Dedič Muráňa

Po vzdialení sa Bejiho a jeho náhončieho bolo ticho v dvorane. Vojvoda rozmýšľal ako vo sne, čo sa dnes uňho prihodilo, jeho syn ale hľadel sa uspokojiť a podať lepšie vysvetlenie otcovi, jestli že by ho bolo treba. Avšak otec tomu všetkému dobre porozumel.

„Len teraz som na čistom,“ hovoril starý vojvoda synovi, keď mu tento začal bližšie rozprávať, prečo tak napadol Bejiho.

„I ja, otče, prišiel som na čisté, bo teraz istotne viem, že medzi tými, čo ma v hore prepadli a pozbavili mojich šiat, keď bola sestra i Tornally ranení, bol i Beji. Poznám to na jazve, ktorú má za ľavým uchom a ktorú som len teraz badal. Tú jazvu nosí od tedy, čo mňa bol prepadol v húštine. Ja som mu ju vtedy vylepil s týmto prstenom, že ho hneď krv zaliala. A kebych mu to miesto nebol prehnal až do krvi, istotne by tam bol odznak i s menom vyrazený.“

Vojvoda počúval i tešil sa, že syn tak odpravil Bejiho i mrzelo ho to pre roztržky, ktoré mohly z toho povstať, ba snáď i nepokoje, jakých v ten čas nebolo treba dlho hľadať medzi šľachtou. A preto vravel:

„Syn môj, ale teraz sa musíme mať na pozore. Slová, ktoré si Bejimu hovoril, ani on, ani Bašo nenechajú bez pomsty. Musíme i náš ľud na to pripraviť a to čím najskôr.“

„Kto zná, či to až tak ďaleko príde? Bašo, ja viem, i s celou svojou rotou je pomstivý a ešte viacej lakomý človek: preto ani najmenej nepochybujem, že by sa mu zachcelo zase niečo na svoje lúpežnické hniezdo odniesť. A to tým viac myslím, jestli Tornally zaujal už skutočne svoje dedictvo, o čom ja ale pochybujem. To viete, že ho prešporský snem vyhlásil za nepriateľa vlasti, jako i ostatných, ktorí žijú na podobný spôsob. A jestli sa nepoddajú a svoje hrady neodovzdajú kráľovi, ktorý už dostáva prevahu nad Isabellou, iste budú zbrojou prinútení.“

„Mnoho sa, syn môj, na našich kongregáciách, tak i na uhorských snemoch pohovorí, ale je vždycky otázka, či to príde do života. Bo každé to uzavretie dá sa na rozličný spôsob poprevracať a poprekrucovať.“

„Máte pravdu, otče! No, ale keď i príde, nenájde nás nepripravených. Že by ale prišiel, ja pochybujem.“

„Ja nepochybujem, ale si to ani neprajem,“ hovoril starý vojvoda. Poďme sa ale podívať, kde je Hedvika i matka, tam sa bližšie o tom ešte poradíme, či by nebolo dobré, opustiť Tarnov na krátky čas a oddialiť sa niekam inam.“

„Pre vás to bude výhodnejšie, snáď i pre matku, sestra môže ísť tiež s vami, no, ja ostanem k obrane Tarnova tak dlho, kým nebudem istý, že mu nehrozí viacej žiadne nebezpečenstvo.“

S tým opustili dvoranu a išli ku matke a dcére, ktoré až posiaľ, neznajúc spolu ani dobre prečo, nariekaly. Ale výsledok porady straniva opustenia Tarnova bol ten, že ani dcéra, ani matka sa nedaly nahovoriť ku odchodu z Tarnova. Zostalo teda pri starom. Hedvika sa pomerila s bratom a žiadala, aby jej odpustil, že tak o ňom smýšľala. On ju za to nekarhal, že mu nedôverovala, ani sa nehoršil, že ho obviňovala z niečoho, čoho si ani najmenej nebol povedomý.

„Viem, že si zaľúbená a preto sa ti ani nedivím, že si prišla na také myšlienky,“ hovoril jej mladý Tarnovský, keď ho žiadala za odpustenie. „Ľúbosť je slepá. Ty i Tornally v nej väzíte, preto i vy nevidíte.“

10
V žalári

Ach, sladké sú to mladých hodiny,

V ktorých žiaľ sladko hovorí,

V ktorých hneď v nebies lietať výšiny,

Hneď živlov zemských priestory.

Sládkovič

Sladké to boly hodiny, ktoré dcéra Bašova s dedičom Muráňa trávili pri Muráňke, sladké to hodiny milého shliadania sa. No, chvíle bežia, časy sa míňajú. Každá chvíľka, ktorá príde, je neistá. Ešte pred hodinou sme sa cítili blaženými a sotva sa tá minula, už sa naše blaho premenilo v biedu.

