Dedič Muráňa

6

Čierna veža

Zápoľský zomrel a nechal po sebe nedospelého syna, Jána Zigmunda. Stránky v Uhorsku ešte ani teraz neprestávaly. So smrťou Zápoľského nespojila sa i smrť nepokojov v krajine. Na vyrovnanie, ktoré sa stalo medzi ním a Ferdinandom, nepristávala strana zápoľovská. Verböcy, jak predtým pri Zápoľskom, podobne teraz pri jeho synovi stál verne i s druhými svojimi priateľmi, medzi ktorými najväčšími zastával kráľovnu Utešenič. Pozdejšíe ale od nej odstúpil, čo potom oželel, keď kráľovna musela opustiť Sedmohradsko. Na oko bol na Ferdinandovej strane, potajomky ale za kráľovnu účinkoval. Ale v prevedení svojich úmyslov, ktoré sa nepodarilo poteraz žiadnemu celkove vysvetliť, bolo mu zabránené zavraždením. Jeho smrťou bola zasadená veľká rana strane zápoľovskej.

V bitkách ovdovelej kráľovny s Ferdinandom videl Bašo Čoltovský vhodnú príležitosť zmocniť sa panstva Tornallyho, menovite hradu Muráň, ktorý bol vtedy najsilnejším a najbezpečnejším útočišťom zbojnickým v horných Uhrách.

Keď sa už chýr všade rozšíril, že Tornallyho niet, poslal Bašo mnícha Georgiusa a kapitáňa Petroviča k Izabelle, aby s ňou vyjednávali, že sa on chce k jej stránke pridať a proti Ferdinandovi ju napomáhať. Žiadal ale, aby ho, poneváč jediný syn a dedič Tornallyho zomrel a viac žiaden z tej rodiny sa nenachodí, uznala čo vlastníka Muráňa.

K tomuto kroku by sa pyšný Bašo sotva bol odvážil, keby totiž snem bratislavský nebol ho čo buriča a nepriateľa vlasti odsúdil a čo takého zbrojou pokoriť uzavrel.

Medzitým vyjednávanie s Izabelou neviedlo k cieľu, poneváč ona žiadala vydanie Muráňa do rúk svojho vojska, na čo, pravda, Bašo pristať nemohol. Obrátil sa k druhej strane, ale ani tu nepochodil lepšie. Rozhodol sa teda brániť sa.

No, ale nezdal sa, že by to robilo starostí. Preto bol on vždy veselý. Zamračenosť sa zdala tratiť s jeho čela. Najveselejší bol ale vtedy, keď sa Beji navrátil z Poľska. Mnoho sa oni vtedy shovárali, avšak nik ich nepočul, bo nikto nebol svedkom ich rozhovoru. Beji bol od tých čias jeho tajomníkom, ktorý sdielal s ním mnohú tajnosť. Keď ale počul Bašo, že Izabella začína upúšťať, bo stránka jej ju opúšťa, viac menej sa jeho tvár zase zvráskovatela.

„Vieš, čo nového?“ pýtal sa ho raz Demeter, jeho brat, ale on sa nezdal, že dáva pozor na jeho otázku, bo mu neodpovedal. To nebola nikda obyčaj Bašova. On mal rád noviny, rád vždy niečo počul, či ho to už zaujímalo, alebo nie. Teraz sa ale nespytoval. Istotne sa zaoberal nejakou myšlienkou.

„Prepadený Poliak, čo s ním urobiť?“ hovoril a trel si čelo.

„Čo tam po Poliakoch,“ povie mu Demeter. „Načím sa ti o Muráň starať. Kto zná, či nás nenapadnú a budeme-li nepripravení, nuž nám ani tie skaly nespomôžu pri všetkej ich pevnosti a nedobytnosti. Či vieš, že ťa v Bratislave odsúdili?“

„Viem!“ povie Bašo. „Ale ty nevieš, že je Turek v Uhorsku. A čo by hneď i Izabella odstúpila, Ferdinand nebude mať času dobývať Muráň, bo bude mať dosť s nimi práce. Nemáš sa čoho strachovať. Viac mi ale robí starosti syn Tarnovského. Čo mám s tým urobiť? Či ho mám nazpäť poslať, ale ako? Vyjde celá vražda na javo a potom sme dvojnásobne stratení.“ —

