ti už spomenul, rád by som, keď už vy tak týmto našim deťom sa trápite, tiež im ešte dáku škvarku prikúpiť.

Palčík — Vravel si. V susedstve ...

Ľavko — To-to-to. Triafa sa mi. Konca záhumnia. Bolo by viac miesta či pod kapustu, či pod zemiaky, konope .. .

Žofa — A škoda by nám to bolo pustiť, meno moje, keď je na predaj a nám pod nohami.

Palčík — Hja, čo je všetko na predaj, a rád by človek, istá vec.

Ľavko — Tak i ja. Len tých peňazí zbiť. Na závdavok by sa našlo, ale do kúpy treba mi sto dvadsať zlatých.

Palčík — Nebolo by drahé ...

Ľavko — Veď i ja tak. A pustiť si tam čertvíe koho... Nerád by som. Ale kravičku predať mi neprichodí, prasa slabo sa popráva, nuž sa trápim, čo spraviť. I myslím si: Mám ja dobrého švagra, svata, ten sa, chvalabohu, inak opatruje ako ty, vozkár chudobný. Syna ti vzal za svojho, oženil ti ho dva razy, majetok mu sľubuje dať...

Palčík — Po smrti.

Ľavko — Ten ti pomôže. Ono, keby sme spolu boli, on by zarobil dačo, ja dačo, skorej by sa stislo tých pár zlatých. Ale sám? A brať vám ho domov na dáky čas, to božeuchovaj. Musel by si ty robiť zaň, ustávať sa, unúvať svoje zrobené údy; to nie, radšej všetko opustím. Ale ak by ste nám mohli, drahí naši svatovci, spomôcť, ak by ste nám mohli a chceli na lacnejšie úroky ako po tých sporiteľniach.

Palčík — Daj pokoj, švagre, nemôžem vám pomôcť. Nedochodí. Čo máme, je medzi svetom, a od roka som ja grajciara neodložil. Dve svadby odbaviť, zaodieť, zaobuť i tú Zuzu, i nechcem vravieť, ale i Ďurkovi treba všeličo, aj Bete. Aj to, aj to, jedna svadba, druhá svadba, dve svadby, to ide do peňazí. Ešte som si od toho nevydýchol. Tak sme teraz veru čistí od peňazí. A kúpili sa Ďurovi hodinky, harmonika, revolver, teraz zase pušku zmýšľa, háby, čižmy ...

Mara — A viac nás je, aj viac zjeme a menej môžeme odpredať! Úroda, viete, aká bola slabá ...

Žofa — Zjete, zjete, meno moje. Nuž ale keď robia, nuž aj jesť musia. A robia vám veru inak ako cudzí. Vám títo len všetko inak spravia. Tak, meno moje, neľutujte ...

Palčík — Ale požičiavať vám nedochodí. (Mladým.) Vy ak chybu máte, povedzte si; ale vám požičiavať...

Ďurko — Nemáme, ale ešte inak by sme sa usilovali, keby aspoň kúštik tej zemičky stálo na našom mene.

Palčík — Po našej smrti všetka bude vaša!

Beta — Takto by sme boli takí spokojní ako deti vo vankúšiku.

Ľavko — Nuž teda darmo je, keď nemôžete požičať. Statočne by sa vám vrátilo. Dali by sme vám razom aj s tým, čo ste nám ešte na prvú svadbu Ďurkovi pomohli. Lebo my sme neboli prichystaní, a keď ste vy to už hneď chceli mať ...

Žofa — Tie, ako prvé stisneme, donesieš, meno moje.

Palčík — Nemusíte. Sú tam. Ale nových nepožičiam.

Ľavko — Ej, ba ti ich, švagre, donesiem. Ja nepotrebujem tvojich darov. Ani tuto ďeti nepýtajú do sveta. Rodiny máte veľa, ktovie, ako môže byť po vašej smrti, preto sa len chcú zabezpečiť, a čo by ste im kúštik dali...

Žofa — Čo by ste aj nedali kúštik, aby sa im odrátalo?

Ďurko — Aspoň lúčku pod Žiarom...

Beta — A za Rybníky ostredôček...

Žofa — Meno moje, sestra moja, mohli...

Palčík — Ja si len nedám, kým ja žijem. A po smrti sa netráp. Mám svoj rozum, spravím poriadok zavčasu ... Čo by sa od toho platilo po kúštiku, keď potom razom všetko bude vaše.

Mara — My si majetok do hrobu nevezmeme. A či ja viem, do čoho môžem upadnúť? Hľa, naveky som chorľavá. A dnes sa tak celkom na nikoho nemôž‘ spoľahnúť...

Žofa — Tak ty, tak vy len predsa aj teraz pochybujete o týchto našich deťoch, meno moje.

Ľavko — To sa mi nepáči, švagre, taká nedôvera stále...

Palčík — A už nech je, ako chce, ale ja majetok neprepíšem.

Ľavko — Tak za čože sa majú trápiť?

Ďurko — Veď keď si vy tak myslíte, môžete ho v poslednej chvíli komu chcete dať. Ja chcem mať istotu, nielen tak naverímboha sa tu trápiť.

Palčík — Môžem, ale to neurobím! Ja nie som cigáň!

Beta — Tak my, môj muž, je cigáň? Ja som cigánka? Štyri mesiace tu robím od rána do noci na pretrhnutie...

Ďurko — Tak nám plaťte službu ako cudzím.

Ľavko — Už vám tak prichodí požadovať, deti moje.

Žofa — Nieže, meno moje radostné. Len pri pokoji. Máš tu dobrý život zabezpečený.

Palčík — No, ja si jednako majetok z ruky nedám!

Ľavko — Lebo si držgroš! Vydriduch! Nepomohol by si ani vlastnému bratovi. (Zberá sa.) Nepotrebujem tvojho uctenia ...

Palčík — No tak choď. (Odtisne pohárik.)

Žofa — Meno moje, nieže, hľaď na tie deti.

Ľavko — Ech, nezlosť ma, škoda mi bolo sem chodiť. Dobrú noc! Ja nepotrebujem takých hostín.

Palčík — Ja som ťa nevolal — sám si mi odkázal, že ma prídeš navštíviť, a ja som ťa chcel uctiť ako švagra.

Ľavko — Kmotrovstvo, švagrovstvo — najhoršie priateľstvo.

Žofa — Jaj, jaj, meno moje, či to tak máte?

Ďurko — Otca mi nevyháňajte, lebo sa ich zastanem.

Palčík — Akože sa ho zastaneš? Ľaďže ti ho!

Žofa — Jaj, jaj, meno moje, načože ste doniesli ten nápoj?

Ľavko — Mlč, ja som nie napitý!

Palčík — Ale ani ja! (Odchodia.)

Mara — Všetci ste trošku pili, všetci. Beta. odlož preč! (Berie fľaše zo stola a podáva jej.)

Beta — Aj to im želiete? (Posmešne Ďurkovi.) Tak ti treba. Teraz už, keď budeš dačo pýtať, vyhlásia ťa za ožratého.

Mara — Ty sa nestar! Ľaďže ti ju! Aká pani! Ty tu máš najmenšie slovo dosiaľ. (Mara, Žofa odídu.)