Anna Petrovna

III. V Livorne

Gróf Alexej Orlov predstavil sa mladej kňahyni vo sláve víťaza z Česme.

Pod hlavním vedením jeho, spravovaná Spiridov-om Gray-om, Elphistone-m, zvíťazilo v choboti Česme russké loďstvo úplne nad tureckým, tak že turecké loďstvo tam docela zničené bolo. Cárevna Katarína neodoprela tomuto v russkej historii velepamätnému víťazstvu svoju vysokú uznalosť, a predsa zakázala grófovi Alexejovi Orlovovi ľodstvo opustiť a v Petrohrade sláviť zaslúžený triumpf, lebo práve vtedy, v druhej polovici 1770 r. zamýšľala, grófovi Gregorovi Orlovovi priazeň svoju odňať a tak bála sa pomsty jeho brata. Gróf Alexej objavil sa predsa o pár mesiacov v Petrohrade a bol priazňou veliteľky svojej obsypaný. Obdržal veľký kríž rádu Sv. Gregora, 100,000 rubľov k tomu, a čestné meno „Česmenskoj“. Prijal ale i tajné splnomocnenie a odcestoval s ním cez Viedeň do Vlach.^[1]

Verejne ukázal sa gróf Orlov najprv v Livorne, kde maliarovi Hackert-ovi naložil, víťazstvo jeho česmenské štyrma obrazy predstaviť a osláviť. Aby mu výbuch lodi do povetria a vyhodenie jej lepšie zobraziť mohol, kúpil loď a dal ju pušným prachom do povetria vyhodiť.

Z Livorna cestoval gróf Alexej Orlov rovno do Rímu. Rovno z tejto cesty vidíme ho o pár dní u prekvapenej kňahyni Anny Petrovny Tarrakanovny. Alexej Orlov bol muž pekný, vysoko a štíhle rostlý, postava imposantná, hlboký dojem robiaca. —

Anna Petrovna bola oblažená návštevou grófa Alexeja Orlova. Jeho celé držanie sa ku nej bolo velice príjemné, jeho pravdivým citom prednesené reči boly tak uchvaťujúce; k tomu ešte i tá okolnosť, že všetko, čokoľvek Ryba hovoril, s najväčšou istotou potvrdzoval, – to všetko očarilo neskúsenú Annu Petrovnu.

„Prisahám na všetko to, čokoľvek mi je svätého na svete“ – slovil gróf Alexej Orlov – „že spolu s bratom mojim, jako so spoločníkami našími pevné predsavzatie máme, nevďačnú cárevnu, ktorá neprávne na trôn prišla, koruny a berly pozbaviť a potom právnu dedičku slávneho trônu rusského, svetlú kňahyňu Annu Petrovnu, naň povýšiť.“

V tom blížil sa dôvernejšie gróf k Anne Petrovne a vtisnul vrelý bozk na jej sňahobielú rúčku. —

Anna Petrovna bola vo vytržení, duenna radosťou plakala.

Gróf Alexej Orlov, keď sa do ďalšej priazne Anny Petrovny odporúčal, jej dôveru a blahosklonnosť si vyprosil; častejšie smieť ju navštíviť si úctyplne vyžiadal, spolu i s lodním kapitáňom Rybom po mnohých poklonách vzdialil sa.

Anna Petrovna cítila potrebu byť o samote so svojou jedinou spoločnicou a dôvernicou, duennou. Okamženia tieto boly po dlhom boji a bôli prvé, ktoré blažene dotkly sa jích oboch. Koho že by nebolo oblažilo to velebné, oddané, opravdivosťou prekypujúce objavenie sa Orlova, tým viacej muselo ono očariť dve nezkúsené, v pretvarovaní a pochlebníctve sveta nezbehlé srdcia ženské.

