Neprebudený

Kapitola 5

Čas sa míňa, tečie ani s husi voda. Tečie chytro; ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde sa ti žiada, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká vše boží deň. I robotou si ho skracuje, i všetko — a jednako každá hodina vidí sa mu rokom. A ako by nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň má mu padnúť do lona. Najprv rozsadz, potom nové šaty a napokon — sobáš.

Rozsadz čaká túžobne, ako chorý božie svetlo po dlhej noci. Ale i môže ho čakať. Veď chýbajú mu len tie dve husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil ani jednej — a to je mnoho.

Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná — a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí, ako ľahko ide prísť k novým hábam, musí sa zaradovať. Spravil pár habariek, a do týždňa mal už dosť vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež bude mať. Má už tri opálky, z borievkových koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne i nejaký groš, lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov.

Najtiaž mať nové šaty, potom do svadby je len vrabčí skok.

„Hm... prišiel som k žene — ku všetkému. U Bežanov ma radi vidia — ale ako by aj nie! Husi som im vynašiel — i habarku doniesol. A teraz“ — Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo — „teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som ja utrel pysk! Bude ten pamätať!“ Ale prišlo mu na um i čosi vážneho, akási obava. „Hm... čo ako, ale my by sme sa len mali niekedy sísť. Nebol som od tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda, síce sľúbila ... hm, ale pero — to bude. Najtiaž mať háby. Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku kroz nového poslať. No — a opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď chcem ta ísť. Keby len ju našiel doma — ale málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku... No!“

Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov. Obzrel sa po dome — okrem starej nevidel tam nikoho.

„Mhm...“ prisvedčil jej Ondráš.

„Ty, opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhaly na posmech!“

Začala v kútiku postele hľadať niečo. Po chvíli vytiahla z nej uzlík. Ondráš cítil, čo bude v ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč, ako vtedy, keď habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu.

„Nie — nie! To by sa hanbila prijať. Koľko si sa natrápil, kým si naťahal toľko koreňov — ako by ja to vzala darmo?“

I podávala mu čosi bieleho — šestáky.

On vložil ruky do vreciek, aby sa nejako nepomýlil prijať, a vzdorovite zavrtel celým telom, že nechce.

„No, len na, keď ti dávam. Nejedujže ma!“

A tisla mu šestáky.

No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijako pristúpiť.

„Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie každý deň niečo — a vziať nechce nič. Na, vezmi si a — choď.“

Ondráš pozrel do tváre gazdinej — jasno, úprimne. Ten pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš veril — veril! Gazdiná hľadela zpod jeho vlivu sa vymôcť, i pokračovala:

„A prečo nechceš?“

On hľadel jej do tváre a horúcim hlasom zvolal:

„To by ma nectilo!“

„A mňa by azda ctilo! Mňa by ctilo! Keď nechceš peňazí — ako chceš; ale ani ja nechcem tvojej opálky. Ktože by vzal od žobráka palicu?“

Ondráš predošlým teplým hlasom odpovedal:

„Ja som nie žobrák. Ešte ich mám päť — tie predám. Od vás neprijmem ani krajciara.“

„Nuž a prečo?“

„Preto!“ A významne pozrel na gazdinú.

Tej sa v napnutí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila všetky prekážky jeho dôvere, ktorá dnes sedela mu na tvári. Len z obyčaje opýtala sa ho:

„No, už bys‘ len mohol povedať!“

„Nuž mal som vám pri robotách pomáhať... ale nemohol som — nemal som kedy... nuž...“

„Pomáhať? Hm — hm...“

„Hej, mladí zaťovia pomáhajú... mne by sa tiež bolo patrilo, ale, ako povedám...“

Gazdiná usmiala sa naň posmešne.

„Milý môj zať! Len kto ťa vypriadol!“

On nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel do očú. Celá tvár jeho bola ako vymenená. Spotvorené črty obliate boly rumencom. Nával citu, lásky, radosti pošklbával jeho vrchnou masívnou gambou. Starej uľútilo sa ho. Veď on je nie vina, že takýto prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije — i ona má proti nemu povstať? Pozrela naň mäkko, i položila dlaň na jeho tvrdé vlasy.

„A kto ti to povedal, môj syn, že budeš naším zaťom?“

„Kto?“ Ústa mrzákove uťahovaly sa. Blaho, radosť zatláčaly mu hlas. Napokon s veľkou námahou vyslovil: „Zuzka.“

Stará prikývla hlavou, ako by to odobrovala. Chcela mu povedať čo-to, ale nemohla.

