Anna Petrovna

(V. Hálek)

Anna Petrovna nikdy veselšia nebola ako dnes. Radzivil maľoval jej tú najkrásnejšiu chviľu nebeskej radosti – jích sobáš. Bolo to len v lahodných chvíľach ľúbostného škádlenia a zabávania sa medzi iným rečeno; lebo hlavním predmetom rečí Radzivilových s kňahyňou Annou býval voždy „trôn“ a „koruna“ veľmocného Russka. Ale Anna Petrovna, zdá sa, preslyšala tieto reči; ju najviacej zanímala len koruna lásky milencovej. Po odchode Radzivilovom našla duenna kňahyňu a veliteľku svoju v ružovom, až na rozpustilú veselosť hraničiacom rozmare.

Anna Petrovna vrhla sa duenne okolo krku a bozkávala ju, nútiac ju tak k tomu, aby veselila sa s ňou spolu, aby sdieľala s ňou blaženosť jejej. Potom kázala jej pýtať si, čo jej len srdce zažiadá, alebo vybrať si z jej vecí, čo sa jej len ľúbí.

Duenna lahodne poďakovala za zvláštniu milosť veliteľky svojej, nežiadajúc si mať ničoho, a tvrdiac, ze má dosť na milosti kňahyne. Čím skorej vykradla sa von a krútila povážlive hlavou.

Anna Petrovna ale hodiac sa na skvostný diván snila a spievala tú starorusskú:

 
„Koły lubysz – luby duže,
A ne lubysz – ne źartuj źe.“
 

V tom istom čase blaženosti Anny Petrovny, dialy sa významné veci medzi Petrohradom, Varšavou, Rímom a Viedňou.

Anna Petrovna pripisovala roztržitosť, tajomnosť Radzivilovú, súdiac dľa seba, jeho láske; ale mýlila sa; príčina toho bola celkom iná. Radzivil oznámil nielen najvýtečnejším svojím stranníkom a spoločníkom, ale i šlächte russkej, o níchž znal, že k neuspokojeným patria, jak vznešenú osobu a významnú pre jích ciele a úmysly má v moci, a namáhal sa v prospech Anny Petrovny Tarrakanovny nadpriasť sprisahanie.

Radzivil bol činný na všetky strany, nič nepremeškal, čo koľvek mu bystroum jeho narádzal; všetko vykonal, čokoľvek mu jeho prostriedky dovolily.

Ale aj cárevna Katarína nemeškala v svoj a ríše svojej, alebo lepšie, trônu svojho prospech, dejstvovať. Ustavične radila sa s dôverníkom svojím Orlovom, jako potlačiť Radzivila, alebo jako ho zýskať a jako zmocniť sa zase ubehlej Anny Petrovny. Myslelo sa i na to, požiadať svätú stolicu rímsku k vydaniu Anny Petrovny, do moci cárevny, ale to neuznalo sa za cieľuprimerané a praktičné; práve tak nesnadným, ba nemožným zdalo sa násilné zmocnenie sa jej osoby, pre veľkú vzdialenosť. Hnev cárevny bol nevýslovný nad tým, že toho, vzdorného hada, jako Annu Petrovnu zvala, do rúk dostať nemôže. – Orlov sám nemálo hneval sa, že nemohol prispieť v tomto ohľade dobrou a výdatnou radou cárevne. Ale „ani to čert nevymyslí, čo žena má v svojej mysli“ – Katarína ustálila sa na istom pláne, smelom, ale k cieľu vedúcom.

Radzivil po pár mesiacoch svojho bývania s Annou Petrovnou v Ríme sedel si v chyži svojej hlboko zabratý do myšlienok, a zahalený v hustý dym vonnej cigary. Nebola to láska, nebola to politika, čo ťažilo mu na duši, bola to okolnosť zlých financií jeho. Bol na mizine. Zo svojho majetku pri úteku svojom do Viedne máličko len bol ratoval a teraz všetky svoje drahocenné diamanty musel zpeňažiť, aby za štyry mesiace s Annou Petrovnou v Ríme kniežatsky žiť mohol.

Jeho politické plány, tak zdalo sa aspoň, nedarily sa. Ani od spoločníkov svojích, ani od urazenej a nespokojnej šlächty russkej neobdržal žiadného svolenia v návrhy svoje, neobdržal schválenia úmyslov svojích a prepotrebnej pomoci k jích prevedeniu a uskutočneniu. Čo bolo robiť, kam sa tu diať?

