Читать книгу: «Muž Pri Mori»

9

Nasledujúci piatok Ted zopakoval svoj rituál ako obvykle. Slim uvažoval, že sa ráno stretne s Emmou a potom ju vezme so sebou, aby jej dokázal svoj príbeh, ale po noci naplnenej divnými snami o morských démonoch a rútiacich sa vlnách si to rozmyslel. Pri sledovaní Teda z tej istej trávnatej rímsy, z ktorej ho pozoroval posledných päť týždňov, sa cítil zvláštne zbytočne, akoby narazil na tehlovú stenu a už nemal kam ísť.

Keď sa Ted vracal späť na pláž, kopol do vyblednutých ružových zvyškov plastového rýľa a Slim sa rozhodol, že treba ešte kopať hlbšie.

Usúdil, že sobota a nedeľa sú dni, keď bude väčšina ľudí doma, a tak blúdil po uličkách, klopal na dvere a kládol otázky vo svojej novej maske ako falošný dokumentarista. Len málo ľudí mu venovalo svoj čas a keď sa zastavil v troch krčmách Carnwell, aby dal dokopy to, čo sa doteraz dozvedel, pochyboval, že je v takom stave, aby dosiahol nejaký pokrok.

Potkýnal sa po poslednej ulici na severnom okraji mesta, keď zrazu zaznela siréna, aby ho upozornila na policajné auto za ním.

Slim sa zastavil a otočil, opierajúc sa o stĺp lampy, aby chytil dych. Policajt stiahol okno a zamával Slimovi, aby nastúpil.

Muž mal okolo päťdesiatky, o desať rokov viac než Slim, ale vyzeral fit a zdravo, bol to muž, ktorý na raňajky jedol müsli a pomarančový džús a ktorý chodil na obed. Slim s láskou spomínal na dni, keď videl, ako na neho zízal taký muž, ale bolo to už pár rokov, čo jediné zrkadlo v jeho byte spadlo a rozbilo sa, a nikdy sa na svoj odraz vo výkladoch príliš uprene nepozeral, aby nemal smolu.

Policajt sa usmial. „O čo ide? Tri telefonáty dnes. Dvojnásobok týždenného priemeru. Ktorý dom plánuješ vykradnúť?”

Slim si povzdychol. „Myslím, že keby som si mal vybrať, išiel by som do toho zeleného na Billing Street. Číslo šesť to bolo? Manžel v práci a dva Medvede na príjazdovke? Už podľa hukotu klimatizácie bolo jasné, že dom je pokladom. Chcem tým povedať, kto má klímu v severozápadnom Anglicku? Už by som tam bol, ale nerád by som riskoval, že alarm vo dverách bude mať priame policajné prepojenie.“

„Tak je. Terry Easton je miestny právnik.“

„Pijavica.”

„Máš pravdu. Takže hádam, pán…“

„John Hardy. Volajte ma Slim. Každý ma to volá.”

„Slim?”

„Nepýtajte sa. Je to dlhý príbeh.”

„Ako si želáte. Takže, hádam, pán Hardy, že vás miestne mýty a legendy v skutočnosti nezaujímajú. Čo ste, tajný Scotland Yard?”

„Bodaj by. Vojenské spravodajstvo, prepustený. Napadol som muža, ktorý vlastne neobrábal moju ženu. Odsedel som si a ostali mi predchádzajúce zručnosti a problém s pitím.“

„A teraz čo?”

„Súkromné očko. Pracujem väčšinou okolo Manchestru. Hlad ma privial až na sever.” Pohladil sa po bruchu. „Nenechajte sa oklamať. Je to iba pivo a voda.“

Ako by si nebol istý, kde je hranica medzi pravdou a Slimovým humorom, muž sa pokúsil o úškrn. „No, pán Hardy, volám sa Arthur Davis. Som hlavným inšpektorom našej malej polície tu v Carnwell, aj keď s veľkosťou našej sily si titul sotva zaslúžim. Evidentne ste sa ma pokúsili kontaktovať ohľadom odloženého prípadu. Joanna Bramwellová?“

„Takto obvykle voláte späť?“

Artur sa zasmial, barytón, ktorý rozozvučal Slimove uši. „Mal som namierené domov. Myslel som si, že si na vás posvietim. Teraz mi chcete povedať, o čo ide? Ben Orland je starý priateľ a to je jediný dôvod, prečo som vôbec uvažoval, že s vami budem hovoriť. Existujú odložené prípady a potom je tu aj prípad Joanny Bramwellovej. Táto komunita bola vždy rada uzavretá.“

„Nejaký konkrétny dôvod?“

„Prečo to vlastne chcete vedieť?“

Arthur bez toho, aby sa pýtal, vošiel k okienku McDonald’s a daroval Slimovi pariacu sa šálku čiernej kávy.