„Nevídali!“ povie Demeter, „ktože vie o tom? On je sám držaný za vraha. On ani nevie, že je Tornally zavraždený. Jestli chceš, môžeš ho dať slobodne odviesť do Poľska, príde-li tam, nuž ho chytia samí jeho domáci, aby ho vydali súdu. Ale môžeš ho dať zaviesť ty sám, abo jeden z nás, čo zločinca domov.“

„To je dobrá myšlienka, len keby dobre vypálila.“

„A vieš čo ešte? Poneváč sa mrtvola nenašla a nevie sa kde Tornally vzal skazu, neškodilo by, skrátiť nejakého holomka niekde o hlavu a za neho ho vyhlásiť, aby ľudia mali tým istejšie presvedčenie o jeho smrti.“

„Nebolo by od veci, ale nepovažujem to za potrebné. Keď sa doteraz neukázal a nedal o sebe vedeť, už sa sotva ukáže. Ale urobím tak. Dám ho zaviesť na hranice. Beztoho nevie, kde sa nachodí, bo oči mal zaviazané, keď ho priviedli. Teraz sa tou tiež zaviažu, nebude môcť nič prezradiť. Jestli ho ale vskutku za vraha považujú, bude odsúdený, lebo bude všetko tajiť, čo mu istotne neuveria. Šaty, ktoré ste mu odňali, dáte mu nazpäť. A to z tej príčiny, jestli že vás niekto videl utekať, zapamätal si istotne šaty. Ako náhle sa teda v Poľsku octne, bude on uväznený čo vrah. – Vieš teda čo? – Tú vec ponechávam zas tebe a Bejimu. Vykonajte to tak, jak budete najlepšie môcť!“

Po tomto rozhovore trocha odľahlo mračno s pošmúrneho čela. Demeter i Matej sa rozišli, každý za svojimi zámermi.

O krátky čas utíchly reči o muráňskom dedičovi, len tu a tam si ľudia po tichu všeličo šepkali. Smútok bolo už málokde pozorovať. Ani Mariena nežialila, ba od toho času, čo sa Kováč zo Spiša navrátil, kde svoju rodinu, jako hovoril, bol navštíviť, celkom sa uzdravila zo svojho smútku. I Kováč, najúprimnejší priateľ Tornallyho neprezradzoval žiadneho smútku a preto ho Bašo teraz radšie ako inokedy videl. Kováč sa často shováral s Marienou, ale stalo sa to vždy pri najväčšej opatrnosti, aby ich nikto nepočul. Mariena ale bola zase od ktoréhosi času smutnejšia a keď k nej raz prišiel Kováč, pýtal sa po príčine jej smútku. Miesto odpovedi dostal od nej ponúknutie, aby prišiel bližšie k obloku. Kováč postúpil a Mariena ukázala mu na hrad, na jednu starú vežu s týmito slovami:

„Už ho tam neni!“

„Tak sa dal preca prehovoriť,“ hovoril Kováč, ale Mariena pokrútila hlavou hovoriac:

„Kto zná, čo sa s ním stalo? Ja viem len toľko, že ho tam niet. Je odvedený, ale kam, o tom nikto nezná.“Čierna veža

Zaujímavé by bolo pre čitateľa, niečo viac vedeť o starej veži. My môžeme len toľko prezradiť, že sa tu nachodilo väzenie, do ktorého od nejakého času tu i tam, keď už na zámku všetko spalo, veľmi pozorne, aby ju nik nevidel, kradla sa celkom v šaty obalená neznáma postava. Včera ju bolo tiež videť, nad obyčaj ale, veľmi skoro opustila vežu. Pred niekoľkými dňami bol z tej istej veže tmavej noci vyvedený väzeň, s ktorým sa hneď dalo niekoľko chlapov na pochod. Väzeň bol poviazaný, na očiach mal tmavý obväz, aby nevidel. Keď ho z hradu vyviedli, posadili ho na koňa, dvaja ho vzali medzi seba a uháňali s ním temnou nocou. Toľko o starej veži. Kto bol väzeň, kto postava, ktorá sa do väzenia kradla, uhádne čitateľ z rečí Bašových so svojím bratom. A kto tá postava?

