Neprebudený

Kapitola 8

Už je po sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji. Nikdy nebolo krajšieho sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani lavice nestačily. Ako by aj nie! Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada, ktorú nemohol rozlúštiť. Všetci sa trudili nad tým, prečo odbavili tak chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená — iste po sobáši má sa doplniť. Čo prinútilo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry postupoval proti svojej obyčají, podľa ktorej vždy a všade konal. Jedni hľadali príčinu toho v tom, iní v inom. No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste. Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a i vtedy mala úzkostlivý výraz tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očami zvedavých. Prečo? Nik sa neopovážil domnienku svoju druhým ani pošepnúť — nie otvorene povedať. Ten starý Bežan je taký prudký — nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorily. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá: preto toľko divákov. Všetky oči uprely sa na hlavu nevestinu — neviem, čo maly obzerať na nej. Iba ak ten veniec! Je taký krásny, zelený — posiaty ružami. Akiste ten obdivujú...

Mladucha je nie úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom pokoja sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho hľadá: jej krok je tým istejší a tvár žiari tým väčším blahom.

Ako by nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Ako by predvídal, že toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. Po svadbe už musí složiť mládenecké obyčaje — i krok jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehajúcich jančiarkach. Jeho oblek je pekný, ba nádherný. Dedinský krajčír nevedel by už krajšieho ušiť. Všetky výplody svojej fantázie rozoslal po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miestka, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia na mladého zaťa: nežičia mu ani takých šiat, ani nevesty — teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže im už zhubu robiť medzi dievčatami.

Po sobáši ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľní Lenovčania. Hostina i muzika išla tak ako sotva na ktorom veselí. Tu už nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu môže vystrojiť len ten, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.

Jeho žena radila, aby nebolo pri svadbe muziky.

„Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. Nemusíme dlhé parády strojiť: čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva — z toho aspoň poznajú niečo.“

„A čo by nesjednal muziky? Azda mi nedochodí! Nedám si azda dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň nebude mať ťažké srdce na mňa.“

„Veď i ona chce — bez muziky.“

Starý vyvalil na ženu oči.

„Nuž a prečo? Azda rozum potratila?“

„Len tak — nechce, aby sa nám v dome shon robil.“

Starý pohrozil palicou žene:

„Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarily — v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon. Ja už oddávna šípim čosi — čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás vyjsť, že sa takto náhlime.“

„Dúbravovcom treba pomoc...“ nadhodila stará.

No on tým väčšmi sa popudil.

„Choď mi s takou výhovorkou — stará kvočka! U Dúbravov azda nemajú desiatky, aby si kopačku najali! Len pováž, nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos — vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom I Mne! Nuž ale mne? Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú svoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej ukážem shony!“

Starý bol už na koni. Nebolo jej radno spierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho.

„Povedz mi ty — ty... A, ľaľa, ani ti nepozrie do očú! Azda si deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela — tys‘ čosi vyparatila! Povedz: prečo nechceš muziky — prečo?“

Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila:

„Len — keď je to iba shon... a to ešte za tri dni.“

„Nuž tak? Jej je to shon! Ona sa nechce ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo tiež shon? Tisíc okovaných! Just zato bude muzika! Ešte dlhšie že inde! Ja uvidím, kto bude mňa učiť! Aby mi o jedno desať rokov povedala s výčitkou: Ty čerte, diable, ani len svadby si my nevystrojil, ako svedčí. Ja uvidím!“

Zuzka, hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla :

„Ňaňo — nehnevajte sa... ja som len chcela...“

„Aha, ako sa ti ona zastane! Ona chcela! Počkaj si ty — teraz ja chcem: a muzika bude, bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať v mojom dome — aby ste vy vedely!... A teraz poď sem, pozri mi do očú.“

A starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou — jeho zraku otvárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý zbadal jej strach. Tvrdým hlasom povedal:

„Choď — choď. A ty, stará čertina, tu zostaň!“

Dievka vošla do komôrky a zaplakala. Jej srdce doráňal hnev otcov nemilosrdne. Teraz, pred samou svadbou, takto hovoriť — takto sa vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie? Čo jej je z bohatstva i lásky ženíchovej, keď vlastný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho srdca? Jeho hlas i teraz ešte počuť, ako hromu je v izbe na ženu, ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha.

