Anna Petrovna

Anna Petrovna s duennou započala život takýto, život plný odreknutia sa. Skvelý hotel bol rýchle opustený, poslednie drahé klenóty zpeňažila kňahyňa, vyrovnala dlhy a utiahla sa s duennou svojou do uzunkej ulice, do maličkého domku. —

Anna Petrovna s duennou pracovala. Ženské práce vzaly pred seba a živily sa z toho; aspoň na toľko jim to dostačovalo, že boly pred najcitlivejšou núdzou zachránené a každodenné potreby svoje zaokryly.

Nikdy ani jedným slovom nezmienila sa žiadná o minulosti, ani raz nespomenuly osudné meno zradcu Radzivila, minulosť jim bola zahalená na veky závojom zabudnutia, budúcnosť nespomenuly tiež, ale ani netrápily sa o ňu, – obe ženštiny vyzeraly tak, akoby každý útlejší cit na veky bol vymrel z pŕs jejich, akoby boly od počiatku len robotnice svojích ženských prác bývaly, a mimo ustavičnej práce ničoho iného si nežiadaly. Spokojnosť takúto spôsobovala jim i tá myšlienka, že sú tu pred očima neprajníkov svojích ukryté, že minú na tento spôsob hnevu a pomsty rozsrdenej cárevny.

Touto myšlienkou tešila seba i kňahyňu každodenne duenna.

Dlho, dlho žily takto, neznaly nič o svete a svet o nich. – Deň za dňom míňal sa jím tým istým spôsobom, večere trávily v dôvernom rozhovore a noc míňala sa jim v pokojnom snení. Dnes večer besedujú si tiež takto spolu, mesiačik hľadí blädou tvárou svojou malým oblokom do skrovnej chyžky, v ktorej len „tik tak“ skvelých jedine pozostalých hodín sa ozýva. —

„Jak je práca zvláštní dar pre človeka – slovila tichým hlasom Anna Petrovna – nezávidím žiadnému mocnárovi, nezávidím žiadnej tak skvele ako som ja žila, žijúcej kňahyni na svete, závidím a závideť môže právom každý tomu človekovi, jehož anjelom, strážcom, potešiteľom – je práca na svete.“

„Ráčite byť dobrosrdečná, opravdový anjel“ – odvetila duenna, – „ale práve preto, tým väčší hriech majú na svedomí svojom tí, ktorí nevinnosť tak hrozne prenasledovali, mučili, ktorí ju tak hanebne sklamali.“ Hlboký vzdych vernej Dueuny nasledoval na slová tieto.

„Dnes po prvý raz, po tak ticho a pokojne prežitom čase“ – prevzala reč Anna Petrovna – „dotýkáš sa zase bolästného miesta srdca mojeho, duenno! Bôh vidí krivdu i nevinnosť moju, nech on sám súdi medzi mnou a medzi nepriateľmi mojími. Neznám, ako skončí sa môj osud, ale toho jednoho žive som si povedomá, že by som po doteraz učinených radostných i trpkých zkúšenosťach života znala žiť na svete. Oj, nezná, nemôže znať život ten, kto len slasti jeho okúsil; no, kto jak zlato v ohnivej peci súc prepálený krížom a nehodami, prežil pár chvíl jeho, to je človek dokonalý.“

Takto a tomuto podobne zmýšľala Anna Petrovna a stará, verná duenna jej, obdivovala túto vážnú myseľ túto spokojnosť kňahyninú. —

Jeden deň sedela Anna Petrovna jako obyčajne, pri pilnej práci svojej, keď silné, mužské klopanie zavznelo na dverách. Anna Petrovna zľakla sa a bázlivo pozerala na duennu; táto ale mysliac, že niekto prácu objednať prichodí k ním, pokojne vyriekla svoje „voľno“.

Vo dverach ukázala sa mužská postava a pred Annou Petrovnou v hlbokej úcte koril sa neznámy muž so slovamí: „Bôh pozdraviž svetlú kňahyňu Annu Petrovnu.“ —

Anna i Duenna zblädly strachom. – Obe zapieraly, že by tu bydlela kňahyňa Anna Petrovna Tarrakanovna.

Muž – námorní dôstojník russký – usmieval sa na zapieranie toto, tvrdiac, že on dobre zná, že pred samou kňahyňou Annou Petrovnou stojí a že má sčastie jej samej v tomto okamyhu hlbokú úctu svoju zkladať.

Nadarmo zapieraly preľaknuté ženštiny, že ony sú len chudobné švadleny rímské, jímž ani nenie známa dôstojníkom spomínaná osoba kňahyne Anny Petrovny: dôstojník russký ale stál na svojom úsilne tvrdiac, že sa nemýli.

