Anna Petrovna

V besiedke, stojacej v odľahlom mieste záhrady, sedí, ač už mesiačik vyšiel, i teraz Anna Petrovna s obľúbeným svojím učiteľom. – V prírode milá tichosť panuje, len srdce Anny Petrovny jakosi silne bije; príroda podobá sa raju v sriebornom svetle blädého mesiačka, srdce Anny Petrovny cíti rozkoš nebeskú v spolku muža tajomstvenného. Vždy dôvernejšie a milšie plynie jích rozhovor, medzi nimž švárny učiteľ už pár razy pritisknúl sňažnú rúčku kňahyne k ústam svojím.

A div to, ako vypráva jej ten múdry učiteľ o rodnom kraji, jak zná dávny stav i terajšie položenie Russka! – „Samo nebe – pomyslela si blažená kňahyňa Anna Petrovna – poslalo mi muža tohto!“ A jak líči on karakteristične odvažnú, pyšnú, geniálnu Katarinu Alexejevnu, terajšiu panovnicu Russka, veliteľku, ba tyranku i jej slobody, jej osudu, jej života! Vznešený, nevyrovnaný to muž!

Má to ten slabý lesk mesiačika na ľudské srdce veľkú moc; má to ten tichý dojem večerní na dušu našu veľký vplyv. To dokázalo sa i pri Anne Petrovne.

Čo ďalej to sladšie a sladšie plynuly slová učiteľové, v jej srdce; čo ďalej to viacej vnikaly jej v srdce až do najhlbšej hlbiny duše reči jeho, ale čo ďalej, to viacej rozohnil sa i on u boku jejej; čo ďalej to stával sa výrečnejším, zanímavejším, až razom klesnul na kolená k nohám kňahyne a vyznal jej svoju vrelú, nevýslovnú lásku.

Učiteľ kľačal a zavrel oči, sklonil hlavu, akoby odsúdený očakával smrtedlnú ranu a s ňou koniec svojho života; Anna Petrovna sklopila tiež zrak, nehnula sa, mlčala a divo, potrhano pozerala pred seba.

Viem, že každému ctenému čitateľovi napadne tu nerovnosť stavu medzi učiteľom a kňahyňou a možno, bude si mysleť, že táto záhadka zdržiavala i Annu Petrovnu, aby ho nevyslyšala. Ale sú i takí, ktorí znajú, že láska nezná žiadných otázok rodu a stavu, nezná žiadneho rozdielu panujúceho u chladnej mysli ľudskej; a k tomu, naša Anna Petrovna nepatrila nikomu, ako i jej nepatril nik; srdce jej ale už háralo po splynutí so srdcom vrelým; čo div teda, že zrak jej razom vyjasnil sa, že po obličaji rozlial sa blažený úsmev a že razom octnula sa – v náručí učiteľovom? – Tak otvoril sa v nadšenosti mužovi mohútnemu, nežný, ľubovonný kvet srdca pannenského kňahyne Anny Petrovny.

Oblažený muž vztýčil sa, ulapil kňahyňu za roku a pevne pozerajúc jej v oči, prehovoril: „Veliteľko! vďaka, vrelá vďaka ti! Ty mešťanskému, nízkemu učiteľovi otvorila si svätinu srdca svojho, láska tvoja k osobe mojej je pravá, neocenitelná, dovoľ, abych predstavil sa ti aj ohľadom stavu, jako muž priazne a ruky tvojej hodný. Anno Petrovno, ja tvoj učiteľ, tvoj miláčok, som knieža Karol Radzivil!

„Palatín Vilny?“ vykríkla deva blažená.

„A korunný vojvoda Litvy!“ – dodal on.

Ešte vrelejšie, nežli prv splynuly dve srdcia spolu, objalo sa štvoro ramien, a potkalo sa štvoro rtov vo vrelom bozku.