Tak to bolo s Tornallym a s Hedvikou, keď po prvýkráť usadili dôverne popri sebe. Sotva že chvíľa prešla, i jeden i druhý kráčali v ústrety záhube a nešťastiu. Prišla hodina, ktorá ich obsypala blaženosťou, prišla však druhá, ktorá všetko to, čo prvšia doniesla, zahubila. Tak to bolo i s Marienou Bašovou pri shliadaní sa s Tornallym. Ani on, ani ona neznali, čo im najbližšia hodina prinesie, ani jedon z nich netušil, či šťastie, či nešťastie, či blaho, či pohroma príde.

Dlho sa bavila Mariena pri Muráňke a nie ako obyčajne. Ešte ani raz tak dlho nevystala, lež ani raz sa jej tak ťažko nebolo lúčiť, jako dnes. Jej hruď opanovala jakási tajná obava. Oj, veď divné to city obklopia začasto mladušké srdce devino. Ta by rada niečo a nemôže. I myslí, že je spokojná a preca to v jej duši búri, v jej hrudi vedie boj. Kto zná, či by Marienka bola ešte odišla, kto zná, či by bola bývala v stave, keby ju k tomu nebol prinútil Tornally.

„Choď, Marienka,“ povie jej šuhaj, „kto zná, či ťa nehľadajú? Choď, aby ses’ neprezradila, že sa schádzavaš s horským chlapcom. I tebe, i mne by to mohlo zaškodiť.“

Ešte raz pozrela deva do bystrých očú šuhaja, ešte raz podala mu ruku na rozlučnú a chytrým krokom, no s boľastným žiaľom opustila Tornallyho. Nič nepreriekly jej ústa; ale tým viacej hovoril jej pohľad a vrelé stisnutie ruky.

Ale i oko Tornallyho so žiaľom sprevádzalo svižnú rusalku Muráňa.

Odišla.

Húšťava ju už čochvíľa kryla. A Tornally ešte vždy dumno stojac v myšlienkach ponorený, pozeral pred seba i nezbadal ani, že je ktosi pri ňom. No, prebral sa z dumania. I bolo pozde.

Siahne po zbroji, tá mu bola odcudzená. „Ha, holomok kýsi, kde mi je zbraň,“ zakrikol i schytiac po boku nepovolaného hosťa už ho tisne k zemi.

„Dolu s ním, srazte ho!“ bolo počuť hlas druhý a dvaja na blízku držali už Tornallyho v svojich drápoch, „srazte ho, poviažte i privlečte na Muráň!“

„Hoho, to už nie, sberbo zákernická!“ skríkne Tornally, i válajú sa už dvaja pri jeho nohách. „A koľko vás ešte, že vám poustielam do mäkkej pažiti i hlavy poodtrhám jako makovice!“ Chce sa obzreť, priloží prst na ústa, chce zahvízdnúť, lež tu jeden z tých, ktorých na zem pokládol, spamätá sa i podchytí mu nohu a Tornally stratiac rovnováhu padol na zem. Sotva ale bol na zemi, už je na rukách i na nohách poviazaný, tak že sotva mohol sebou pohnúť.

„Hej, horský chlapče, už sú obťažené tie tvoje ľahké nožky. Počkaj, odpočinieš si, abys nikdy viac nemohol behať! Už si dolietal, milostný holúbok, dohrkútal, i tá tvoja sivá holubička. Tej sa istotne nesníva, do jakej klietky bude zatvorený jej miláček,“ hovoril jeden z tých, ktorí boli Marienu striehli, kam sa vybrala.

„Dostriehli sme vás, vtáčatká pekné. Iste sa vám nebude zajtrá tak sladko cukruškať jako dnes.“

„Mlč, lotre! Bo svoje diabolské úsmechy draho zaplatíš,“ odvrkol mu Tornally, „šibenica ťa neminie i s týmito zákerníkmi.“

„Ha-ha-ha,“ rozchichotali sa Bašovi sprievodci i s ním. Bo on to bol sám, ktorý svoju dcéru chcel vypátrať i s niektorými, kam chodieva? „Hahaha, to nám každý prorokuje a každý pochodí so svojím proroctvom tak, jako trójska Kassandra, že na ich proroctvo nik nedá a že čo prorokuje, vždy sa skorej na nich vyplnilo.“

„Ale ty obluda čierna, neujdeš šibenici, to ti svätosvate sľubujem,“ hovoril ku Bašovi, bo on to bol, ktorý tak posmešno k nemu hovoril.

„Hahaha,“ rozosmial sa tento. „No, ale keď mi to tak prorokuješ, musím i ja tebe niečo. Ja ti navzájom prorokujem, že ma nikdy na šibenici neuvidíš, ale že ty prv pôjdeš na druhý svet než ja; i žiadam, keď tam prídeš, abys urobil tam i pre mňa nejaké pohodlné miesto. Budem sa ti hľadeť náležite odslúžiť.“

Sotva to stačil dohovoriť, zablyskne sa v hore, rana padne i prerazí Bašovi klobúk.