„Krk ti vykrútim... ty si ich zvádzala... takúto hanbu — ak je nehodna toho venca nosiť...“

Zuzka viac nepočula. Buchot srdca prehlušil i hlas otcov. Po celom dome vrelo — tresk, plesk ozýval sa na všetky strany.

O chvíľu vošla i mať do komôrky a pomáhala dcére plakať...

Hoci pred svadbou zadymilo sa takto z Bežanovie domu, jednako sobáš nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou prijal na milosť. Mladucha, sprevádzaná láskou a žehnaním rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť pred oltár.

A predsa — predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a jej budúceho? Ako by biedna, zlomená postava, odetá handrami. Ako by pred oltárom schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú ruku nevestinu. Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu, ako by odpudiť chcela votrelca. No ten tam — vždy ešte tam! Zdá sa jej, že on prisahá, a nie Janko.

Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchly, ukolísaly sa v riadny stav — prelud zmizol. Mladucha vydýchla — ako by jej kameň s hrude spadol! Ach, sobáš, tá prísaha, tí diváci — to všetko rozčuľuje fantáziu nevestinu: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážna chvíľa minie, nastane rovnováha, i chladný rozum príde k svojmu právu.

Kapitola 9

U Bežanov družina je najlepšej vôle. Všetko, všetko sedí za stolom. Bože môj — ale je to stôl! Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice; z riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov sháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od jej lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a rečie:

„Boži dar! Hej, zjedol bys‘ ho ešte kedysi!“

No nik nedbá teraz na jeho vážne reči. Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len pre obveselenie svadobníkov. Nalial mu miesto vína do pohárika octu a podal.

„No — na zdravie mladým!“

Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal:

„Pán Boh vás živ... všetkých vospolok!“

A ocot už bol tam — nezostalo v kocúriku ani kvapky. No svraštená tvár zváčova svedčí, že zbadal, čo sa stalo — ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším daly sa do smiechu.

Bežan obchodil okolo hostí; kde videl prázdne sklenice i krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako — na hostine.

Prišla i horúca kaša — doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka, žalujúc sa, že si ruku obarila. Nikto jej neveril, i jej usmievavá, okrúhla tvár svedčila proti nej, ale krajciariky predsa len lietaly do varechy.

Modlitba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa do tanca. Starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. Všetko skáče, výska, krúti sa — ako blázni; hm, mladosť pochabosť.

No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko pod samou povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Azda preto, aby tým účinlivejšie mohol pôsobiť. Lebo on nepracuje len rukami — veď je on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa smraští alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo sbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia — polovica jeho tváre podvihne sa.

A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu — tu zastone rozkošou. Len noha, pravá noha, tá je v súmernej práci. Je ako by stvorená na to, aby dávala takt. Táto podľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne, toto i jeho podriadení robia, takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným ich dupotom dvíha sa a klesá a s ňou i oni.

Z pitvora do izby otvára sa pekný výhľad. Prostred izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú — podľa taktu dvíhaní pružnou doskou.

Čím väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v izbe sišli sa už i stranní ľudia, aby pozreli, ako budú nevestu vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži — to pri dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci, toto druhé je celkom prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti mladí ženáči — zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí — sú už starci, no vynašli si predsa zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži sa nikto; radšej zostane v pitvore, a ztade naťahujúc hrdlo, díva sa ponad hlavy do izby. Lebo kto doň vstúpi, ani nevie, kam sa podel; ocíti len to, že lieta — bez krídel. Koho raz títo ženáči dostanú medzi seba, socajú ho do tých čias, kým sa im len ráči. A ľudia nehľadia viac na tancujúcich, ale na lietajúcu osobu. Nevesty z pitvora hašteria sa so ženáčmi.