V tak osudnej chvíly zavítal k nemu dopis vyslanectva rusského vo Viedni, toho obsahu, že pod tou výminkou, jestli zradí a vydá cárevne Annu Petrovnu Tarrakanovnu, Katarína hotová je jeho skonfiškované statky mu úplne prinavrátiť. – Ošklivosť, hnev, zimničná rozdráždenosť lomcovaly kniežaťom Radzivilom. – On mal zradiť Annu. Anna mu bola všetkým tým, čím cieľa svojho dosiahnuť chcel; ale Anna mu bola teraz tým čo mu, nič nemajúcemu ku statkom zhabaným opätne dopomôcť môže. Ťažké dni, a ešte o mnoho ťažšie noce nastúpily pre Radzivila. Čakal zprávy od spoločníkov svojích, čakal zprávy od šlächty russkej, ale nič neprichodilo. Hrozná prepasť otvárala sa pred Radzivilom. On bol navyknutý žiť skvele a pohodlne – teraz ale hrozila mu bieda a neresť. Čo si mal počiať, kam sa diať?

Plný myšlienok, rozorvaného vzozrenia odobral sa ku kňahyni Anne Petrovne, ktorá sa ho naľakala.

„Neľakaj sa ma, Anno Petrovno! som zmenený; rozorvaný; buď pokojná. Musím ťa na pár týdňov opustiť.“

Anna Petrovna sotva udržala sa na nohách pri zpráve tejto.

„Pre Boha! čo sa stalo?“ zkríkla padajúc v náručie Radzivilovo.

„Nič, nič sa nestalo, neľakaj sa, ľubá!“ – kojil ju Radzivil – „je toho len súkromná príčina. Znáš, že som majetku svojho len máličko ratovať mohol, to máličko minulo sa už a teraz hrozí nám bieda; tej chcem vyhnúť, a preto idem na statky moje, incognito do domoviny, a zaopatrený peniazmi vrátim sa zas k tebe, milovaná! Aby som v náručí tvojom požíval blaho tichej lásky, kým príjde čas, tvojho verejného oslávenia a povýšenia pred svetom.“

„Nechoď, miláčku duše mojej, mňa bieda nedesí, budem pracovať, zostaň, a Bôh pomôže nám udržať sa bárs aj so seba zaprením do času. Prines tú obeť, mojej a našej láske, neopúšťaj ma; volím s tebou biedu a nedostatok, nežli bez teba život bárs jak skvelý.“

Tak prosila Radzivila Anna Petrovna.

„Nemožno Anno! nemožno mi tak urobiť. Ja som muž, mne jednať prichodí, moja je to povinnosť starať sa o teba; tomu nikdy neprivolím, aby si ty, bárs aj len na krátky čas pracovať a biediť musela. Ja som ťa uniesol z Viedne, kde si ač nevoľne, ale predsa zaopatrená bola; ja musím teraz, keď cesta k sláve vedie cez krútňavy a boje, vyviesť ťa z nesnádz tých. A tu je to všetko ľahká veľmi práca, len pár týdňov času a ratovaní sme.“

Tak tešil, kojil Annu Petrovnu Radzivil.

Anna Petrovna plakala, zaklínala miláčka menom Božím a všemi Svätými, aby ju len neopúšťal, ale Radzivil nedal sa odviesť od úmyslu svojho.

Prišiel deň rozlúčenia sa, krátkeho – dľa Radzivila, do blaženejšieho opäť shlädania sa. Anna Petrovna omdlievala. Duenna sama bola blízká zúfalosti nad krokom týmto Radzivila.

Smutné a žalostné bolo to lúčenie. Radzivil sám len bol chladný a pokojný. Dávno, dávno už bol z Ríma preč, a Anna Petrovna ešte nehnula sebou a keď prišla k sebe žalostne zašeptala:

„Zostań, zostań, chłopcze lubyj;

Ne pochoty mojej zhuby.“

Minulo pár mesiacov; Radzivil nevrátil sa viacej, ani nedal nič o sebe znať. V hroznom takomto položení beznádejne zúfala si Anna Petrovna.

Bez podpory, bez hmotných prosriedkov stála v cudzom svete, skvelý byt a nádhernú úpravu jeho nebola v stave ďalej podržať. – Služobníctvo jakonáhle zbadalo, že tu na miesto bohatstva nastúpil nedostatok, rozišlo sa.