Veliteľko! oko moje neklame sa. Ja som námorní dôstojník Ryba. Vznešenú a najjasnejšiu matku, cárevnu blahoslavenej pamäti Alžbetu, znal som dobre a veliteľka ponáša sa na ňu akoby jej rovno z oka vypadla. Najjasnejšia cárevna Alžbeta, jejžto buď večná pamäť a sláva božia, bola mojou vznešenou dobroditeľkyňou. Z jej cárskej milosti som, čo som; bez nej, bol by som zahynúl biedne, áno najbiednejšie. Táto povinná úcta a daň povďačnosti je to, čo ma sem vedie, aby som navštívil prenasledovanú svetlú jej dcéru a aspoň čiastočne jej odmenil matkinu dobročinnosť. Dlho, dlho ustával som sa, pri pátraní po svetlosti vašej, no práca moja, buď bohu chvála, predsa nebola daromná, bo ajhľa našiel som veliteľku moju.“

Anna Petrovna ešte tajila, i duenna všelijako zapierala a výrečnosťou sebe vlastnou presvedčiť chcela dotieravého dôstojníka, že je na omyle; ale keď konečne nemohly ženy odolať mužovi, prijala Anna Petrovna poklony Rybové – ako sám menoval sa – a pustila sa s ním do dôvernejšieho shovoru. —

Duenna nadarmo bránila kňahyni, nadarmo ju vystríhala pred dôvernejším shovorom s Rybom, neišlo to, dobrosrdečná kňahyňa nemohla sa premôcť. Veď od toľkých čias už nevídala známej, alebo aspoň prívetivejšej tváre, bola to tedy aj nevyhnutná duševnia potreba, čo ju k tomu viedla. —

Ryba stal sa srdečnejším, a sadnúc si proti kňahyni, nasledovne slovil:

„Veliteľko! ja úprimne smýšľam s vysosťou vašou, a v týchto okolnosťach zasluhujem vysokú dôveru svetlosti vašej úplne. – Násilie cárevny Kataríny veľmi mnohých urazilo, a bárby mnohí aj ostatnie jej ukrutnosti prehliadnúli, neľudské zachádzanie so svetlou kňahyňou a oprávnenou dedičkou rusského trônu jej nik odpustiť nemôže. Celý svet vie, jak hanebným spôsobom, jak samozvanne položila si Katarína korunu tak veľkého mocnárstva na hlavu, no čas ten je už skorý, keď za hriech nastúpi spravodlivá pokuta, a nie len Bôh, ale i nespokojené poddanstvo, šlächta a ľud pomstia sa nad ukrutnicou touto. Ja znám v države našej veľmi dobre všetky pomery, znám smýšľanie i šlächty i ľudu a teším sa, že ufať sa môžem čím najskoršiemu lepšiemu obratu vecí v Russku vo prospech našej milovanej prenasledovanej, zradenej a oklamanej kňahyne.“ —

Anna Petrovna načúvala cudzieho muža nadšene, veď jej hovoril zo srdca; hovoril ako muž znalý a zkúšený v pomerach ríše russkej a k tomu ešte vyznačujúci sa zvlášťnou náklonnosťou k nej. – I duenna bola povďačná cudzincovi. Tento ale nadšene pokračoval:

„Výsosť vaša! jak velice mi je ľúto terajšieho neblahého položenia vášho; tak som istý toho, že je ten deň už nie ďaleko, v ktorom vy, miesto svoje v Cárskom-Sele zaujmete a potrete jedovatú jäšterku v Kataríne na veky.“

Anna slabo krútila hlavou, lebo ač milé jej boly všetky reči Rybové, predsa nechcela sa jím úplne poddať. Ale Ryba pokračoval v nadšenosti ďalej. „Nehovorím to len z vlastnieho pohnutia, veliteľko! nehovorím to bez základu, bez príčiny; som o tom úplne presvedčený, lebo zaujaté sú za vec výsosti vašej osobnosti významné a mohutné, áno sám gróf Alexej Orlov, veľký admirál loďstva rusského v Archipelagu, zaujatý je za to.“ —

„Jakoby to mohlo byť?“ – zvolala Anna Petrovna – „veď je Orlov predsa dôverník a obľúbený miláčok cárevny Kataríny spolu i s bratom svojím Gregorom?!“

„Veliteľka zná“ – vetil Ryba, – „že brat Orlova, Gregor, dlhé roky bol pravou rukou cárevny Kataríny, jemu a grófovi Alexejovi má ona ďakovať nastúpenie trônu; Katarína avšak odplatila sa bratom nevďakou, tak že oba bratia z urazenia toho odhodlaní sú, cárevne škodiť, áno o trôn ju pripraviť, a naň potomkyňu domu Romanovho, jakožto na dedičný prestol otcov jejej posadiť.“

Anna Petrovna skúmavý a prísny zrak svoj uprela na neznámého; ale žiaden ťah obličaja jeho neprezradzoval lož, z celej podstaty jeho vyzerala tá najopravdovejšia úprimnosť a najvernejšia oddanosť. Nová, smelá nádeja zaujala dušu nezkúsenej mladuchy.

Ryba znal jej dostatočnými dôvodami dokázať tvrdenia svoje. Dokázal jej, že Gregor Orlov prestal byť jediným a výlučným miláčikom cárevniným, lebo ona ho od seba oddialila bola a priazeň svoju na iného preniesla. Urazený Orlov umienil si i s bratom pomstiť sa za to na cárevne a ešte vyššie sa pri tom povzniesť, nežli dosiaľ stál.

Okolnosťou touto a dokázaním jej pravdepodobným získal si Ryba kňahyňu celkovite. Ona neodporovala jeho návštevám, ba áno, i k tomu privolila, že jej Ryba lepší byt prenajal a niektoré peňažité prostriedky k obľahčeniu jej lósu, poskytnúl. —

Ryba viacej z Ríma neodišiel. – Jeden deň navštívil opät Ryba Annu Petrovnu, a zvestoval jej veliké prekvapenie. – Sotva mala kňahyňa času pustiť sa s ním, do ďalších otázok, keď Ryba už náhlo dvere otváral a jednoho pána vo veľmi skvostnej rovnošate dôstojníckej do chyže uvádzal: bol to gróf Alexej Orlov.