„Ach, iďte — nemáte rozumu ani za náprstok!“

„Azda ste sa pošialili všetci.“

Niektorý i zastane toho socaného.

„Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilička, čo ste ho tak usocali.“

I stará Bežanka vyjde z kuchyne pozrieť, aký to shon v pitvore. Nenahnevá sa na rušiteľoch zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa: „Ale ste obludy! Veď im len taký čert príde na um!“ A vráti sa do svojej ríše, do komory, že im pošle nejakú výsluhu.

Mladucha je vo svojom živle, veselá, rozjarená, ako obyčajne na tancoch bývala. Ide z ruky do ruky; kým tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola, už ich kŕdeľ zápolí o ňu. A nielen mládenci, ale i — Bože, odpusť hriechy — starejši! Jeho žena pod pecou zatína päste.

„Veď ti ja dám, starý pes! Zajtra bude stonať, že sú mu nohy ako centy. Veď aj ako by nie — od toľkého tanca! A ako ju vykrúca — na moj‘ hriešnu... hm, ani mládenec. No, počkaj!“

Starejší porozumel vyhrážajúcemu oku svojej ženy, a pustiac mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihraly v ňom ani za oných čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala — už bola tam, v kole. Jej oko zažiarilo blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo mu odpustenie, milosť.

Slnce zapadalo, keď do Bežanovie dvora vošiel Ondráš, husár. Nevidel tam nikoho, len k humnu poberal sa zváč, ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo je — dobojoval. Boja neschopný ide si akiste vydýchnuť, niekam do sena — na slamu. V ústach jeho ohorok cigary

— hm, musí žiť po pansky, keď je na veselí.

Husár s chvatom kráča do pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu ešte nižšie než obyčajne. Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom kliesni si cestu do izby — rovno do izby. No nie je to taká ľahká vec. Zavadil do žien, ktoré ho ihneď zastavily.

„Aha — aký pyšný! Ani sa ti len neprihovorí.“

„Hja, nevidíš, že má novú halenu. Hí — aj klobúk nový. Ondráš, azda sa ideš — do paroma — ženiť?“

„Ba pozrite len, ženy moje, aké má nohavice; len tak kvitnú na ňom!“

Napokon dobyl sa do dverí — k prázdnemu kolu. Veselo skočil doň — no už lietal. Klobúk mu odletel niekam za pec, medzi divákov; jeho vlasy hýbaly sa vetrom.

„Nechajte ho! Dajte neborákovi pokoj...“ prihovárala sa zaň ktorási nevesta z pitvora.

„Ale, hej,“ dosvedčila druhá, „ledva chodí, a oni ho začnú ešte socať. Nechajte ho, ešte mu nejako ublížite.“

I nechali ho. Ondráš vstal konečne na vlastné údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredku, kde sa tancovalo. S biedou dostal sa až ta, zkade ponad hlavy mohol vidieť tancujúcich. Hľa, ona! Práve tancuje s Janom Dúbravovie — a ako hľadia jeden na druhého! Hm, divno, čo ten hľadá tu? Aha, ako sa mu usmieva — tomu Janovi! Veru nepozerala tak, keď doniesla obed k husiam. Hľa, položila mu ruku na plece — Janovi — i oprela sa oň. Sťa tá princezná zo stračieho zámku. Ale toto jednako nie princezná! Ach... Husára zabolelo — svraštil tvár.

No ani Zuzka nehľadí už tak na mladého zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty — zatiahly sa ako zrkadlo, dotknuté horúcim dychom. Akási starosť, úzkosť zakalila ich. Často šibne okom medzi divákov, a zakaždým ako by ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto izbe, nezdravo: vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci vidia sa jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko je také hlúpe — sprosté!

Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i teraz tak hlúpo a jednako nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz taký, akým hľadí sa na osobu potajmo vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko.

