Neprebudený

Kapitola 1

Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý alebo ranený — vyvaľuje sa po pasienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, znak života prezradzujú len nohy, postavené v krosná — svojím občasným lúpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre mu je odpočinúť si v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očami utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne znova a stratí sa — Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo — o nič. Tak mu je ako v raji.

Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho svrchovaného pána — len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by to mnoho práce, a výsledku by nebolo nijakého, Zavrátené husi o krátky Otčenáš rozliezly by sa zas po celom boku a husár mohol by zas zavracať.

Nuž dobre má, keď sa vyvaľuje, to je i tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta — keď je v poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho i tak socajú z kúta do kúta — všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu, iba ak by tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene — Bože môj — ešte i tá strata vynahradí sa jej.

Ondráš Machuľa je veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Ako by Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Celo nízke, oči neobyčajne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, shrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú, ako cepy — celý človek málo ponáša sa na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa oproti nemu, ako malému, slabému dieťaťu. Len on sám nepokladá sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba pokladá za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého — no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človek.

Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, snášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vyčitovali šestonedieľke, že načo sa na jarmoku na opicu zadívala.

Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a s tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, ako keby bolo bývalo také, aké si ho predstavovala.

Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. On nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žieravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena. neopovážila sa ho pýtať, čo mu je; dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: „Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.“

On pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorého žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol:

„Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale — Ach, čo“ — a máchol rukou — „to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne — na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom — myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.“

„Nik sa ti nesmeje — nie! Veď sú azda nie pohani, aby sa z tvojho nešťastia smiali.“

Jano vypukol v zúfalý smiech.

„Ha-ha-ha! Vraj nesmeje! Vraj nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom — nesmeje. Šla by si len do poľa, ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa smeje! A oo by sa nesmial rodič, čo rná pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach...“

Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.

„Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa je len tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať na ruky. Jano, probuj ... veď si mu otec...“

„Nie, Zuza, nie! Choď — nemôžem. Vidí Boh i svet — nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by azda lepšie, keby ho ani nebolo.“

Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho:

„Nerúhaj sa Bohu, Jano! Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho — a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie — čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.“

„Ale všetky tie dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo — sto ráz! Co mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť, keď to nemám komu nechať?“

„No, nám ľuďom sa nikdy nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie: povedz, či by si sa mu zas nerúhal, že ti je z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem, že by si si zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čo nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.“

Jano bol premožený, nemohol odpovedať ani slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to ho dopálilo. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný odišiel.

V krčme hľadal úľavu — po prvý raz.

Už bola tvrdá noc, keď sa dotackal domov.

Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné — veď to je nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nesrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať.

„No, čože nespíš? Ľahni a spi! Nech sa ziape, ak chce, i do rána...“

„Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.“

„Ja? Oj, nie... nemám sna — tu mi je dobre... daj mi pokoj — oj, pokoj...“

Ostatné slová povedal už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Ako by sa mu vysmievať chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac sa tratilo. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla:

„Preboha, Jano! Choď — choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...“

Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed, bôľ. Matka, tušiac nebezpečenstvo, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona ako bola, prostovlasá, bosá, utiekla s dieťaťom k staršej sestre.

Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlava bola mu ako prázdna — nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnost ženina a prázdna plachta, zavesená pod povalou, upravily jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa bolo mu ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel, čo, ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť — ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera.

Tak trvalo rok — dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel o to máloneveľa, čo mu otec nechal, i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy skloniť — pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jar stratil sa i z pálenice — nezostalo po ňom ani slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti a tam sa niekde potuluje, ak mu pálenka ešte nepostlala.

Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol zhorčený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo. Napokon smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod opaterou totky.

A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec dobre sa učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša, ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke — i odplatou.