„Nie, tejto radosti mu nepokazím — nebožiatko, zblaznie. Ale tej musím povedať. Čudo — takejto zámäty narobiť!“

No hneď sa jej i rozsudok vrátil. Na čomsi istom sa ustálila. Pokojným hlasom mu povedala:

„Choď, syn môj, domov. A aby si sa nepochválil nikomu, že ti povedala...“

„Nie, ani živej duši. Totka už, pravda, vie, ale tá nikomu nepovie.“

A rozradovaný husár odišiel domov.

Bežanku táto vec náramne trápi. Je stiesnená, ako by jej bolo niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák, jeho tvár, vzrušená horúcim citom, prenasleduje ju všade. Keď začal statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v tej práci pozabudne na neresť.

Večer, keď si už čeliadka políhala, stará chytila Zuzku na otázku:

„No, už si ty vykonala! Ja len neviem, čo budeš robiť?“

Zuzka pobledla, ako by ju boli na niečom dochytili. Ledva stačila vypovedať:

„A čo?“

„Nuž s tým husárom.“

„Ejha! No veru!“

A Zuzka, zvrtla sa na päte a pohla plecom.

Mať nadskočila na ňu:

„Myslíš si, že je to žart? Ej, ba ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený. Len povedz, čo to bolo medzi vami — už muselo čosi byť.“

Dievča pozrelo do ohňa, pozabudlo v ňom oči — zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo:

„Nič — nebolo nič.“

„A to ja neverím. Ej, to už nie! Ten by sa voslep neblaznel. Veď je celý premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto čo nikdy.“

Stará neklamala. Vidno bolo na nej, že hovorí pravdu. Slza jej stiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz pochopila dosah svojho skutku. „Ale verte mi, mamo, nebolo to nič. Ja som mu doniesla jesť a stratila som s ním dve-tri slová. Blázon — mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.“

„Nešťastné dieťa, čos‘ to urobila! Prídeš do rečí nič po nič. Budú hľadieť na teba ako na nejakú bludárku. Ale nám to bolo treba?“

A stará začala, zalamovať rukami. Na Zuzku to veľmi účinkovalo. Jej samouverenie bolo otrasené — predtucha akéhosi neistého nešťastia doľahla na ňu. Už oddávna želela ten ľahkomyseľný krok — vidiac matku zúfať, tým väčšmi sa zľakla. Začala zalamovať rukami i ona — a narážaly si s matkou, ale len pošepky. Bály sa starého — on vie veľmi chytro riešiť takéto poryvy. „Veď som mu ja len povedala, že... že...“ „No, aké ,že‘? Azda že ho rada?“ Zuzka pokrútila hlavou, tajac. „Že pôjdeš zaň?“ „Ani to — len som sa mu požalovala.“

„Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať? To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala ?“

„Na Jana — že ma nechal.“

„A to bola pravda? Naozaj ťa nechal?“

„Večer sme sa boli pohnevali — ale potom sme sa pomerili.“

„Óvi, óvi! Len načo sa mu žalovať? Načo — načo?“

„Veď načo! I ja želiem. Radšej keby bola onemela! Ale on, keď som mu doniesla jesť, tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi, ako by sme ani neboli z jednej dediny. To ma mrzelo — chcela som mu niečo len povedať... nuž požalovala som samu na Jana. Nuž tak!“

„No, už sa stalo. Čo sa stalo, zle sa stalo. Len aby si nejako do reči neprišla — ja sa len toho bojím. Pováž si len, ak by otec...“

Stará nedopovedala. Ani nebolo treba: dcéra už pri nadhodení otca zbledla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma, a zbadajúc tieň hriechu, ako tresce. Hej, keď on povie len slovo, trasie sa pred ním celý dom — od gazdinej až po varešku.

„Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal?“

„Ej, veru, dievka moja, čert nespí. Nadhodí sa ľahko holomok a — ja by sa potom radšej neviem kde dela. A Jano — ten by zamlčal ? S otcom sú ako jeden palec: ten by tiež nezamlčal.“

Dcéra v nemom úžase zalomila rukami. Myslieť nemohla — rady nevidno nikde. Husár jej už bol nielen bedárom, ale strašidlom, zo všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku:

„Čo robiť?“

Matka mu porozumela.

„Veď čo — veď čo? Ktože ti tu dá rady?