No vtom husár stratil sa medzi divákmi; ktosi ho chytil za ruku a ťahal von. Neobzrel sa, kto to: vedel všetko.

„Nuž ty potvora jedna... takýto posmech — nuž ty tĺk!...“ šeptala mu rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci nechápali, čo mu hovorí. Len vidiac Ondráša, ako sa zdráha — porozumeli. Ženy v pitvore zastaly ho:

„Ale, nechajte ho len! Veď nezavadzia nikomu — nech sa len prizrie a zaveselí.“

„Netreba tomu veselosti — dosť, čo má na sebe.“

„Nieže, nie! I ten chrobák zahudie si niekedy — nie to človek. I v pekle býva raz do roka svadba.“

Vtom vyšla z kuchyne Bežanka. Z jej tváre hneď zmizla všetka veselosť. Tázavým okom pozrela na totku, potom vľúdne volala ju:

„Poďte, totka, aspoň do kuchyne. Ešte ste tu aj tak neboli. Ale nech ide aj on; aspoň niečo užije z nášho veselia.“

Totka neochotne, ale jednako vošla za Bežankou, držiac chlapca za ruku. Aspoň sa stratí svetu s očí. Vošli do komory — husár hneď zvolal:

„Pusťte ma — do izby! Čo ma zas držíte?

„Čušíš ho! Ani nešuchni!“ A totka priložila mu päsť k čelu.

On obrátil sa k Bežanke, ako by o záštitu:

„Vidíte, takto robia so mnou od rána. Ani na sobáš ma nepustili, len čo som im utiekol.“

„Veď je už po...“ riekla Bežanka.

„A ako?“ uprel tázavý pohľad na ňu.

„Ja veru už — môj syn radostný.“

„A bezo mňa? Len bezo mňa bol? Ako — kto?“

„A už veru tak — bez teba.“

Totka uškľabila sa mu jedovate:

„Čakali ťa — vidíš! Radila som tí, aby si si to z hlavy vyhodil. Teraz máš! Čo si im veril!“

No husára to nezaujímalo. On už dosť takých rečí počul. Chcel zvedieť o sobáši všetko dopodrobna.

„A kto ju — kto si ju vzal?“

„Nuž Jano — Dúbravovie.“

„Ten? No, vidíte, totka: načo ste ma zapreli do komory a držali tam až posiaľ? Keď som im neprišiel — čo mali robiť? Poslali po druhého, a teraz už darmo — darmo.“

A sadol si na lavičku, obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi. Krútil klobúk v ruke. Bežanka opýtala sa totky:

„A ako ste to s nim urobili?“

„Akože som urobila: zaprela som ho!“

„Hej, zaprela... zaprela,“ skočil jej do reči, „a ani neviem prečo. Mal som halenu novú, i nohavice, i klobúk — ahá, aké stužky sú na ňom! Len pero chýbalo... mohol som ísť. I háčky som si ako svedčí zapäl, i všetko... a nepustili ma. A teraz... už je koniec! Veď by ja bol utiekol — ale som nemohol prvej, len teraz. Keby ste len boli pozhoveli — no už je darmo.“

A podhodil nový klobúk, a dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami.

„Nebožiatko,“ pohladila ho Bežanka, podávajúc mu hodný kus bielej baby.

On zvrtol sa na mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej.

„Veru nebožiatko!“ povzdychla totka. „A kebys‘ ho ráno bola videla! Netrúfala som sa mu sblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty odo mňa. Ja som mu ich nechcela dať. A on, pováž si len — zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma azda zabil, ale ja som mu utiekla... hej, veru — na staré dni.

On so sekerou vošiel do komory — sňal s truhly vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla do pitvora a dvere prichlopila pred ním. Ja, že z rozumu podstúpi — tak plakal, keď nemohol dvere otvoriť! Uver mi, tak mi ho bolo ľúto!“

Totka zas zaplakala. Utrela si zásterkou oči.

„Nebožiatko!“

„Nebožiatko ... teraz už nebožiatko ...“ odvrával si husár a odišiel.