Kapitola 2

Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že sa neumenšovaly, ale s roka na rok väčšmi sa tisly na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom — len pamäť a najmä fantázia rozvíjajú sa, a to na ujmu prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapčenskosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s mm. dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca, ktoré by mu rozumelo. Vrstovníci od malička stránia sa ho — medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. S tými skoro najlepšie vyjde, lebo ony mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo soschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky — a mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska s deťmi rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné — deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim: rád je, že i on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu.

No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám — a samého zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohvie kade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestoj í boj s drakom, a mačka, jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú — večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrude? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.

Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí svraštenie a vystretie čela. Mucha poodletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič — sníva ďalej.

Mucha sadla mu na líce — i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil — spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.

Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhly ho ľahké krôčky — ani tráva neohla sa pod nimi. Ondráš obzrel by sa, kto to, no ťažko zdvihnúť hlavu. Akiste nejaký chlapec ide — o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne sa mu usmieva! Čo je desať mlynov — nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!

Kroky zaznievaly smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu — no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa, zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas: „Ondráš, Ondráš í“

Otvoril oči, ba vytreštil ich. Ten hlas — oj, ten hlas! Ani princeznin! „A si to ty, Zuzka?“

Strojná hlavička prikývla mu — hlava Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči — žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje belasých očú — ako by ta kus oblohy vložil — zádumčivo hľadelo na Ondráša. Červené pery odokrývaly dva rady bielych perál. Ondrášovi zas prišla na um princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Červená šatka na hrdle so strapcami dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávmi jej oplecka. A okrúhle rameno ako by vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš vytreštenými očami hľadel na milý zjav; myslel, že je ešte pred stračím zámkom.

Zuzka, nebadajúc, čo sa s nim deje, rezko ponúkla ho:

„No, vstaň chytro a jedz!“ „Aha — aha!“

Len teraz sa dovtípil, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona neprišla, aby ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši a od starýg po dva — pritom, kým paša trvá, chovu z dom‘ do domu. Dnes chová sa u Bežanov, Zuzka mu priniesla obed.

Keď jesť, nuž — jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac prejde ľahký oblak. Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo?

„A čo ti je tak nahlo?“ spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu. „Vidíš, čo je teraz!“

A podvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami. „Aha... i ty ideš... mhm, mhm!“ A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu, na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke.

„Na! Už sú prázdne — a choď!“ A utrel si rukávom ústa. Zuzka zbadala na ňom premenu, no nemohla si ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, a pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať, Začala okľukou:

„Azda sa hneváš? Akiste obed nebol dobrý. Vieš, teraz pri robotách — musíš niečo i prepáčiť.“

„No veru — obed! Najedol som sa potiaľto!“

A preložil palec krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké je jedlo, ale či ho je dosť.

„A predsa sa čosi hneváš.“ „Ja? Ach, ja sa veru — nehnevám.“ Bolo poznať, že váhal tak určite upierať. Zuzku čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej, ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prvej naň.

„Nuž dobre, keď sa nehneváš — už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím, lebo hneď chodia ako sud, keď im niečo na nos sadne.“

Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie kňažná, ani nič — i odsekol jej:

„A veru nehľaď... nepustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!“

„Veď ja viem — veď ja viem...“ a Zuzka falošne povzdychla. „Pyšný si veľmi — ani neozrieš sa o mňa. Neviem, prečo — ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem ...“ a sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť.

Ondráša to pohlo. „Princezná je — princezná! Veru, princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej,

„Nuž mrzí ťa to, mrzí? Azda väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“

Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril sa a pohnutím sa triasol:

„Ten? Pre mňa môže — budem mať preto ľahkú hlavu.“

„Azda ste sa pohnevali?“

Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

„Rozišli sme sa — nadobre.“

Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jej v tvár.

„Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“

Zuzke milé bolo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotila jej to — chcela ešte viac počuť.

„Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.

Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.

„A ty si želieš za ním? Neželej ty nič!“

Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

„Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“

Husárove líca zahorely. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:

„Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto...“

Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vrchnej gambe pocítil trhanie.

„Však pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli nikdy videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No, ale je už aspoň dobre.“

Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej, len ďalej.