Dedič Muráňa

„To iste obeť zbojníckej lakomosti!“

Ešte raz sa skloní k mrtvole, díva sa do jej tvári, jako by ju chcel poznať.

„Čo je to? – To šaty Tornallyho!“ skríkne zrazu. „Mariena!“ šoptaly po chvíli ticho jeho ústa, sťa by sa bol obával to meno nahlas vypovedať.

„Mariena! O, ty pekná duša! Dobré dieťa špatného otca. Či mám veriť vlastným očiam, či to možno, že bys to bola, ktorá si trapné dni moje oslaďovala svojou prítomnosťou a svojou potechou, ktorá si vyslobodila priateľa z rúk krutej smrti? Jaká zlosť sveta! Bože, prečo nevyhľadíš zlostné plemeno človeka, prečo nechávaš podlosti premáhať dobrotu? Ach, otče! sestro! či sa s vami tiež tak shľadať mám? Preč, preč odtiaľto! K vám chcem ísť. Vás, vás chcem videť!“

S tými slovami, so žiaľným srdcom a horkou slzou v oku opustil vežu, vyhľadávajúc otca po hrade. —

Telo Marienino bolo i s druhými padlými víťazmi na druhý den slávne pochované.

„Čo je s Hedvikou?“ uvítal Tornally Kováča, keď so súdruhmi svojimi prešiel k cisárskym.

„Poteraz dobre.“

„Viete, kde sa nachodí?“

„Viem, že všetky ženy sú skryté vo východnej veži, jako pre ne najbezpečnejšej, Hedvika je tam tiež. Bojím sa ale, aby ju Beji odtiaľ dajako nevylákal.“

„Nedal si jej na vedomie, aby sa ho chránila?“

„Hej, ale neviem, či ma rozumela. Len zďaleka som ju vystríhal, aby neverila nikomu. Či porozumela, neviem. Bližšie sa s ňou shovárať bolo by bývalo nielen nebezpečné, no i nie radno, ba cele nemožné v terajšom stave.“

„Poďme, aby sme to nebezpečenstvo odstránili, slobodný priechod k nej si vydobyli a ju vyslobodili z väčšieho nebezpečenstva. Buď mi vždy po boku, aby si mi mohol byť pri ruke, budem-li ťa potrebovať, čo vodiča. Teraz na Muráň. Čo by ho všetky pekelné moci bránily, dnes musí byť dobytý. Boh s námi!“

Oba odišli za ostatnými.

Východná pevnosť v hrade bola najistejšia pred nepriateľskými guľami, preto boly do nej i všetky ženy zavedené. Hedvika sa tiež tu nachodila. Do tejto veže hneď po návrate z tábora Salmovho odobral sa i Beji. Nie snáď, aby sa tu ukryl pred nebezpečenstvom, ale aby navštívil Hedviku. Pridúc k svetlici Hedvikinej, ktorá bola osobitná a v žiadnom spojení s bytmi ostatných paní, našiel ju zavrenú. Na všetko klopanie a volanie nedostával žiadnej odpovede. Rozhnevaný Beji, nazdávajúc sa, že Hedvika uprchla, alebo sa jej nešťastie nejaké stalo, vyvážil dvere, aby sa presvedčil, čo sa stalo?

Keď dvere treskom padly, tíško a pokojne sedela Hedvika na pohovke. Pred ňou stál malý stolík, na ktorom spočívala pekná biela, sťa by mliekom naplnená okrúhla rúčka, ktorou podpierala si svoje ľaliové čielko. Beji vstúpil dnu. Hedvika sa nepohla, ani znakom nedajúc znať, že by bolo v nej žitie. Beji zostal trochu ustrnutý.

„Odpusťte, slečno,“ riekol, „odpusťte, že podobným spôsobom k vám prichodím. Z jednej strany ma k tomu prinútil strach, že sa vám mohlo stať nejaké nebezpečenstvo, keď ste na moje klopanie a volanie ani znať o svojej prítomnosti nedala, druhé čo ma k tomu nútilo, sú neodkladné a potešiteľné zprávy o vašom otcovi.“

Hedvika zostala vždy v tom samom stave, jako keď Beji dvere vyvážil, takže počal o jej živote pochybovať. Popošiel ešte ďalej i chcel ju ulapiť za ruku, aby jej ju bozkal, táto ale bez toho, že by riekla slova, odtiahla si ruku.