„Dávam si tri cukry,” povedal Arthur a roztrhol vrecúško. „Vy?“

Slim sa na neho unavene usmial. „Štamperlík, ak mám po ruke,“ povedal. „Ale na rovinu. Najlepšie je to s prekvapkávanou.“

Artur podišiel na voľné parkovacie miesto a vypol motor. V žiare najbližšieho pouličného svetla bola tvár policajného šéfa ako povrch mesiaca, séria zatienených kráterov.

„Poviem vám rovno, že by ste mali tento prípad nechať na pokoji,“ povedal Arthur, sŕkajúc kávu a hľadiac priamo dopredu na zábradlie, ktoré ich oddeľovalo od kruhového objazdu. „Prípad Joanna Bramwellovej zlomil jedného z najlepších policajtov, akého Carnwell kedy mal. Mick Temple bol môj prvý mentor. Viedol tento prípad, ale hneď potom odišiel do dôchodku, mal iba päťdesiattri rokov. Obesil sa o rok neskôr.“

Slim sa zamračil. „Všetko kvôli mŕtvemu dievčaťu na pláži?“

„Ste vojak,“ povedal Arthur. Slim prikývol. „Myslím, že ste už videli veci, o ktorých veľmi neradi hovoríte. Pokiaľ sa len nenapijete a potom nebudete hovoriť o ničom inom?”

Slim sledoval svetlá automobilov rozmazané pozdĺž obchvatu. „Výbuch,“ zamrmlal. „Pár čižiem a čiapka ležiaca v prachu. Všetko medzi tým... preč.“

Artur sa niekoľko sekúnd odmlčal, akoby túto informáciu potreboval spracovať a tiež, aby prejavil obvyklú pietnu úctu. Slim nehovoril o svojom starom veliteľovi čaty už dvadsať rokov. Bill Allen samozrejme nezmizol úplne. Neskôr sa z neho našli kúsky.

„Mick vždy hovorieval, že sa vrátila,” povedal Arthur. „Našli ju ležať vysoko na pobreží, akoby ju tam odniesla akási čudná vlna. Boli ste v Cramer Cove, dobre chápem? Bola tridsať metrov nad čiarou jarného prílivu. Joanna sa tam nemohla nijako dostať sama, pokiaľ by ju tam len niekto nepotiahol.”

„Alebo sa tam odplazila sama.”

Artur zdvihol ruku, akoby chcel tento nápad vytlačiť z mysle.

„Oficiálna správa uvádzala, že tí dvaja psíčkari, ktorí ju našli, ju museli presunúť, aby ju držali ďalej od prílivu, obaja však boli miestnymi obyvateľmi. Vedeli by, že prichádza odliv. “

„Ale bola mŕtva?”

„Úplne. Prehliadka koronera a tak. Oficiálne sa utopila. Previezli ju do márnice a neskôr ju pochovali.”

„A to je všetko? Žiadne vyšetrovanie?“

„Nemali sme prečo pokračovať. Nič nenasvedčovalo tomu, že to bolo niečo iné ako nehoda. Žiadni svedkovia, ani podozrenia. Bola to nehoda, to bolo všetko.“

Slim sa usmial. „Prečo ste to teda nazvali odloženým prípadom? Tak sa nazývajú nevyriešené vraždy, či nie?“

Artur zabubnoval prstami na prístrojovku. „Dostali ste ma. Je to zabudnuté pre všetkých, okrem tých pár z nás, ktorí si pamätáme Micka.”

„Čo ešte viete?“

Artur sa otočil tvárou k Slimovi. „Myslím, že som už povedal dosť. Čo keby ste mi teraz vy povedali, prečo sa prechádzate ulicami Carnwellu a hľadáte informácie?”

Slim uvažoval o tom, že policajného šéfa obalamutí nejakou histokou. Veď keby otvoril pandorinu skrinku a zapojila by sa do toho aj polícia, pravdepodobne by nikdy nedostal zaplatené. Nakoniec povedal: „Mám klienta, ktorý je posadnutý Joannou. Snažím sa zistiť prečo.“

„Čo je to za posadnutosť?“

„Hm, okultistická.“

„Ste jedným z tých bláznivých lovcov duchov?”

„Pred týždňom alebo dvoma som ešte nebol.”

Artur zastonal. „No, toto je dobré na začiatok. Počuli ste o Becce Leesovej?”

Slim sa zamračil a prehľadával svoje nedávne spomienky. To meno sa niekde objavilo…

„Druhá obeť,“ povedal Arthur. „Päť rokov po prvej. 1992. V roku 2000 bola tretia, ale k tomu sa dostaneme.”