Väzeň bol istotne Tarnovský a tajomná postava nebol nik iný, jako Marienka. Marienka chodila tešiť mladého väzňa, ona mu neraz ponúkla útek, ktorý on však nikdy nechcel prijať. Tarnovský bol odvedený; žialila Mariena za ním a on súc na slobode, žialil tiež, snáď za väzením? Nie, ale za Marienou, ktorá mu prichodila čo anjel strážca a potechy. On ju neznal, on nevedel kto je, len to vedel, že je uväznený a Mariena že je pekná, že ju má rád. Ale prečo a jako k nemu chodí, nemohol sa domysleť. Teraz zrazu bol na slobode, s očú jeho padol závoj a on sa našiel v strašných lesoch. Obzerá sa po svojich katoch, ale nikde nič. On len sám a sám sa tu nachodil. Vôkol neho pustá pustina hôr a hluchých skalín. Dlho, dlho blúdil tuná Tarnovský, jak blúdi cudzinec v krajoch neznámych. Darmo sa usiloval dostať sa von, až po mnohom viac dňovom blúdení pošťastilo sa mu najsť ľudí. Ale jako bol prekvapený, keď zase stratil slobodu. Všetko jeho bránenie nič neprospelo. Všetko prehováranie nič neosožilo. On bol poviazaný a čo vrah, čo zločinec zase vrhnutý do temnice. Bašo dosiahol svojho cieľa so svojimi fígľami. Tarnovský bol obžalovaný z vraždy, bol povolaný pred súd, kde mal svoju vraždu na svojom priateľovi zodpovedať, za vraždu, ktorej sa nikdy nedopustil. Jeho výhovorka nič neprospela. Oj, a jaká to bola rana pre neho, keď musel počuť, že nielen svojho priateľa, ale vraj aj sestru svoju chcel zavraždiť. Nechajme ho ale jeho osudu, ktorý ho stíha a obzrime sa za Tornallym.

7

Tornally

Dlho prenasledoval Tornally vrahov svojej milej, ale nadarmo; nie snáď že by ich nemohol dostať, ale keď už bol blízko, keď ich už mal pred očami, zrazu zostal jako z kameňa. Ani napredok ani nazpäť nevládal. Vrahovia už dávno zmizli a on tu ešte stál.

„Je to možná?“ hovoril sám k sebe, „oči moje, či ste dobre videli, či vás nezaslepil zlý duch a vy ste na miesto priateľa vraha videli? – Nie, vy ste ma oklamaly, vy ste dobre videly. To on nebol!“

Tu ale spočinulo jeho oko na šípe, ktorý držal v ruke, videl ešte krvácajúcu ruku. – „Vy klamete, ale tento šíp neklame. To je jeho šíp. Hedvika, to šíp tvojho brata, ktorý ma mal rozlúčiť s tebou. Ale prečo? Čo som zavinil? Či snáď ľúbosť, ktorú som mu vyzradil, on mal za hriech a nechcel, aby som ťa ľúbil? S Bohom, Hedvika, moja! Môj sen, môj sen sa vyplnil. S Bohom Hedvika! Tvoj brat môj vrah; môj priateľ tvoj vrah, s Bohom, s Bohom!“

Mesiac už vyšiel a svietil na bledú tvár mladíka, ktorý bez cieľa kráčal pustým poľom. Jeho srdce bolo žiaľom preplnené. A kto by nežialil, keď v jednom okamihu nielen priateľa, ale všetko, čo ho tešilo, utratil! V ustavičnom boji medzi istotou a pochybovaním kráčal ku predu, lebo nevedel si vysvetliť zradu Tarnovského a preca jeho šíp, jeho postava vydávaly svedectvo pravdy, že on bol. Tornally nepočul, nevidel. On bol zanorený v myšlienkach a preca nevedel, čo vlastne myslí, nevedel, čo chce, kam ide. Kroky jeho už chvíľu stopovali dvaja cudzinci, čihajúc na každé slovo, ktoré povedal.