Po prelietnutí prvého blaženého dojmu slovil Radzivil k Anne Petrovne: „Ľubá moja! keď už jako v učiteľovi videla si anjela potešiteľa vo mne, teraz ako knäz, a milenec tvoj, dovoľ, abych stal sa i anjelom vysloboditeľom tvojím. Ty nesmieš v najkrajšom veku mladosti svojej hynúť tu v púšti cudziny, ty určená si inému životu, ty hodná si iného osudu. Ty stvorená si na trôn, a máš i nároky naň. Dnes stala si sa kráľovnou srdca mojeho a srdce toto, ja učiním ťa veľmocnou panovnicou russkej ríše. Berla tá, ktorú ti Katarína zločinom vyrvala, musí prísť do tvojej ruky, a z pod svevolnej ruky Kataríny vymkni sa hneď. Ja ťa vyvediem z nevoľného žalára tohto, a kým prijde čas verejného slavného povýšenia tvojeho, ukryjem ťa v svätom, Kataríne neprístupnom Ríme. Vlož ruku do rúk mojich a ja ti prisahám, že sa nie len pomstím na tyranke tvojej, ale že ti aj dopomôžem k dedictvu trôna, právom tebe prisluchajúcemu.“

A Anna Petrovna neodporovala – za pár dní bolo všetko hotové k úteku, ku čomu všetkému len verná duenna povážlive hlavou krútila.

*

Prvý miláčok cárevny Kataríny, Stanislav Poniatovský, pod hanobnými výminkami dosadený bol pomocou rusského vojska na trôn poľský. Väčšina poľskej šlächty zoprela sa proti tomu a zbrojila sa k odporu, na jej čele ale stál knieža Karol Radzivil. Bol on jedon z najmocnejších a najbohatších pánov poľskej šlächty. Na panstvách jeho 66 zámkov, držal 3 – 6000 žoldnierov, mal 1 1/2 milliona toliarov ročitého dôchodku a mal jak korunný vojvoda a palatín Vilny rozsiahlý a znamenitý vplyv.

Osoba jeho bola imposantná, mal pýchu kráľa, ale temer i kráľovské potreby; keď udusilo sa sprisahanie Radomské a jeho statky zhabané boly: on sám stal sa síce vyhnancom, no ale nevydržal dlho vo vyhnanstve svojom, lež blížil sa generalovi Repnínovi, agentovi cárevny Katariny, načo pod istými, obmedzujúcimi ho výminkami statky svoje nazpät dostal.

Po boku Repnínovom vtiahnul do Varšavy a tu mal zostať. Násilie toto a dozor nad ním vedený tak rozmrzely pyšného muža tohto, že po druhýraz postavil sa na čelo nespokojníkov. Opätne od Rusov stiesnený, zhabal, čo mohol z pokladov svojích a ratoval sa do Rakússka.

Vo Viedni dozvedel sa, že tu žije Anna Petrovna Tarrakanovna, a jako blesk prelietla hlavou jeho tá myšlienka: devu túto čarovnú jako zbroj proti cárevne Kataríne použiť.

Radzivil to dobre znal, že veliká čiastka stránky starorusskej zaplesá, keď vnučka Petra Velikého nároky svoje ku korune povznesie a vytrhne túto z rúk domu Gottorpov.

Týmto úmyslom blížil sa kňahyni Petrovne, a že s prospechom, videli sme. – On prisahal jej vernú lásku, prisahal, že ju k moci a sláve povýši.

Tak sa stala Anna Petrovna skoro predmetom a nástrojom zámerov politických, či k tej sľubovanej skvelej moci a sláve života, a či na opak? Uvidíme.

Či ale knäz Karol Radzivil po svojom oboznámení sa s Annou Petrovnou, vidiac tejto čarovnú krásu, presvedčiac sa o jej opravdovej vzdelanosti, o jej vrelej k nemu ľúbosti, jako prvom výkvetu pannenského jej srdca; či zaľúbil si ju opravdove, a či len i na potom použiť ju chcel jako púhy nástroj k dosaženiu politických cieľov? V krátce zdovieme sa.

II. V Ríme

Anna Petrovna v Ríme ožila. Nik nesprevodil ju ta na jej úteku, mimo jej vernej duenny, ustrašenej nad cárevny Kataríny hnevom, ktorý ona predvidela a vzdor svojej ľahkej povahy, predsa ťažkomyslnou sa stala, len všetko zlé veštiac a predtušiac z tohto nerozváženého kroku veliteľky svojej.

Cárevna dosť skoro bola uvedomená o úteku Anny Petrovny cestou svojho vyslanectva Viedeňského.