„Mám si to zapisovať?“

V šere mohlo byť Arturovým gestom prikývnutie alebo pokrčenie plecami. „Momentálne nehovorím s vami,“ povedal. „Nakoniec to zistíte sami.“

„Ale by vám vyhovovalo, keby bol odložený prípad Joanna Bramwellovej... trochu pripomenutý?”

„Mick bol dobrý priateľ,“ povedal Arthur.

Slim vycítil, že vec je jasná. „Čo pre mňa máte?“

„Becce Leesovej bolo deväť,“ pokračoval Arthur. „Našli ju v mlákach na južnej strane pláže pri odlive.“

„Utopila sa,“ povedal Slim a spomenul si, čo sa o príbehu dočítal. „Náhodná smrť.“

„Bez stop cudzieho zavinenia,“ dodal Arthur. „Bol som prvý na mieste činu. Ja…” Slim počul zvuk ako potlačený vzlyk, „som ju prevrátil.”

„O tých spätných prúdoch som toho už veľa počul,” povedal Slim.

„Bol október,“ povedal Arthur. „Zhruba o takomto čase. Čas školského polroka, ale predtým bola búrka a pláž bola pokrytá troskami. Mladá Becca podľa svojej matky išla dole zbierať naplavené drevo pre školský projekt.“

Slim si vzdychol. „Pamätám si, ako som raz robil to isté. A rozhodla sa trochu si zaplávať a vtiahlo ju to.”

„Matka ju vysadila cestou do Carnwellu. Vrátila sa o hodinu neskôr, aby si ju vyzdvihla, a už bolo neskoro.“

„Myslíte si, že bola zavraždená?”

Arthur prudko udrel na palubnú dosku, až Slim podskočil.

„Do pekla, ja viem, že bola zavraždená. Ale čo som mohol urobiť? Na pláži sa nevraždí, pokiaľ len nie je odliv. Viete prečo?”

Slim potriasol hlavou.

„Zanechávate stopy. Skúšali ste niekedy zahladiť stopy, ktoré zostali v piesku? Nemožné. Napriek tomu tu jedna bola. To je všetko. Až na samom okraji vody zostal malý priestor po prílive. Dievčatko potiahli cez vodu a odhodili na skaly. Keď voda ustúpila, zostala tam.”

„Znie to ako utopenie. Išla príliš blízko, vtiahlo ju to dnu a potiahlo naprieč plážou.”

„Tak to vyzerá. Ibaže Becca Leesová nevedela plávať. Ani nemala rada pláž. Nemala so sebou žiadne plavky. Prídeme tam a cez piesok, kde zbierala veci, je cikcaková čiara. Potom približne od polovice po hranicu odlivu vedie k okraju vody jediná rovná čiara, ktorá končí dvoma odtlačkami v piesku a smeruje k moru. O čom to vypovedá?”

Slim sa zhlboka nadýchol. „Že buď dievča, ktoré nemalo rado vodu, pocítilo náhle nutkanie kráčať priamo k brehu... alebo videlo niečo, čo ju upútalo jej pozornosť.”

Artur prikývol. „Niečo, čo vyšlo z vody.“

Slim si pomyslel na postavu, ktorú asi videl pri brehu. Videla Becca Leesová niečo podobné? Niečo, čo ju prinútilo opustiť svoje naplavené drevo a ísť priamo na okraj vody?

Niečo, čo ju prilákalo na smrť?

„Je tu ešte niečo,“ povedal Arthur. „Koroner na to prišiel, ale nestačilo to na zrušenie rozhodnutia o náhodnej smrti. Svaly v zadnej časti ramien a krku vykazovali neprirodzené napätie, akoby stuhli bezprostredne po jej smrti.“

„Ako sa to mohlo stať?“

„Hovoril som s koronerom a predložil som to ako odôvodnenie rozšírenia vyšetrovania, ale neexistovali žiadne ďalšie dôkazy. Mohlo to znamenať, že Becca sa v čase svojej smrti snažila odolať veľkému tlaku.“

Slim prikývol. Pretrel si oči, akoby dúfal, že to z jeho mysle vyženie nevítaný obraz. „Niekto ju držal pod vodou.”

Vymenili si telefónne čísla, kým Arthur vysadil Slima blízko jeho domova s prísľubom, že zo spisov prípadu vykope všetko, čo nájde. Povedal, že je toho viac, ale bude to musieť počkať, pretože ho už čakala manželka a večera.

Slim, ktorého mozog po namáhavom dni zamrzol, dospel k jedinému konkrétnemu záveru: potreboval sa s Emmou porozprávať o Tedovi.