Ticho bolo v Muráni, keď bol poviazaný Tornally „abys sa polepšil, bo nebudeš sa mi môcť odslúžiť, keď preca prvý na druhý svet povandruješ.“

„Ha – to bola streľa z roty Tornallyho,“ zareval Bašo a oči mu celé nabehly zlosťou. To ti hovorím, chlapče, že keď ešte jedna padne, či ma trafí, či druhého, či nikoho, si syn smrti!“

„Od ktorej sa ty nevykúpiš, a ktorá z každého kúta na teba číha,“ odpovedel zmužile Tornally.

I prišli na Muráň. Tornally sa pýtal, aby ho doviedli ku Bašovi, bo ho nepoznal. I dovedený bol ku čiernej veži, kde mu sobrali putá, ale temnota a vzduch špatný, ktorý sa tu rozširoval, bol mladému šuhajovi obtiažnejší, nežli centové okovy.

Ticho bolo v Muráni, keď bol poviazaný Tornally vedený do čiernej veže, ticho bolo i vtedy, keď sa dvere veže zatvorily, aby zamedzily slobodu slobodného šuhaja. Ticho a pusto bolo všade. Nazdal by sa človek, že nikto nevidí, nikto nepozoruje Bašu a jeho pomocníkov, čo konajú. Ale dvoje očiek daly dobrý pozor na ich príchod i na biednu obeť, ktorá padla do ich rúk. Slza žiaľu, horká slza tiekla z pekného očka po hodvábnom líčku.

Všade človek nájde dobré duše. Našly sa ony i na lúpežnom Muráni, kde by ich málokto v tom čase bol hľadal.

Nastala tichá, pekná noc. Na Muráni sa už všetko do lona sladkého sna uložilo, len dvoje očiek nezadriemalo. Marienka bola hore. Jak sa zdalo, netešil ju sen. Dlho, dlho pozerala na hviezdnaté nebo; zatvorila okno i zmizla v svojej izbičke.

Zrazu bolo videť postavu v bielom rúchu zahalenú, jako kráča sťaby toňa ku železným dverám čiernej veži, v ktorých zmizla.

Bola to postava Marieny.

„Ja som toho vina, že upadol do záhubných rúk; ja musím byť i tá, ktorá ho vyslobodí,“ hovorila sama k sebe, keď zatvárala oblok svojej alkovny i chcela to vyplniť.

Keď vošla do veže, vyňala malú pochodeň, aby si posvietila vo tmách. Tornally spal sladko, kolo jeho úst zdalo sa, sťa by si poletoval ľahunký úsmev. Deva s rozkošou pozerala na mladého šuhaja, no, žiaľ zaujal jej srdce, keď si pomyslela, v jakom stave sa nachodí. Dlho, dlho tak stála, dlho sa dívala naňho, i nakloniac sa bližšie k nemu, slza bôľu vyhrkla z jej očka i padla na tvár šuhajovu, ktorý sa tíško prebral zo svojho sna.

„Kde som?“ boly jeho prvé slová. „Kto to pri mne? Hedvika, tys to? O ja šťastlivý, že ťa zase mám! Ach, to bol strašný sen! Oj, poď, poď sem, duša duše mojej!“

„Tornally môj,“ rečie Mariena.

„Tornally? Čo to za divný hlas! Kto ma to volá? – To neni hlas mojej Hedviky. Kde som, čo to za cudzina?“

„Tornally, srdce mi pukne!“

„Ach! – to nebol sen – to strašná skutočnosť! Čo chceš odo mňa, ty sirena svodná? Prečo ma búriš, prečo ma znepokojuješ? Či sa nehanbíš za svoju zradu? Neni ti dosť na mojom väzení, mojej nevôle, do ktorej ma tvoje zrada vrhla, neni na tom dosť?“

„Tornally môj, nevinná som!“

„Nevinná! Ha, to pekné slovo! Ale skry sa i so svojou nevinnosťou, ktorá tak vyzerá jako vlkova, čo celé stádo oviec poškrtil.“

„Tornally, Tornally môj, ubližuješ mi, počuj ma.“

„Nie, nie, nemôžem ťa počuť. Vzdial sa čím skôr, bo zavolám na stráž. Veď som sa zabudol spýtať, v čom mene ráči slečna sem prichodiť, je vyslaná od môjho záhubcu, aby sa tešila na mojich mukách? Ráčte sa vysloviť.“

„Sama od seba prichodím,“ riekla smutne deva, „nevie nikto o mojom príchode.“

„Tak jako o tom pri Muráňke! Preč, preč, nič nechcem počuť,“ kričal rozhorlený mladík na trasúcu sa devu.

„Idem, idem, keď si toho žiadaš,“ rečie i bere sa von, strápená, uplakaná deva.

Tornally zostal samotný. Mariena zmizla tak rýchle, jako bola prišla, len že so srdcom o veľa ťažším.