„Aj, panno, svojím žartom by ste čo chvíľa bola naľakala. Už som priam počal pochybovať, že žijete. Panno, prinášam vám radostnú novinu! Váš otec je na slobode; mojou pomocou sa mu pošťastilo dostať sa von zo žalára. Najvrúcnejšia jeho žiadosť je, aby vás čím skorej mohol videť slobodnú. Terajší stav mi nedovolí nazývať nás všetkých ináčej, jako neslobodnými. Žiada si to otec váš už i preto, že vám tu hrozí nebezpečenstvo, bo šťastie vojenské je vrtkavé. Nemôžeme vedeť, čo sa môže stať v krátkom čase. Jestli vo mne dôverujete, s najväčšou ochotou sa podvoľujem vašej žiadosti a chcem vás previesť tajnou chodbou až k vášmu otcovi, ktorý vás túžobne očakáva.“

Hedvike bolo krásne okolo srdca, keď jej slobodu otcovu a jeho nedočkavosť na shliadanie dcérino líčil; no ani najmenším neprezradila svoju bolesť. Ale ostatné slová Bejiho vynútily jej slzy z jej žiarnych očiek.

„Oj, jaké to bude radostné shľadanie, tak dávno nevídaného otca a dcéry,“ vzdychol si Beji.

Hedvike nebolo možno viac, aby nehovorila.

„Zradca pekelný!“ riekla rozhnevaná deva, „prečo ma obviňuješ svojimi. Či snáď preto, abys sa tešil na mojich bolestiach? Neni ti dosť na tom, že si ma vytrhol z náručí, ktoré mi boly blahom – niet ti dosť, že si mi matku zavraždil, otca uväznil, s bratom, Boh zná, čo učinil? Niet ti dosť, že si snúbenca môjho uvrhol do nešťastia? Čo chceš mať viac? Prečo ma klameš, prečo lákaš do svojich sietí, ktoré ma mučia, ktoré mi len smrť prinášajú a nikdy neprinesú?“

Veľký rachot streľby rozliehol sa po hrade.

„Či nečuješ tú výstrahu, že sa blíži pomsta božia, že dostaneš odmenu za svoje statky? Či čuješ ten krik, ktorý ti vyhráža a ktorého vyhrážanie sa iste vyplní? Vedz, že mňa povoľnú nenájdeš viac v ničom! Soznala som, že si klamár, že si ošemetník, ktorý sa nehanbí sveta, ktorý neznajúc Boha, nebojí sa ho“ —

„Panno,“ riekol bezočivý Beji, „upomínam vás na žiadosť otca vášho, na vaše mne dané slovo. Čujte, krik vonku sa vzmáha. Bude-li výsledok vojny neprajný, padnete do rúk nepriateľských. Jako nepriateľ s pohlavím vaším zaobchodí, to znáte. Ja chtiac vás od toho vystríhať a učiniť zadosť vôli otcovej, nepôjdete-li dobrovoľne, budem prinútený násilne vás odviesť. Nemeškajme teda, ale pokým máme času, použijme ho. Majme sa k odchodu, otec na nás čaká!“

Hedvika vstala i merala opovržlive Bejiho.

„Zradca!“ riekla po chvíli, „k čomu ma chceš nútiť? Ešte raz ti rečiem, že do svojej siete ma nedostaneš! Ak použiješ násilia, vedz, že živý neobídeš.“

I siahla za ňadrá a blyštiaca sa dýka zaleskla sa vo vzduchu.

„Či vidíš tú britkú oceľ, tú namočím do tvojej čiernej krvi, aby som oslobodila túto zem od divokej šelmy. – Tras sa! Či čuješ ten hlas?“

Vonku bolo počuť víťazné hlasy cisárskych. V chodbe ozýval sa hlas Tornallyho:

„Hedvika moja!“

„Či čuješ? To hlas víťazov! Tornally, môj snúbenec, prichodí si pre mňa. Tvoje plány i tvoje siete sú pretrhané. Prac sa!“ I odsotila zpred seba Bejiho.

„Urob mne i jemu cestu a dívaj sa na naše šťastie!“

„Zradca!“ kričí dnu vstupujúci Tornally na Bejiho, stojaceho vo dverách, „hotuj sa k boju, že vycedím tvoju zradnú krv.“

„Janko!“ vykríkla Hedvika. Tornally sa obzre a vidiac Hedviku a s ňou Bejiho, tŕpne. Beji toto použijúc, chce celou silou udreť so svojou zbrojou na Tornallyho, aby ho razom zničil.