Najlepšie by azda bolo, keby sa sobáš odbavil čím skôr.“

Dcéra chytila sa tej myšlienky:

„Keby naozaj: keby!“

„Ale tu zas nemáš ešte kúpené ani na periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme si pekne-rúče prepásli — môžme si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije, poriadi, Bože môj...“

„Ako chce — sobášnych šiat nemusím mať, nech sa odbaví všetko len vo sviatočných. Veď sú i to pekné, a mám ich toľko, že sa nik nenazdá, že by to boly len sviatočné. A obliečky na periny — no, to sa i po sobáši došije. Len nech budú jedny — tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im v truhle ležať a či u farbiara.“

„Veď už hej — ale ani čepcov nemáš, koľko by patrilo. Starohorky čakám so dňa na deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie bude ešte s otcom.“

„Nuž?“

„Hm... tak sme zostali na slove, že sobáš bude týždeň pred Všechsvätými. A teraz, keď ho my budeme duriť — myslíš si, neopýta sa nás, čo toho príčina? Ten si nedá veru tak ľahko povedať.“

„Dá — prečo nie?“

„Čo on raz povie — to je už ani pod pečaťou.“

„Veď mu my nepovieme, ale — Jano.“

„Ba pravda je, dievča! Ten mu rozpovie všetko: požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku zaobísť bez nevesty. Že cez žatvu tiež ledva vybiedili bez nej. A tomu uverí najskôr. Len ty povedz Janovi, nech podurí otca — azda ešte všetko bude dobre.“

Kapitola 6

V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci o inom, len o ohláškach Jána Dúbravovie so Zuzkou Bežanovie. Sotva ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako by i nie! Už i vrabce čvirikaly na streche, že veselie bude len o Všechsvätých, po robotách — a tu zrazu ohláška o pollete, ako by z neba spadla! By sa paroma nehovorilo — keď Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali so svadbou, ako mohli; starý Bežan tiež už povedal, že všetko bude len o Všechsvätých, a tu už ohláška! Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý zať — nik iný. Hovorí, že kopačka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej — a v kopačku by sa už nemohli! No — kto mu uverí?

A ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto záhada — tá záhada. Ony chcú mať pred sebou jasno — nuž známa ich pilnosť v hľadaní svetla pri záhadách. Nedarmo majú najviac s priadzou práce — ony všetky záhady chcú rozmotať tak ako priadzu. Keď sa im nadhodí uzol — usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať, a prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú niečo medzi rukami.

Tak i tu prišly k výsledku — no mlčaly. Nepochválily sa s tým nikomu — verejne. Len po kútoch medzi štyrmi i šiestimi očami pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi — čosi cítili. Nemohly najmä Zuzke ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju všade prenasledovaly. Zapýríla sa sama pred sebou. Stará tiež porozumela všetkému. Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela na ňu, ako by sa chcela pýtať: „Vo venci pôjde na sobáš, a či ako?“

Starému veľmi mnohé nešlo do hlavy: najmä tie smutné, zarazené tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli od fašiangov čakať — mohli sa veru i tých pár týždňov už zaobísť. No on nerád sa zabýval takými otázkami. On má na hlave len zaopatriť, čo treba dievke do vena — ostatné nech si obstarajú ženy samy. Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On — na jeho dušu — bude mať preto ľahkú hlavu.

Husár Ondráš nevedel o ohláške nič. Nemal kto s ním o tom hovoriť. Keď mu doniesly jesť, ani jedna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala: načo toľko jazyk drať? A ani nepúšťaly sa s ním do reči, najviac objednaly uňho opálku alebo čo iné. Do Bežanov nešiel, nemal po čo. Ísť nie po nič nemohol a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac doma sedela, nerada chodila po dedine — totka ani nečuchla. Rada bola, že chlapec pomaly zabúda.

No Machuľa nemal pokoja. Čosi ho ustavične trápilo. Žiadalo sa mu zas poshovárať sa s ňou, čo len chvíľku. Ale má ísť do Bežanov, a to len naprázdno? Čo odpovie, keď sa ho opýtajú: „Čos‘ nám doniesol?“

„Habarku už majú, i opálku. Mám ešte jednu opálku doniesť — ale tej nemám. Ako len pôjdem: ešte sa nazdajú, že som prišiel za tú habarku pýtať. A mal by veru ísť, Zuzke povedať, že súkno už tohto týždňa vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi, aby sa i ona mala k niečomu. Ale ako ísť... ako?“

Ako sa blížil večer, tak rástla i jeho nespokojnosť. Nikdy ešte neťahalo ho do Bežanov tak ako dnes. Pol kŕdľa by dal za to, keby mu niekto poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný chodil sem i ta. Myslel hneď na Zuzku, hneď na šaty, hneď na rozsadz. V hlave jeho preháňaly sa myšlienky ako oblaky v čas letnej búrky.