Oj, veď je to tak v živote! Človek hneď blaženosťou, hneď šťastím je zachvátený. Hneď nás potešenie, hneď smútok objíma. Mladý svet hneď v nebies výšinách, hneď v strastných priepastiach sa potápa. Hneď objíma predmet milený, hneď ním pohŕda, raz sa mu korí a zas ho tupí, raz ho vzýva, druhýkrát snižuje. Pred chvíľou mu najväčšiu radosť, najväčšiu rozkoš pôsobil, sotva niekoľko okamihov minulo, ten najväčší boľ ryje sa v mladistvé ňadrá dvoch mladých duší. Vrtkavý je osud, ktorému kráčame všetci v ústrety, sťa vrtkavý čas apríla. Jaká spokojnosť, jaká blaženosť len pred pár hodinami spočívala v dvoch srdciach mladuškých, Janka a Marienky, keď sa bavili na brehoch Muráňky! Jaký žiaľ, jaký boľ zaujíma teraz tie samé srdcia! Kde tá dôvernosť, kde tá potecha, ktorú vzájomne jeden druhému poskytovali? Zmizla v niekoľko okamženiach. Nedôvera, opovrženie a strastiplný boľ zaujal oboch. S boľastným srdcom zostal Janko odpočívať v náručí strašného osudu, s boľastnejším ešte srdcom opúšťala Mariena jeho žalár. Pekná to bola noc, ale divno bolo v doline Muráňa. Ešte nikdy snáď nebolo počuť toľko hvizdov, toľko ozývania sa kuvičích a soviných hlasov, ktoré tú nočnú tichosť, čo panovala, prerušovaly. Ale i tie ustaly. Na Stoškách a Kráľovej Holi objavily sa dva ohníky. Chvíľku horely a zas shasly, čo sa trikrát jedno po druhom opätovalo, až konečne vyhasly. Čo to malo byť? Je neznámo! Na druhý deň kolovaly chýry, že na Stoškách i na Kráľovej Holi bolo shromáždených množstvo horských detí. Tieto chýry nikoho tak nepostrašily jako zbojnič Muráňa, najme ale jej kapitáňa Bašu. Zdvojnásobil stráž Muráňa, postaviac k čiernej veži dvoch mužov, aby ani okolo nej nikto prechodiť, tým menej do nej nakuknúť a nového väzňa vypátrať mohol. Priateľ vyhľadá vždy svojho priateľa a neopustí ho ani v najväčšom nebezpečenstve. Verná duša vynájde prostriedky, vždy premôže i tie najväčšie prekážky, ktoré by jej v ceste stály, keď sa jedná o shliadanie sa, abo o vytrhnutie z nebezpečenstva s ňou spolucítiacej duše a čo by hneď i sama v obeť mala padnúť. Tak i cez túto stráž vedelo srdce Marieny vynájsť si cestu do hlbokej temnice. Avšak jak prvší, tak i tento raz nebola šťastlivejšia. Tornally ju nechcel ani videť, tým menej jej rád počúvať.

„Tornally, odpusť mi, že ťa znepokojujem. Boh mi je svedok, že ma bez príčiny obviňuješ. Toto je posledný raz, čo som ťa navštívila. Ale mám ti ešte niečo sdeliť, čo mi Kováč hovoril.“

„Nič ti neverím!“ pretrhol ju v reči Tornaly. Ale Mariena sa nedala odstrašiť, a pokračovala ďalej.

„Jako som riekla, neprídem viac k tebe a kto zná, čo sa môže stať? Môj strýc sa vrátil z Tarnova, Beji zostal tam. Tajné rozhovory s otcom, ktoré vydržiava strýc, sú mne strašné a tebe nebezpečné.“

„Ha, mne nebezpečné?“ zasmial sa trpko Tornally.

„Nielen tebe, ale i tvojej neveste, po ktorej Beji číha; a nielen jej, lež i tvojmu priateľovi Tarnovskému! On ti je až posiaľ verným priateľom, i bolí ho to práve tak, jako mňa, že ho obviňuješ zo zrady. Jestli chceš vedeť, kto je tvoj zradca, nuž ti poviem.“

Tornally mlčal a jako omráčený načúval slovám devy, ktorú ešte nikdy nepočul tak odhodlane hovoriť. Ale pri spomenutí ostatných slov spočinuly jeho oči na jej útlej postave, jako by sa chcely spýtať po nebezpečnom nepriateľovi. Mariena nečakajúc ani na ústne vyzvanie, pokračovala:

„Nie ja, ani Tarnovský, ale Beji je tvojím nepriateľom i s mojím strýcom! Keď tých nie, môj otec sa nedopustí toho, čoho sa dopustil. Keď tých niet, ty nebudeš tým, čím si teraz. Toto sú reči tvojho ochráncu Kováča. A čo ti viac môžem povedať, že Beji chce odviesť tvoju nevestu a proto hľadá tvoju smrť a tak zamýšľa i s Tarnovským, ktorý mu stojí v ceste. Ak mi to chceš veriť, ver mi. Vnútiť ti to na silu? to mi nemožno. Ale moja posledná rada je tá, jestli i seba, nehovorím v žalári, alebo ešte v horšom nechceš videť a svoju nevestu tiež pri tom nechceš zničiť, hľaď sa vyslobodiť a to hneď, pokým máš čas. Ja ťa uisťujem ešte raz o dobrom svojom smýšľaní; keď chceš, môžeš mi veriť, – no i nie. Ak mi veríš, nasleduj moju radu: navráť sa do Tarnova, čím ochrániš nielen seba, ale i Hedviku i svojho priateľa.“

Tornally sa zamyslel, hlava mu šla kolom. A Mariena s tázavým pohľadom dívala sa mu do tvári.

„Ty si hovorila, že so mnou dobre smýšľaš. A či mi to môžeš dokázať?“ riekol v rozpakoch Tornally.

A tie dôkazy majú byť?“ spýta sa pevným hlasom Mariena.

„Tie dôkazy toho budú, že ma zajtra zase navštíviš a že si tu dnes nie naposledy, jako si mi povedala. Ja si rozmyslím, či ťa mám počúvnuť a uvidím, či so mnou ozaj úprimne jednáš.“

„Ja bych ale radšej chcela, aby si pristal dnes na moju radu. Nevieme, čo sa môže stať.“

„Keď nepristávaš na môj návrh, ktorý mi má byť dôkazom tvojho dobrého smýšľania, nemôžem ani ja tvojmu návrhu dnes urobiť zadosť.“

„Dobre, pristávam na tvoj návrh i chcem i so storakými závadami sa potýkať, aby som si dostála v slove. Tu je moja ruka.“

Tornally vzal peknú rúčku devy a tíško ju stisnul.

„Povedz mi ale, Marienka, keď tak zastávaš česť a nevinnosť Tarnovského, či vieš i k jeho ospravedlneniu niečo?“

„Vím a jestli chceš, môžem ti ešte dnes vyrozprávať.“

„Veru som zvedavý,“ prehodil Tornally a Mariena opisovala všetko podrobne, jako šiel Beji k jeho skaze do Tarnova, jako sa Kováč vychystal k jeho ochrane, jako neskoro prišiel, a jak natrafil na raneného už Tornallyho, zkade ho do pustovne priviedol. Keď to Mariena vyrozprávala, nechala Tornallyho v myšlienkach.

11
Strašlivá noc

Strana Ferdinandova dostávala zo dňa na deň väčšiu prevahu. Priateľov Zápoľského ubúdalo, áno i niektorí dedičia ho opustili. Ovdovelá Izabela ponechala záležitosť svojho syna Utešinovičovi, ktorý bol aj spolu jeho vychovateľom. Utešinovič za dlhý čas vrele zastával zájmy svojho chovanca.

Ferdinand zaujmúc väčšinu krajov, v ktorých predtým Zápoľský panoval, i bol čas po čase v celom Uhorsku uznaný za kráľa. Okolnosť táto ho prinútila k tomu, že venoval viac pozornosti Uhorsku. Aby bol čím skôr lepší poriadok uvedený, svolal snem do Bratislavy. Tu medzi inšími pojednávaniami prišly na stôl snemovne i ponosy na šľachtu, že táto svoje hrady, ktoré jej k obrane krajiny boly sverené, nie ku tejže obrane, no ku skrýšam lotrov a zločinu používa. Medzi tými hradmi, ktoré za lúpežnícke boly držané, bol i hrad Muráň, na ktorom Bašo z Čoltova sprevádzal snáď tie najväčšie zbojstvá. Bašo a s ním ostatní boli za nepriateľov vlasti vyhlásení a čo takí zbrojou mali byť podmanení. Nemilá táto zpráva zarazila síce Bašu zo začiatku, lež čochvíľa zmizol strach z jeho čierneho srdca a myseľ strašná zaujala čiernejšiu jeho dušu.

„Ha, mám ťa,“ povie, chodiac vo svojej izbe, „lež neviem, či ťa božskou a či pekelnou myšlienkou mám pomenovať.“

Pri tom sa roztiahly jeho veľké ústa a pekelný úsmev pohrával sa s nimi.

„Tvoja to vôľa, pekný poľovníku, ak chceš sa jedom sám dobrovoľne zrieknúť sveta, alebo ťa druhý povrazom toho sprostí. No nielen ty i druhý padne s tebou, ktorý sa miešal do toho, čo ho nepálilo. I tebe by bolo lepšie v pustovni, nežli tu svoje kosti skladať. Keď máš dlhý jazyk, musí sa ti to zo života odňať. I tak si už starý, veľká škoda ťa nebude! Tys mi doniesol zprávu o živote dediča muránskeho, ja ti donesiem zprávu o jeho a spolu i tvojej smrti.“

Tieto slová cielily na Serémyho.