Vtom okamžení Hedvika, nehľadiac na nebezpečenstvo, vrhla sa na prsia Tornallyho.

Rana zachytila Hedviku.

Jako zúfalec vyrútil sa Beji z izby, vidiac, že rana jeho zasiahla úbohú devu. Bez seba objímal Tornally svoju nevestu.

„Oj, Janko môj! tak mi je dobre v tvojom náručí, jako mi bolo niekedy v Tarnove,“ hovorila slabnúcim hlasom ranená. „Dovoľ mi ešte, že posledný pozdrav – pošlem drahému otcovi – bratovi —“.

Jej hlas slabol. Ramená krčovite ovinuly sa okolo krku Tornallyho a – Hedviky nebolo viac.

„Pukni sa srdce, shasni ty oko života môjho, veď nemáš viacej, nač bys svietilo, niet už viac na svete, na čom by mohol spočinúť zrak môj. V šírom svete nemám už nikoho. Nebe, vyplň mi moju žiadosť: shasni lampu žitia môjho! Keď mi nebolo dopriane žiť v blahu s mojou Hedvikou, popraj mi aspoň s ňou ukončiť žitie. Hedvika moja, oj, nenechaj ma, vezmi, vezmi ma so sebou!“

V boľastnom žiali našli Tornallyho jeho priatelia.

Oj, jaký to bol žiaľ pre staruškého vojvodu a jeho syna, keď videli, jako zúfale objíma Tornally bezdušné telo Hedviky. Priatelia veľkým namáhaním odlúčili Tornallyho od mrtvej Hedviky.

Po zaujatí hradu nastalo všeobecné rabovanie nashromaždených pokladov Bašových, ktoré mal schované v železných skriniach.

Na druhý deň po pohrebe padnutých držal Salm prísny súd nad zbojníkmi, ku ktorému bol privedený uprchnutý náčelník Matej.

Keď Bašo utekal z čiernej veže, odrazil sa hneď stranou, kde cisárski neprenikli a kde sa nachodily tajné dverce, vedúce z hradu. Týmito dvermi i s druhými dvoma ušiel Bašo až do Telgártu. Tu natrafil na jedného ovčiara, ktorý známy s jeho súdruhami, s nimi robieval i výlety. Tento zmocnil sa Bašu i jeho sprievodcov, pri čom mu dvaja bratia pomáhali. Darmo im dával Bašo odmenu, keď ho cez vrchy do Poľska prevedú.

Bašu zaviedli poviazaného pred súd ku Salmovi.

Salm sa zaradoval nad týmto!

Pred súdnym šiatrom Salmovho leženia bol konaný krvavý súd.

František Tárnoky prvý padol pod mečom, potom Martin, krvácajúc z rany, ktorú dostal v bitke, jeho brat Demeter, Beji a Šeríni.

Podobným spôsobom bolo odpravené ešte druhých dvanásť.

Ča so Mateja Bašu týka, radili niektorí, aby s ním čo hlavou lúpežníkov krutejšie bolo naložené. Mnohí radili, aby buď kolesom lámaný alebo štvrtený bol. Salm ten súd zmiernil, že bol posledný sťatý a musel sa dívať na smrť všetkých.

To sa stalo dňa 15. augusta 1549.

Tak sa skončila vojna muránska.

Oslobodený vojvoda opustil ešte pred prevedením súdu nad zločincami so svojím synom Muráň, vezúc so sebou i drahé pozôstatky svojej dcéry do Tarnova.

Salm i s vojskom odobral sa do Tarnova.

Priatelia Tornallyho sa porozchodili.

A čo dedič Muráňa?

Za nejaký čas zdržoval sa u svojich priateľov, potom ale zmizol od nich, zanechajúc i statky svoje i ich.

Hrad Muráň prešiel teraz do rúk kráľovských.

Ľudia, ktorí čas po čase navštevovali Poľsko, chodili popri pustovni – a mnohí tvrdili, že starušký pustovník, ktorý tam býval, prisťahoval sa ta po skončení vojny muránskej a že nebol nikto druhý, jako dedič Muráňa, Janko Tornally.

Tu dokončil i svoj bohumilý život.

Toľko mi rozprávala babička o dedičovi Muráňa, Jankovi Tornallym.