„To je on!“ povie jeden z nich. „Poďme za ním!“

Cudzinci zrýchlili krok, a o chvíľu prikryla ich húština; v nej dostíhli Tornallyho.

„Ha, tu ste vrahovia mojej ľúbosti! Mám vás, vy hadie plemeno!“ oboril sa na cudzincov Tornally, keď ho dostihli a šípom sa rozohnal po jednom z nich, druhý ale zadržal mu ruku, keď ho už chcel uhodiť. Cudzinci ho vzali medzi seba, všetké zdráhanie nič neprospelo. Žiaľ a boľasť odňala celú jeho silu, že na ostatok premožený, ako dieťa pokojne kráčal v stredu svojich sprievodcov.

„Tvoja ruka krváca, ukáž nech ti ju zaviažeme,“ vravel mu jeden. On neodpovedal, ale dal všetko so sebou robiť. Keď mu bola ruka poviazaná pri svetle mesačnom, kráčali cudzinci s Tornallym ďalej.

Pustovňa

Na hraniciach medzi Poľskom a Uhorskom, v bok cesty, kade sa chodí z Levoče do Tarnova, videť kríž. Neďaleko od tohoto kríža vypína sa ohromná skala, do nej vedie veľká rozpuklina. Ľudia ju menovali: Medvedím brlohom. Pred niekoľko rokmi ubytoval sa v nej starušký mních a ľudia prezvali jej meno Pustovňa. Nábožný pustovník vystavil onen kríž a na vôkol porobil sedátka, kde si chutno odpočinul nejeden pocestný v tôni stromov. Kto bol pustovník? Zkade prišiel, o to sa málokto staral. On rád hovoril s ľuďmi u nebolo pocestného, ktorý by sa nebol pri ňom zastavil. Ale od ktoréhosi času bolo vídať z pustovne vychodiť dvoch pustovníkov. Oba kľakávali pred krížom, pomodlili sa a zase sa utiahli do pustovne. Podivné to bolo, že sa ten druhý s nikým neshováral. Ak zbadal, že niekto prichodí, hneď sa utiahnul stranou, akoby ani nechcel, aby ho svet videl.

„Viete, aké chýry idú zase od Levoče?“ spytoval sa starušký pustovník svojho spoluobyvateľa, keď dokončili svoju modlitbu.

„Nie, duchovný otče!“ povie tento, „vy viete, že sa každému rozhovoru vyhýbam, že nerád obcujem s ľuďmi, ktorí sú pôvodom môjho nešťastia! No, ale povedzte mi, rád vás vypočujem.“

Starček mlčal chvíľu, díval sa pátravým pohľadom na mladíka, ktorému lepšie šabľa, nežli tie mníšske šaty by bola pristala.

„Včera pomimo nás idúci rozprávali, že Bašovi zbojníci vydrancovali „Útočište“. Chýry, ktoré išly o smrti dediča muráňskeho, nadobúdajú čo deň väčšej istoty, ba, jako čuť, vyjednáva Bašo s Izabellou i s Ferdinandom a ktorá strana ho potvrdí čo dediča muráňskeho, ku tej že sa pridá. Ľud ale ešte vždy má nádeje, že Tornally žije a nechce veriť chýrom.“

„A z Poľska nič nepočuť?“ pretrhol ho v reči mladík; „či je vojvodova dcéra zdravá?“

„Ona vyzdravela, hovorí sa vôbec, že rana nebola veľká, bo že viac len strach ju do nemoci uvrhnul. Ale že jej nemoc záleží v túžbe po Tornallym a keby sa ten bol objavil, možno, že by bola vraj i skôr vyzdravela. Jej brat je tiež nie k najdeniu a to je podneť nedôvery v smrť Tornallyho. Hovorí sa, že boli nerozlučiteľní priatelia.“

Slzy a pohnutie, ktoré vzbudily v mladíkovi starcove slová, nemohol tento ďalej utajiť. S plačom sa vrhnul starčekovi na prsia, ktorý si nevedel vysvetliť, čo sa s ním robí, prečo plače.

„Čo vás tak pohlo k slzám, pane Lipnický?“ spytoval sa ho starček, keď sa o chvíľu uspokojil.