Dnes bola stráž od čiernej veži odstránená. Všetci sa tomu čudovali. Na pekný deň nastala čierna noc, ktorá sa sťa oblaky valila dolinou muránskou. Hustá tma, hustá čierňava pokryla Muráň. Denný hluk zmizol. Nastala tichá, ale hrôzyplná noc a tichosť tá strašný zločin v sebe ukryla. Tichosť noci prerývaly pištiace hlasy kuvikov a sôv, ktoré sa zo všetkých strán Muráňa, jako nikdy predtým, ozývaly. Ale i tá tichosť pominula a víchrica, ktorá sa strhla, predpovedala strašnú búrku. Blesky počaly preletovať nebom, na ktoré nasledovalo strašné dunenie hromu, až sa otriasaly mocné hradby. Nikto by sa vtedy nebol odvážil von zo svojej skrýše ani za tri svety. A preca, keby bol niekto pozoroval priepaste muráňske, nie jednoho, ale celé tlupy bol by uzrel pri mlunnom blesku. I na Muráni všetko nespalo, bo pri ožiarení blesku bol by mohol pozorovať, že niekto kráča po pustom dvore a že sa ponáhľa ku strašnej Bašovej čiernej izbe. Prídúc ku dverám, zaklope na ne, ktoré sa o chvíľu otvorily.

„No, jakú zprávu nesieš?“ rozliehalo sa hneď hrmotne slovo Bašovo v izbe.

„I dobrú i zlú,“ bola odpoveď vstúpivšieho Martina, brata Bašovho.

„Skorej povedz tú dobrú.“

„Serémy i Tornally sa už niekde v nebi spolu objímajú. Tamten dostal hodvábnu šnúru jako pustovník, tento ale napijúc sa šampanského, zaspal na veky.“

„Teda mu chutnalo?“ rozosmial sa Bašo.

„Muselo mu, bo sa mu ešte ústa penia.“

„Ten krátky pôst teda preca učinkoval.“

„Inu, kto sa tri dni postí, tomu na štvrtý dobre chutná. Keby bol ale vedel, že mu to tak dobre poslúži, kto zná, či by radšej i dnes nebol ešte postil.“

„Možno a čo ešte dobrého znáš?“

„To, že Beji sa dnes s dobrým prospechom, jako prišlý posol oznamuje, blíži už ku Muráňu. Nevesta Tornallyho navštívi Muráň i s mnohými pokladmi.“

„Išla dobrovoľne?“

„Nie, Beji s našimi napadol palotu. Čo bolo zo zlata pobrali, jako i všetko, čo sa dalo uniesť. Vojvodu tiež vedú sem, jeho žena zahynula v požiari; mladý Tarnovský sa ratoval útekom. Hedvika ale vidiac, že otca odvádzajú, nasledovala našich dobrovoľne. Čo sa koristi týka, má byť výdatná.“

„Tak kedy príde Beji?“

„Možno, že ho tá búrka zdržala, síce by bol už tu. Zajtra príde istotne.“

„No, a čo máš ešte?“

„Dobrého nič!“

„A zlého?“

„Salm i s vojskom je na ceste proti Leviciam, ba hovoria, že Balassa i so svojimi podľahol a že tiahne proti Muráňu.“

„Haha, nech len príde,“ rozosmial sa divoko Bašo, nech len príde i so svojimi hrdinami, aspoň si porozplieskajú tie ich nemecké tekvice. Muráň je nie pevnosť vystavená zo špinátu; i nech len prídu skúsiť!“

„Tarnóci aspoň radí, aby sme hľadeli tomu vyhnúť,“ povie Martin.

„Hej, ten strachofuk sa vždy strachuje, on by bol v stave i o milosť prosiť toho votrelca nemeckého.“

„Šeríni s ním tiež súhlasil.“

„Hej, ten by len tam rád sa bil, kde by videl, že sú pekné dievčatá, aby im strachu mohol nahnať. Na ostatok i ty prejdeš na ich stránku. Čo, nemal by si tiež vôľu?“

„Všetok žart teraz na stranu. Kto zná, jak to môže vypáliť. Ale ja len pod čestnými podmienkami by som sa chcel pokoriť.“

„A čože to za podmienky?“

„Tie isté, čo ty myslíš.“

„A tie by boly?“

„Teba, čo dediča Muráňa uznať!“

Bašo sa zahľadel na Martina, nepovediac ani slova.

„Nazdávam sa, že s tým súhlasíš?“ povie Martin. „A máš k tomu i právo. Tornallyho už niet.“

„Nuž a jako to myslíš, že by sme toho mohli dosiahnuť?“ pýta sa Matej.