Ako hovorím, Anna Petrovna v Ríme ožila. Nebola to veleba a sláva najstaršieho veľ-mesta sveta, nebola to nádhera, nebol to blesk jej bohatého bytu v ulici Ripetta, čo ju blažilo, čo ju tak nevýslovne očarilo, čo jej krásu zveľadilo a dušu do posiaľ nepocítených rozkoší ukolembalo; no bola to všetko len vrelá láska k jej ritýrskemu milencovi Radzivilovi. Ani myšlienka na budúcu jej slávu, o nejž Radzivil, ustavične s velikým zápalom zmienku robil, ani možné uskutočnenie jej nárokov na právo koruny veľmoci russkej to nebolo, čo jej život tak blaženým činilo; – ona nežila ani v minulosti, veď tú nenávidela, ani v budúcnosti, tá sama od seba príjde; ona kochala sa len – jako to všetci vrúcne milujúci a zvlášte po prvýraz zaľúbení robia – v blahej, milej, utešenej prítomnosti.

A prítomnosť Anny Petrovny bola skvelá, bola odbleskom nebeského ráju na zemi. Všetko, čokoľvek k pohodliu vznešeného života, skvosu kráľovskému patrí, všetko to zaopatril Radzivil pre poklad srdca svojho – pre vňadnú milenku. Skvelý byt, spôsob žitia, četné služobníctvo a vôbec všetko, čo k nádhere patrí, stalo sa za podiel blaženej po prvýraz v živote Anne Petrovne. Áno, tak zdalo sa, akoby Radzivil chcel, aby Anna Petrovna už od terajšku privykala k budúcemu sľúbenému životu cárevny.

Anna Petrovna ožila v Ríme. Celé jej chovanie sa bolo úplnou protivou onomu vo Viedni. Ale podivno to bolo s našími troma osobami; všetky tri boly protivou onných vo Viedni.

Anna Petrovna stala sa bola v Ríme z tej zasmušilej devy razom veselou, rozmaru ružového plnou krásavicou.

Radzivil – tento ritýrsky, vo Viedni tak velice jarý, duchaplný muž, pozdával sa byť časom hlboko do seba zabratým, zasmušilým, nudným, tajomným, sám so sebou boj vedúcim, roztržitým.

Najpodivnejšia ale bola stará duenna; ona známe, vo Viedni ustavične dorážala na kňahyňu, aby vyjasnila zasmušilú tvár, aby veselším okom pozerala na svet, aby hľadela zabaviť a vyrážať sa zo svojho zármutku; tu v Ríme nechválila veselú myseľ kňahyne, krútila hlavou k jej rozkoš a blaho dýchajúcim rečiam; slovom, naskrze nebola s kňahyňou spokojná. Dni milo míňaly naším zaľúbencom. Anna Petrovna oplývala všetkým, čo jej len srdce zažiadať mohlo a k tomu blažila ju láska Radzivilová.

Len duenna ju tu i tu znepokojovala. Ale môže nás nepokojiť celý svet, keď v srdci našom pokoj prebýva, nezarmútí nás nič, a naopak, môže nás chlácholiť svet celý, keď v srdci našom červ nepokoja hlodá, niet nám pomoci, niet nám pokoja na zemi.

Radzivil pilne navštevoval Annu, ba bol tak rečno povždy u nej i mimo prechádzky, výletov a spoločností. Čo si mohla žiadať ešte iného. Ona po prvýraz milovala, a práve preto tak vrúcne, tak opravdove ľúbila Radzivila, že v ňom mala celý svoj život, celý svoj svet.

Viedeň a Rím! Prekrásna to bola čara pre ňu. Tuná vymknutá bola z väzov dozorstva vyslaneckého, z pút nevoľného väzenia, no zaplietla sa do pút samovoľných, do ružových pút Hýmena. Tam ju držala svevoľa cárevny; tu moc jej lásky a srdca; tam ju nudil celý svet a doma nenachodila pokoja; i tu ju síce celý marný svet málo zaníma, ale doma a v srdci blaží ju ráj lásky utešený.

Avšak:

 
„Lásko! věčne stejná ve své kráse,
věčně různá ve svém hnutí!
Jedny vedeš přímo k věčné spáse,
jiné – ku věčnému zahynutí.
Lesklás číše, sladkým kypíc tokem —
lidské srdce z ní tak rado ssaje:
Jeden spěchá v Eden rychlym krokem, —
ten tam, že se napil, musí z ráje.