„Ach, otec môj drahý, či viete, kto som ja? Nevolajte ma viac Lipnickým, to nie je moje meno: Ja som Tornally, dedič Muráňa!“

Starec zostal jako hromom omráčený, nevládal preriecť ani slova. Dlho, dlho sa díval na šuhaja, ako by jeho slovám nedôveroval. Konečne sa preca sobral, pozrel ešte bystrejšie do mladíkovej tvári a jako by sa spamätal, povie:

„Áno, ty si to, ja som si to myslel. Tvoja podobnosť s tvojím otcom často ma na neho upomínala.“

„Vy ste poznali môjho otca?“ skočil mu do reči Tornally, „vy ste snáď boli i jeho priateľom!?“

„Áno, syn môj, ja som ho poznal, ja mu bol priateľom, my sme spolu boli u Zápoľského a keby tento bol počúval našu radu, nikdy by nemecký kráľ nebol býval kráľom Uhorska a Zápoľský, snáď i tvoj otec nemuseli by už ležať v hrobe. Tvoj otec vykrvácal za Zápoľského a Zápoľský pre svoju neprozreteľnosť.“

Tornally načúval s dychtivosťou hovoriacemu starcovi, ktorý sa niekedy v kruhu Zápoľského ctiteľov i s jeho otcom nachodil. Starec ešte neukončil svoje reči, keď ich pokračovanie prerušil príchod cudzincov, z nich jedného Tornally poznal, totiž Bejiho, vraha to svojho šťastia.

Cudzinci boli ešte ďaleko, Tornally sa ale už dávno vzdialil. Starec ho nezdržoval, ani nedal pozor, v ktorú stranu odchodí. Tornally blúdil pohrúžený v myšlienkach.

„Ona mňa ľúbi – pre mňa nemocnie – ja by som ju mohol uzdraviť. – Oj, Hedvika ľúba, prečo nemôžem byť s tebou, prečo mne nie je dopriate do tvojich rajských očú sa dívať, prečo nie v tvojej blízkosti bývať?“

Tieto a podobné myšlienky križovaly cez jeho hlavu. On kráčal hľadiac pred seba, bez cieľa. Ňadrá jeho úžila bolesť; spomienky na Hedviku, na Tarnovského, nedaly mu pokoja. Tie ho hnaly, hnaly preč od pustovne, bo myšlienka na Bejiho, že sa tam nachodí, ktorého, ani sám nevie, prečo nenávidí, zhrozila ho náramne. On išiel, bežal od pustovne. Pustovník urobil cudzincom miesto a oni udávajúc, že sú ustatí od dlhej púti, uložili sa nielen na noc, lež i na druhý deň zostali u pustovníka. Po celý ten čas sa Tornally neukázal. Na tretí deň Beji odišiel, avšak Tornally ešte i teraz sa nevracal. Jeho neprítomnosť znepokojovala starčeka. Ale prešiel i týždeň a Tornally sa nevracal.

Na dvore vojvodovom od prihodivšieho sa nešťastia, ačkoľvek Hedvika i vyzdravela, bol vždy smútok. Rodina Tarnovského oplakávala domnelú smrť Tornallyho a s ňou spolu i smrť mladého Tarnovského. K ich pamiatke na mieste nešťastia dal vojvoda vystaviť peknú kaplnku pod gaštanmi. Sem chodievala Hedvika oplakávať každodenne smrť bratovu a milencovu.

Raz išla tiež na zvyknuté a jej najmilšie miesto, aby sa tam v modlitbe potešila; ale jaké užasnutie. Pred kaplnkou kľačal mních so sopjatýma rukama, a s tvárou obrátenou do neba. Modlil sa. Hedvika nechtiac ho v modlitbe pretrhovať, zastala chvíľku, kým on svoju modlitbu vykonal. Mních ale nevstával. Ona sa tíško prikradla až ku kaplnke, kľakla vedľa mnícha, bez toho, že by ju bol tento spozoroval. Vykonajúc svoju pobožnosť, odišiel. Druhý deň však, keď prišla Hedvika ku kaplnke, už zas našla tam mnícha. Dnes viac než včera dodajúc si smelosti a vykonajúc skôr modlitbu, uprela zrak svoj na modliaceho sa.