„Jako? Povieme, že dedič Muráňa zahynul v Poľsku. Vyšleme poslov k Izabelle, ktorej stránka je už celkom zoslabnutá: ponúkneme jej naše spolčenie, jestliže nám statky Tornallyho, čo dedičné odovzdá. Ona iste na to pristane. Ak nepristane ona, budeme so Salmom vyjednávať, ktorému tie isté podmienky predložíme, doložiac i to, že i my sa pod jeho zástavu ku strane Ferdinandovej proti Izabelle a jej synovi postavíme.“

„Skusíme to hneď zajtrá,“ povie Matej, „i vyšleme ku Isabelle pátera Gregorija i s Petrovičom, nech s ňou vyjednávajú. Podarí-li sa nám to a príde-li Salm s cisárskými, budeme môcť rátať na pomoc Isabellinej stránky; nepodarí-li sa to, tiež nič nestratíme.“

Kým sa Matej s Martinom radili, čo počnú v páde obľahnutia Muráňa, dialy sa na hrade nasledujúce veci.

Sotvaže Martin opustil čiernu vežu, sblížilo sa ku nej viacej dobre ozbrojených mocných chlapov. Dvere veže boly síce zavrené, ale netrvalo to dlho, že ich prišlí otvorili pomocou primeraných nástrojov. Kým niektorí mlčky vošli do veže, zostali druhí vonku, každý o múr opretý, sťa by vartu stál.

Ale strašný to výjav, ktorý im žalár predstavoval. Nikto netušil, čo oči jeho v niekoľkých okamihoch pozorovaly. Pustá tma a hluchá nemota panovala v čiernej veži, keď do nej priatelia mladého Tornallyho vošli. Zapálené svetlo robilo ju ešte strašnejšou nežli vskutku bola. K tomu bôľné, sťa by so smrťou zápasiace vzdychy naplňovaly všetkých hrôzou. Vstúpia až do posledných dier, zkade vzdychy k nim prichádzaly, i zostali všetci sťa by bleskom omráčení. Čo ich zarazilo, boly slová, ktoré sa v temnici ozvaly.

„Ja zomieram!… Boh mi buď milostivý. Po mladom živote si túžil – máš ho v obeť dostať. – Boh sa nad tebou smiluj – ne – šťast – li-vý o-tec!“

Bolo ticho.

Z prítomných nikto sa neopovážil prerušiť posledný vzdych nešťastného väzňa. Mlčky prišli, mlčky sa vzdialili priatelia Tornallyho, jak z čiernej veže, tak i z hradu.

Sotva sa spustili s vysokých hradieb, kuvičie hlasy sa ozvaly kolom, na čo húkanie sovy bolo odpoveďou. Sotva prešlo niekoľko okamihov a už bolo niekoľko chlapcov na vrcholci „Šancov“, ku ktorým sa vždy väčší a väčší počet shromažďoval a kam i tí, ktorých sme na Muráni mohli pozorovať, sa tiež pridružili.

„Pomsta – Božia pomsta!“ bola odpoveď ostatných.

„Kde je Tornally?“ bolo zase počuť.

„Tornally?“ povie boľastným hlasom jeden z prítomných: „Tornally je slobodný!“

„Nech žije Tornally!“ zase to zaznelo kolom.

„Slobodný, bratia drahí,“ povie dôrazným, čo i bôľnym hlasom predošlý, lenže sloboda jeho je rozdielna od slobody našej. On je slobodný od zbojníka Bašu, ale nie tak slobodný, aby slobodu svoju s nami mohol sdielať. Telo jeho je zbavené naveky života slobody. Slobodu požíva teraz len jeho duch. Slobody žitia pozbavil ho ukrutný zbojník Muráňa a preto mu pomstu, večitú pomstu prisahajme!“

„Pomsta, večná božia pomsta mu!“ opätovali všetci, za ktorými i tie skaly pustých dolín svoju ozvenu odrážaly.

Bôľnym srdcom a rozovrenou krvou načúvali ostatní zprávu, ktorú ich poslovia k oslobodeniu Tornallyho na Muráň poslaní, im priniesli.

Po ukončení zprávy a porady všetci sa ponorili v dumanie. Mračná sa po nebi začaly riediť, búrka prestávala a čosi kamsi počalo sa brieždiť.

„Kosy zapadajú bratia,“ povie jeden, pretrhnúc to mlčanie. „Čas je, aby sme sa rozišli. Čo sme si sľúbili, hľaďme to i splniť. Vy ste mňa zvolili za vašu hlavu na miesto Tornallyho, ja ňou teda chcem i byť a spolu s vami pomstím smrť Tornallyho. Dnes zajtra príde i Salm i s cisárskými, buďte teda na pohotove a v každú minutu prichystaní. Komu z vás ľubo, prídite ku mne na Krásnu Hôrku, komu ale domov ľubo, nechže tiež odíde, bo už máme svrchovaný čas, aby sme pozornosť na seba neobrátili, ináč by sa nám ťažko bolo na tie skalné hradby dobývať, ešte ťažšie ich zaujať.“

„Nech žije Bebek, vodca náš!“ zvolali prítomní rečníkovi. Naraz ďaleko v húšti bolo počuť zahúkanie sovy a dvakrát škrekľavý hlas kuvíka. Prítomní zostali sťa by prestrašení a všetci sa zdali načúvať, vzdor tomu, že mali už v úmysle rozísť sa. A keď druhý i tretíkrát tá istá ozvena sa opakovala, zmocnil sa ich jakýsi nepokoj.