Anna Petrovna zotrvávala v blaženosti svojej nad vyznačením tým, v ňomž ju gróf Alexej Orlov súčastnil; rozpomínajúc sa na to, že Katarína hlavne bratom Orlov-com ďakuje korunu a panovanie svoje, ale zabudla a či chcela zabudnúť na to, že stojazyčná fáma práve Alexej Orlov-a, ktorý koril sa jej tak velice, označila jako vraha jej strýka, Petra III-ho. Celou dôverou klonila sa Anna Petrovna ku grófovi Alexej Orlov-ovi, ale toto jej dôverné klonenie sa k nemu nebolo bez všetkej obavy. Gróf to zpozoroval a nemeškal Annu Petrovnu uspokojiť. K tomu cieľu verejne všade priznával sa k Anne Petrovne a v spoločnostiach vznešených vyznačoval ju čo najnežnejšie, chovajúc sa k nej, jako k dáme vysokého a vznešeného pôvodu, z čoho všetkého Anna Petrovna zavierať mohla, že neostýchá sa gróf Alexej Orlov, cárevnu Katarínu, o nejž zmieňoval sa, že ju nenávidí, i verejne obraziť. —

Vzdor ale všetkým verejným a patrným dôkazom zo stránky grófovej nechybovalo na mnohonásobnom upodozrievaní. Ba čo viacej aj anonymným listom bola Anna Petrovna pred grófom Alexejom Orlov-om jako pred rusským vyzvedačom a agentom vystríhaná. List tento sdelila pri najbližšom sídení sa s grófom. Ruka jej triasla sa pri odovzdávaní mu jeho, pozerala prísne naň ale ťahy tváre jeho zostaly pokojné, nepremenené.

A to všetko bol pre Annnu Petrovnu patrný a mohútny dôvod za pravdivosť a poctivé smýšľanie grófa Alexeja Orlov-a.

Anna Petrovna načúvala milým rečiam príjemného grófa, načúvala nemo a zdala sa byť hlboko zadumenou. Oko jej milo spočívalo na peknej postave grófa, kým myseľ Bôh zná, jak ďaleko poletovala? Tak zdalo sa, že jej prišiel na um neverne ju opustivší Radzivil – a tu zdala sa ho s grófom porovnávať.

I Radzivil jej to isté sľuboval čo Orlov, no nevyplnil; i Radzivil ju tak vyznačoval ako Orlov, ano on učinil ešte viac a predsa ju zklamal. Orlov by tak zajiste konať nemohol; on je muž vážnejší, starší, zkúšenejší, ráznejší. Akokoľvek všestranne zaoberala sa s týmato dvoma osobami v duchu, voždy prevládal obraz Orlov-a nad Radzivil-om.

V takomto zadumení ani nezpozorovala Anna Petrovna, iba keď videla grófa Alexeja Orlova u nôh svojích. – Bolo jej akoby snila. Gróf hovoriac nadšene o svojej láske a ucte k nej, požiadal ju bez okoľkov – o ruku.

Anna podobala sa kamennej, bezživotnej soche, lebo v skutku ani jednoho pohybu nebolo na nej znamenať, dlhá chvíľa prešla, kým prišla k sebe. Úbohá deva nechcela Orlov-ovi veriť, rozpráväla mu o svojej zklamanej a beznádejnej láske k Radzivilovi; gróf Alexej Orlov rozohnal všetky pochybnosti jejej – tak že mu nezkúsená deva so slzami v očiach podala ruku svoju a klesla do náručia. —

Anna Petrovna zabudla na svoju prvú lásku a gróf Orlov nechcel ani deň odťahovať viacej, ale žiadal o skutočné podanie mu svojej ruky pri sobáši. Stará a verná duenna – veď ženské vôbec radi vydávajú a ženia – nalíhala sama na kňahyňu, veliteľku svoju, aby krok tento významný a blažený bez otálania urobila, tvrdiac, že niet pod slnkom človeka podobného grófovi Orlov-ovi.

Hneď v druhý deň objavil sa gróf Orlov u Anny Petrovny v sprievode jednoho staro-verského duchovníka a verejného notára. Anna Petrovna zľakla sa tak náhlivého kroku, chcela to ešte na čas odložiť; ale duenna, prišlí sprievodčí grófovi, jeho pobočník Ryba, a konečne sám gróf primali ju tomu.

Či sa mohla ešte ďalej zdráhať, či mohla odolať ona samajediná tak mnohým? Či mohla mysleť, jednať chladnokrevne v tej najútlejšej otázke, otázke srdca? Ktorá žena to môže? Veď tu je patrná najväčšia slabosť ženského pokolenia. Rozum spí tam, kde jedná srdce láskou opojené a ono bez toho triezvemu rozumu neustúpi práve tak ako opilý; ba zavalí sa mu ešte nemotorne v cestu. —

Manželská smluva sa uzavrela, vyhotovila; sobáš sa s obrädami svojími dokončil – Anna Petrovna bola ženou grófa Orlova. Svedkovia boli: Ryba a duenna.