„Janko môj!“ vyvinul sa bolestný výkrik z jej ňadier a padla mu do náručia. Mních útle vinul devu na svoje ňadrá a nevdojak dotkly sa pery ich v sladkom poľubku.

„Hedvika moja!“ šoptal mních devuške, ktorá sa zdala reč stratiť, ale útlym svojím šepotom:

„Tvoja, tvoja, Janko môj!“ dávala na javo, že žije.

V prvom návale svojich citov zabudla Hedvika, že šuhaja, ktorého svojím menuje, kryje rúcho, ktoré jej nedovoľuje s ním, jako so svojím zachodiť. Hedvika i Tornally, lebo on to bol, sa rozišli a jej to ešte nenapadlo. Pri rozchode jej ešte riekol Tornally:

„Dušička moja, chráň sa ma niekomu vyzradiť, lebo sme stratení.“

„Nie, nie, Janko môj!“ bola jej odpoveď a jej pery dotkly sa pier milencových. Rozišli sa a len na druhý deň napadlo Hedvike rúcho Tornallyho a jeho príkaz, aby ho nevyzrádzala.

Dnes bola Hedvika skoršie ako obyčajne pri kaplnke, kde ju Tornally už očakával. Dnes sa chovala Hedvika k nemu s väčšou ostýchavosťou.

„Jako vidím, duša moja,“ povie Tornally, „ostýchaš sa môjho rúcha. Neboj sa ho, je to rúcho pustovníka, ktoré som vzal len z príčin vlastnej bezpečnosti. Ono ma neviaže k ničomu. Ja som slobodný!“

„Ty si slobodný!,“ vzdychla si Hedvika a slzy porosily jej líca.

„Čo tým chceš povedať, Hedvika?“

„Nič, nič, pre Boha nepýtaj sa, ja viem, že mu ty nemôžeš odpustiť a preca, kto zná, či je vinen?…“

„Ale kto? – veďže ma netráp, tvoje slzy mi pôsobia veľkú bolesť. Povedz mi, o kom hovoríš, kto nie je slobodný?…“

„Môj brat!“ povie Hedvika a skryje horký prúd slz na ňadrá Tornallyho.

„Tvoj brat!“ povie Tornally a čierne mračno pretiahne sa jeho telom.

„Ten!“ povie Hedvika, „on je vo väzení pre zločin na tebe vykonaný. Všetci ťa držia za mŕtveho, bo sa nazdajú, že ťa on zavraždil. Oj, milý môj, ty by si ho mohol vyslobodiť, keby ti bolo možno odpustiť mu. Jediné slovo, že žiješ, mohlo by ho ratovať. Ale ja to nesmiem preriecť, ja som sa ti zaviazala, že ťa neprezradím a preca, jak rada bych videla svojho brata slobodného!“

Tornally, ktorý bol pevne toho presvedčenia, že ten zločin na ňom vykonaný pôsobil jedine Tarnovský, nemohol sa ďalej ubrániť rečiam a prosbám deviným. Oj, veď, ktože by mohol odolať prosbám milujúceho srdca, kto by bol tak mocný, aby sa postavil na odpor kráse devinej a čo víťaz sa chlúbiť mohol!? Proti kráse ženskej nemohla odolať ani sila Samsonova ani múdrosť Šalamúnova; i Tornally odpustil na Hedvikinu prosbu jej bratovi.

„Vysloboď ho, jestli to v tvojej moci, ja ti dávam tvoje slovo nazpäť!“ hovoril Tornally.

„Ty mu teda odpúšťaš?“ hovorila s vyjasnenou tvárou Hedvika a pozdvihnúc hlávku svoju dívala sa do svetlých očú šuhaja.

„Áno, Hedvika drahá,“ povie tento a dotknul sa tíško bieleho čela ľúbice, ktorá ho vrelo zavrela v svoje náručie.