Pred západom slnka dospel napokon k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí rukami. Kto by ho videl, myslel by, že zblaznel. Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakly a shŕkly sa do hŕby, ako by bol orol zakrúžil nad nimi. Ondráša to ešte väčšmi tešilo. Jeho oči bystro sliedily, ako by niečo hľadaly. Hľa, vprostred čriedy malý kŕdlik. Zamieril k nemu rovno — črieda nechala mu ulicu. Majúc pod pazuchou schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik. Črieda sa rozbehla, len tri starygy vrátily sa ku kabátu, a vystrúc krídla, jedovato sipely naň. No hneď utiekly aj ony: kabát začal sa hádzať zboka nabok. Zpod neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka — oči pochopily, čo sa robí, vidiac pastierovu ruku siahať na kabát. No pohnúť sa nebolo možno. Kabáť je už pod husárovou pazuchou.

„Ale som ťa chytil! No, neboj sa — nezabijem ťa.“ Pohladil ju po chrbte — no staryga uštipla ho v ruku svojím ostrým zobákom. „No, no — len sa neboj... neublížim ti.“

Sadol na zem, hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal motúz — rozsúkal ho: jeden koniec uviazal husi na nohu.

„No, tak — neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O malú chvíľu aj tak prídem po teba.“

Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o koreň. Kabát prehodil cez plece a — hybaj za kŕdľom. Prestrašené husi, cítiac, že večer už tu, samy od seba ponáhľaly sa domov. Viedla staryga, čo napadúvala na nohu.

Kŕdeľ dostal sa šťastlive do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých každá obrátila sa k inému dvoru.

Do Bežanov hodil sa tiež malý kŕdlik, šesť ich bolo v ňom. No nešiel tak veselo ako ostatné, len nesmelo zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto cestou hútoriť: „Tata-ta...“ Bez matere s utrápeným gaudžaním vošly mladé do dvora. Tu, cítiac sa už podomácky, pustily sa do hlasitého gagotu, ako by chybujúcu starú privolať chcely. No tá nezjavila sa im nikde. Miesto nej vyšla gazdiná so žraním, hodiac im ho naprostred dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudly hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad videla, že starygy niet. Vybehne na cestu a volá: „Šura-šura! Šur-šur — šura, na!“ Ale odnikiaľ neprichodí dobre povedomý gagot starygy. Bežanka pobrala sa hore dedinou.

„Šura-šura! Šurička moja — šura-šura!“

Nehlásila sa jej.

„Ach, Bože — nemalo sa to už kedy indy stať! Človek nevie, kde mu hlava stojí, a musí sa ešte za husami sháňať. Len či ju niekde neodpásol! Rok po rok vyviedla po dvanástoro... nikdy takej husi nebude! Joj, Bože — i tie syrníky mi prihoria — radostník tiež treba medom potrieť... a toto musíš takto nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.“

„Kdeže je moja hus?“ zavolala oblokom do izby.

Jej krotká tvár horela hnevom.

Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať všetko — všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu, ktorú ctil, miloval. Pozrel na ňu svojím krotkým, ohlúpeným okom. „Ale vám neprišla?“

„Nuž ale by ju azda vystíhala, keby bola prišla? Pravdaže neprišla!“

Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. „Nezatárala sa niekde v dedine — za hrtanom?“

Tu Bežanka zostala v hneve bez seba. Bezohľadne kričala na neho:

„A čo by sa mala moja hus za hrtanom tárať? Azda ju nenakŕmim každé ráno, každý večer!“

„Čože si to zas vykonal — ozembuch?“ ohlásila sa i totka, vyjdúc z kuchyne. „Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice! Hneď by mu krk odkrútila. Kokos! Čo len sháňa na tej paši! Teraz už bude rozsadz: tri husi odpásť — nemilobohu. Už vidím, nedostane ani krajciara.“

„Ale moja hus — moja! Nedala by jej, a Čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok vyvedie po dvanástoro, i toho roku — ale sa somlely dolu žľabmi.“

„Musela na paši zostať,“ nadhodil husár, ale nesmelo.

„Ach, joj — iďže ho v čerty!“ zasmiala sa jedovate Bežanka. „Tá by ti šla na paši zostať ... tá má viac rozumu že desať takých, ako si ty. Tá by zostala! Joj — ale musím už ísť... radostník mi prihorí. Dobre sa majte!“

A už bolo počuť dvercia privrieť. Bežanka odišla. Husár sa ešte štuchal po izbe, bez všetkého poriadku.