Anna presýdlila sa do palácu svojho manžela na Španielskom námestí. —

Blaženej manželke Orlova k úplnému sčastiu života nič iného nechybälo – mimo domova. Úprimný manžel jej, sľuboval jej skoré navrátenie sa nielen do domoviny a do rodného rusského kraja; ale i do pravého dedictva otcovského, totiž na trôn russký. —

Z Rímu cestovali blažení mladí manželia do Písy. – Bola to príjemná cesta pre vyraženia, jaké sú u mladých manželov vysokého rodu povždy v móde. – V Píse dostal gróf Orlov zprávu, že russké lode pod contre-admiralom Greig-hom vplúly do Livorna. Orlov oznámil Anne Petrovne, milovanej manželke svojej, že sa musí do Livorna sám vybrať, nechajúc jej na vôli, v Píse do návratu jeho pozostať, alebo s ním spolu do Livorna cestovať; samo sebou rozumie sa, že Anna Petrovna odhodlala sa k tomuto posledniemu. —

Prijdúc do Livorna, mali tam už hotový byt; sprostredkováním admirala Greigh-a totiž, otvoril sa jím skvelý dom anglického konsula Dycka; avšak len sama grófka Orlov ubytovala sa v pohostínskom dome konsulovom; gróf Orlov ubytoval sa na lodi. —

S príchodom rusského loďstva a mladých manželov Orlov-cov počal sa v Livorne veselý život. Dyckov dom stal sa príbytkom tej najskvelejšej, najvyberanejšej a najveselejšej spoločnosti; stal sa milým útulkom múz a toho najrozmanitejšieho vyraženia. —

Prví dôstojníci rusského loďstva práve tak, jako aj v Livorne obydlených vznešených Angličanov množstvo, točilo sa vôkol Anny Petrovny; predstíhaly sa spolu i so svojmi dámami uchádzajúc sa o priazeň grófky, manželky Orlov-a. —

V krátkom čase bola Anna Petrovna v dome anglického konsula Dycka v Livorne tým slnkom, okolo ktorého točilo sa plno planiet; pôvabnosť a duchaplnosť jej očarila všetko. Nikto by nebol viacej v Anne Petrovne poznal v Livorne ani tú osamotelú devu z Viedne, ani tú v láske zklamanú robotnicu v tichom zákutí nízkeho domku a úzkej pobočnej uličky z Rímu. Tu bola ona kráľovnou, jejžto vôľu mnoho koriteľov na jedno pokynutie hotovo bolo vykonať; v jejž priazni a milosti túžilo sa množstvo ohriať, akoby na teplých paprškoch slnečních. A nebola Anna Petrovna len u sebe rovných a vznešených milovanou a zbožňovanou, ale aj u chudoby. Ona nezabudla na prežité mnohé strasti svojho života – a preto dobrečinila nesčislnými milodarmi a bohatými almužnami chudobným a biedným. Všetko očarila, všetko oblažovala; no zdalo sa, že manžela svojho Orlova najväčšmi. —

On totiž vyznal jej jeden večer, že sa storaz blaženejším cíti teraz, nežli prv; lebo, že tu v Livorne opanujúc Anna všetko, presvedčila ho o tom, jak sčastná, jak zbožňovaná bude z nej panovnica. Slnko Livorňanské jasalo sa v svojom úplnom lesku – Anna Petrovna bola tak blažená, že si ani tak mnoho jej sľubovaného trónu cárskeho viacej nežiadala; veď tu bola hotovou veliteľkou a kráľovnou v každom srdci.

Jeden deň vyslovila vrelú žiadosť, obozrieť si môcť russké loďstvo. – S veľkou hotovosťou sľúbil jej manže1 vyplniť žiadosť túto. Naložil porobiť veliké prípravy na celom loďstve russkom k slávnemu prijatiu manželky svojej.

Bolo odpoludnia v pozdní jasenný, utešený a mierny deň, keď Anna Petrovna s velikou radosťou na loďstvo russké podívať sa hotuvala. Len duenna nechcela ta sprevádzať veliteľku svoju, ba prosila, zaklínala ju, aby ani ona s nebezpečím spojený krok tento neučinila. Loďstvo patrí cárevne Kataríne, a na ňom počína i jej právo – ona tedy obáva sa najhoršieho.