„Ach, brat môj milený!“ vyvolá ona, „dovoľ Janko môj, že mu to zvestujem, že ho vyslobodím. Kto zná, či je i vinen? S Bohom, ja idem; oj, jak sa poteší úbohý otec a drahá matka, keď sa dozvedia, že ty žiješ a že ich syn, môj brat nie je tvojím vrahom.“

Ešte raz privinul ku svojim ňadrám Tornally Hedviku a ona jako srnka prebehla sady, záhradu a zmizla v dome. Tornally smutným okom pozeral za ňou a ústa jeho šeptaly tiché: „S Bohom!“

Druhý deň túžobne, túžobnejšie ako kedykoľvek predtým očakávala Hedvika Tornallyho, ale všetko darmo, on neprichodil. Hedvika kľakla pred kaplnkou, pozdvihla oči hore a tichá modlitba vinula sa z jej srdca. Pri skončení modlitby padol zrak jej na schody, kde sa jej pod skalkou niečo zabelelo. Bol to malý lístok. Hedvika ho otvorila a čítala nasledujúce:

Hedvika moja!

Kto zná, či ti môj lístok do rúk príde a keď áno, buď uistená, že som už vtedy ďaleko od teba, preto ma nečakaj. Tvoj brat príde na slobodu a kto zná, či by ho predošlá náruživosť nenapadla, keby náhodou jako dakedy, videl svoju sestru po boku nešťastného svojho priateľa Tornallyho. Oddaj mu môj bratský pozdrav. Ja odchodím na Muráň pokúsiť sa o vydobytie svojich statkov a o usídlenie sa v svoje dedictvo; čo keď sa mi pošťastí, ani ja viac nebudem chudobným, okrem mena, ničím nevládnucím šľachticom a ty mne vernou zostaneš, snáď sa nám pošťastí i rodičovské požehnanie a bratovo privolenie vyžiadať k nášmu manželskému spojeniu. Buď stálou a nedaj sa zlomiť osudu, ktorý nás oboch prenasleduje. Spomni si na svojho Jána, jako si on spomínať bude na svoju Hedviku. S Bohom

Tvoj

        Janko Tornally.

„Prečo si aspoň dnes nezostal ešte, Janko môj!“ vzdychla si Hedvika a pritisnúc list k ňadrám, kráčala sadom k záhrade. – V palote sa tešili objaveniu sa Tornallyho, ale tešili sa ešte viacej tým, keď im Hedvika prisľúbila, že ho prehovorí, aby sa navrátil ku Tarnovskému, ktorý hneď vyslal posla na Muráň, že je Tornally zachovaný. Vojvoda hneď podal i prosbu o prepustenie svojho syna, čo mu i prisľúbené bolo, jestliže totiž bude môcť dokázať, že Tornally žije a že jeho syn nemal v úmysle zavraždiť Tornallyho.

„To sa všetko stane,“ hovoril sám so sebou vojvoda, „čo tu sudca požaduje, len keby Tornally čím skôr prišiel!“ Vtom sa otvorily dvere a Hedvika s plačom, držiac list od Tornallyho, vrhla sa mu do náručia.

„Otče!“ hovorila ona, „Tornally nepríde, on už odišiel. Tu mi list zanechal!“

Po starcovej vyjasnenej tvári tiahly sa nové mraky. Ale po prečítaní listu bolo pozorovať, že ho zaujal nepokoj. On nebol s tým spokojný, že Tornally obviňuje jeho syna zo zločinu, ale ani s tým, že sa Tornally vydáva do nebezpečenstva, chcejúc odňať mocnému Bašovi vládu z rúk. On sa obával o jeho život tým viac, pretože od toho závisel život jeho syna.

„Bašo môže teraz sám zavraždiť Tomallyho, aby sa len na Muráni mohol utvrdiť!“ hovoril vojvoda, „čo, keď vykoná, vynesie výrok smrti i nad mojím synom?“ Vojvoda rozmýšľal, jako by Tornallyho a s ním i svojho dediča, svojho syna ratoval. Ale jako nájsť Tornallyho, kto zná, v ktorú stranu išiel a či sa hneď na Muráň vybral. Tieto a podobné myšlienky križovaly hlavou starcovou.

„Poď, dcéra moja,“ povie Hedvike, „pošleme ho hľadať, snáď sa im pošťastí vynájsť ho. Možno ale, že sa premenil, musí