„Čo je to?“ spytovali sa jeden druhého.

„To je znak Tornallyho,“ hovorili niektorí.

„Nie,“ povedia druhí, „to je zrada. Majme sa na pozore!“

„Kto z nás chybí?“ spytujú sa tretí.

„Nikto, krem Tornallyho.“

„Dajme mu teda znamenie, že sme tu,“ hovorili zas niektorí.

„Dajme,“ bola odpoveď viacerých, a oči všetkých boly uprené na Bebeka.

„Bratia,“ povie tento, „jako vy i ja si neznám vysvetliť, čo je tuná vo veci a keby som nebol videl Tornallyho v žalári zomreť, bol bych veril, že je to jeho znak. Buďme ale na všetko pripravení, ktokoľvek je, som i ja za to, aby sa mu dal podobný znak: jestli je náš, nuž príde k nám, ak je nie náš, buďme teda i na to pripravení. Dajte mu teda znak.“

I napodobnil jeden z popri Bebekovi stojacích trikrát, jedon po druhom húkanie sovy.

„Nebuďme pospolu,“ povie Bebek, „ale i nie ďaleko jeden od druhého, v čas nebezpečia aby sme si boli po ruke. Zostaňme tu len niektorí, ostatní dajte pozor, čo sa bude robiť na okolí, či nám nehrozí nejaké nebezpečie.“

Nastalo ticho. Niektorí sa vzdialili, druhí zostali na mieste, medzi nimi i Bebek. Minulo niekoľko minút, čo bolo ticho. Ale o chvíľu v diaľke bolo počuť, že sa niekto približuje. Pozornosť všetkých bola napnutá. Kroky bolo na blízku počuť.

„Kto to?“ zavolá Tornally, prichádzajúc k nim.

„Tornally!“ bola radostná odpoveď. A zase bolo ticho, až skutočne sa Tornally k nim priblížil.

„Čo ste takí zarazení,“ povie Tornally.

„Bo sme ťa za mrtvého mali,“ odpovie Bebek.

„Mňa za mrtvého?“ pousmial sa Tornally.

„Teba veru!“ povie Bebek.

„Nuž jako?“

Bebek začal rozprávať, jako sa vybrali na Muráň k jeho oslobodeniu. Avšak Tornally ho pretrhol v reči a keď sa i ostatní, ktorí sa boli rozišli, už zase ponavracali, povie:

„Povieš mi potom, čo a jako sa vám vodilo. Poneváč ešte sa niekto vo väzení a nebezpečenstve nachodí, musíme toho hľadeť vyslobodiť. Ktorí máte vôľu so mnou do Poľska, hláste sa. Nútiť nechcem žiadneho. Všetci ísť nemôžeme. Musíme sa rozdeliť na dvoje. So mnou pôjdu len niektorí. Ostatní zostanú tu. Vaša hlavná úloha bude, nikoho do hradu nepripustiť, komu by ale bolo možno, nech je po ruke Kováčovi. On vás ráno vyhľadá a povie, čo by ste mali robiť. Ja odídem na pár dní do Poľska ku Tarnovskému, kde by som rád dostal nejak do rúk červeného Bejiho, poneváč, jako vám už Kováč vyrozprával, podlým spôsobom hľadí vojvodu pozbaviť o jeho dcéru, jako chcel mňa zbaviť života. Ja vás už tretiu noc hľadám a nemôžem vás nájsť. Jako sa to stalo, že mňa teraz vidíte, dozviete sa neskôr. Teraz neni na to čas, ani neni nám radno tak blízko nepriateľského hniezda púšťať sa do ďalších rozprávok. Majte strpenie. Kováč vám to vyrozpráva. Čakajte ho na známom mieste. Teraz sa ale rozídeme. Vy, ktorí tu zostanete, choďte každý v svoju stranu, ale čo so mnou pôjdete, nasledujte mňa. Vy ale pán brat Bebek, čo uznáte za potrebné v mojej veci ku prekazeniu moci lúpežného Bašu konať, konajte dľa svojej vôle. Teraz mi ale dovoľte, aby som sa vzdialil.“

„Čo možno urobím,“ bola odpoveď Bebekova.

Bebek a Tornally podali si vzájomne ruky a rozišli sa každý v svoju stranu. Ale bol už i čas, jestli chceli, aby ich nevyzradil vždy viac sa blížiaci deň. Bo sotva minulo pol hodiny, keď sa už brieždiť počalo.