Anna Petrovna padla do stavu zúfalého nielen zovnútorne, ale i vnútorne a duševne; celé dni nepreriekla slovíčka, v trudnom zadumení trvala jakoby bez citu, bez povedomia, bez života. Strašlivé obrazy križovaly sa obrazotvornosťou jejej, v noci trávila hodiny bezsenne a ztrhávala sa, ba i skákala z lože a behala zúfale po chyži.

A v tomto hroznom stavu nemala nikoho, kto by ju bol koľko toľko potešil, uspokojil, z týchto hrozných múk vyslobodil. Duenna, jej jediná spoločnica, robila jej ešte výčitky. Ona totiž triasla sa už vopred pred hnevom mohútnej cárevny Kataríny, ktorá útek jích pomstiť bude strašlive.

Všetko, všetko sa zrútilo na ubohú Annu Petrovnu. Stav jej opustený už sám v sebe bol dostatočným k tomu, aby zlomil slabé srdce ženské; k tomu ešte myšlienka zklamanej lásky, lásky tak čistej, tak vrelej – prvej, a potom ešte pomsta cárevny!

Anna Petrovna pri tom všetkom ešte, ešte len dúfala, ešte čakala návrat milencov, – veď to tak ťažko padá zriecť sa úfnosti tam, kde celá bytnosť naša od toho závisí; oj, veď láska ufá, nadeje sa ešte i v samom hrobe!

„A ja ti hovorím, duenno!“ – vravela Anna Petrovna v jasnejších okamženiach, – „že knieža Radzivil takúto ohavnú zradu spáchať na mne nemôže; nie, nie, on mi takéto hrozné nesčastie nezapríčiní; on svoje sľuby splní, on sa vrátí k milenke svojej.“

„Dal by Bôh! – vetila pochybujúca duenna – ale knieža Radzivil je bezcharakterný klamár. On jako učiteľ vedel sa dotisnúť k nám, jeho úmysel nikdy nebol poctivý. Čo vlastne zamýšľal, neviem; ale že nič prospešného pre veliteľku moju, temer by som pod prísahou potvrdiť hotová bola.“

„Nevrav tak upodozrievavo, tak hanebne o Radzivilovi“ – bránila onoho Anna Petrovna, – „iste ho nejaká nehoda potkala, preto neide; možno, že kým ho mi tu odsuzujeme, práve pre naše dobro niekde sa ustáva, možno, že do nepriateľských rúk padnul, a my mu tu robíme takúto krivdu. Možno, duenno, že je už práve na ceste k nám a v pár okamyhoch padne do náručia môjho.“

A Anna Petrovna rozovrela náruč jakoby chcela do nej zavrieť miláčka duše svojej; ale skoro padly jej dolu ramená, vidiac, že niet tu skutočne predmet jej ľúbosti.

V tom okamžení vstúpil listonoš, Anna vytrhla mu list z ruky, lebo prichodil z tých strán kam sa Radzivil bol vzdialil.

Čítala.

Podpis mena chyboval, v liste to doslovne takto znelo: „Za povinnosť si pokladáme, jasnej kňahyni Anne Petrovne Tarrakanovne o tom zprávu podať, že knieža Karol Radzivil shabané statky svoje od cárevny Kataríny nazpäť obdržal. Za jakú cenu sa toto stalo, jasná kňahyňa sa istotne sama domyslí.“

Výkrik bolesti nasledoval, a nesčastná, opustená, zradená kňahyňa Anna Petrovna padla bez seba na zem. —

Z tohoto vidíme, že Katarína smelý, ale k cieľu vedúci plán svoj previedla. Za prinavrátenie svojích statkov zradil Radzivil Annu, ktorú pomsta cárevny čakala.

Anna Petrovna navrátená bola životu zase. Nezamýšľala sa viacej, nežalostila, neplakala nad trpkým osudom svojím. Vzmužila sa. Veľká je síla muža, znajúceho zaprieť seba, zabúdajúceho na všetko na svete a ženúceho sa cez búrky a priepasti za vidinou svojou ku cieľu slávy vznešenému; ale väčšie je odreknutie sa ženy zklamanej vo svojích nádejách, zklamanej vo svojom najsvätejšom citu, v tom jedinom čo má na svete – v láske svojej.