Tichá voda

“Pekne vítam, pán Jožko, kde sa tu vzali?“

A moja ruka zmizla v jeho obrovskej dlani. Usmieval sa mi práve tak ako inokedy. Ústa sa mu pritom trochu nakrivily.

“Prišiel som nového majstra navštíviť. Ale viac neprídem, ak mi nebudeš tykať.“

Veru tak. Jediný človek začal mi onikať, a ja i toho som tak musel spražiť! Musí sa uznať, že sebazaprenie bolo vo mne veľké.

“Ja som skúsil sveta,“ riekol Martin hrdo a veľmi vážne. “Viem, komu čo patrí. Oni robotia hlavou, a my iba rukami — preto zaslúžia poctivost...

“Čo tam po tom! My sme boli kamaráti a budeme kamaráti! Vieš, ako sme dolapili Chovana?“

Martin sa rozosmial.

“Hej, dobre to bolo. Ale ty nevieš, čo som mal so žinkou! Nemohol som ju stiahnuť za

humno, zamotala sa do polien. No a vo vašom dvore — to som ju nemohol nechať. Poď ja za ňou do dvora. Ale nazad! Musel som si nadstaviť stolec. A čo ešte! Celý som bol zakolomažený. Musel som sa naschvál múkou posypať, aby sa tato nedozvedeli. Ale poď dnu!

Tešil som sa, že Martin je zas ako bol ku mne. I na onikanie zabudol.

“Veď vieš, čo sa Chovanovi stalo?“

“Viem, ostrihali ho,“ odpovedal som.

Martin pokyvoval hlavou, napchávajúc si peknú drevienku-fajku.

“Mňa vyreklamovali,“ pokračoval. “A nebolo by ma minulo. Ale keď je mlyn na mne, museli ma prepustiť. Draho mi to padlo! Radšej by slúžil päť rokov ako takto, bez tatu. Zamlčal sa. “Najviac ľutujem, že mňa tu nebolo. Ani na pohreb som nemohol dobehnúť. Ale to všetko taká samopaš. Teraz mi je i hanba, že som tak utiekol...“

“Ale on sa nehneval na teba,“ tešil som ho.

“Čože — to boli človek dobrý...“

Sedeli sme bez slova, oddaní myšlienkam žiaľnym, ale milým. Ako Martin, tak i ja vždy som sa na nebohého Brnu rozpomínal. A keď mi prišiel na um, bol mi i žiaľ za ním, i milá rozpomienka naňho. Nič nepríjemného ju nikdy nezakalilo. Aký bol cez celý život, taký zostal až do smrti. Milý, veselý.

Keď Martin rozpálil drevienku a belasý dym začal mu krúžiť nad hlavou, obrátil sa ku mne zasa:

“Veď vieš, že málo chýbalo, že sme sa nestali švagrami.“ Prekvapilo ma, že môže o tej veci takto chladno, ba ako by veselo hovoriť. “Málo veru — s mojej strany nič, iba s jej.

Nuž nechcela ma,“ doložil s úsmevom dobrodušným.

“A ty sa nehneváš?“ podivil som sa.

“To by bolo treba!“ zasmial sa. “A čo by sa mi nahradilo? Ja nie. Vidíš, bolo mi vtedy všakovak, lebo darmo je, srdce ma k nej ťahalo. Ale teraz som spokojný. Hnevom, krikom, zlosťou — nič si nespomôžeš. A tak mi je, že to ani nemohlo byť ináč. A keby sa ona bola dala nakriatnuť, možno by sme teraz obaja nemali pokoja. Lebo keď nemala vôle, možno by ma teraz iba preklínala, že som ju prisilil. A takto bude nám obom lepšie. Ja azda inde sa zaopatrím, a ona tiež. Ja jej žičím, ani nikdy som jej zle nezažičil.“

Zpoza úsmevu triaslo sa mu srdce bôľom. Dalo sa to zatajovať, ale zatajiť nie. Tá spokojnosť — tá tiež bola len násilná. A viem, vykúpená bola nejednou chvíľou, presýtenou horkou mukou. Nejednu noc sa on premetal na posteli, trápený mukami daromnej lásky. No vidno bolo, že radšej trpí, ako by mal sestru zasýpať výčitkami. A vidno, že láska jeho je taká tuhá, že ani potom ju nepreklína, keď ona ju tak surovo pohŕdla. To všetko som už vtedy pochopil úplne a k Martinovi pocítil ešte hlbšiu náklonnosť.

Cez vakácie bol som vo mlyne pečený-varený. Každý deň aspoň raz zašiel som ta; ťahal ma nielen Martin, ale i štiavnička, pekne obíjaná, s dlhou čutorou. Martin ju kúpil mne, ako zbadal, že som už zasvätený do remesla, i tabak mi držal zvláštny, veľmi slabý, že sa mi nikdy nič zlého neprihodilo od neho. Naším salónom bol pôjdik, na ktorý sa šlo schodíkmi od koša. Mali sme tam malý stolík a dve stoličky. Moja bola upletená na spôsob kresla. Takto hrešiac za chrbtom otcovým, a najmä materiným, nejednu hodinu som strávil v rozhovore s mladým majstrom.

Raz som bol so Žošou sám. Zahľadel som sa na ňu, a srdce mi stislo. “Taká pekná, a sebevoľná!“ vzdychlo sa mi.

“Žofa — Žofa, čo si to len urobila?“

“Čo?“ pýtala sa ma preľaknutá.

“Takého vohľača odpraviť!“

“Daj mi s ním pokoj!“ zvolala náružive, začervenajúc sa. “Ja neviem, čo ma s ním omŕzaš toľko, keď vieš, čo je!“

“Ja ti chcem dobre.“

“Kebys‘ mi chcel dobre, žičil bys‘ mi nie jeho, ale...“

Odvrátila sa.

“Keby Chovan bol iný človek! Ale ja viem, že on dnes tu a zajtra inde.“

“To je nie pravda. Ondráš je nie taký. Veď ho ty ani neznáš. Keby si s ním hovoril aspoň — ale takto...“

“Jeho oči sa mi neľúbia. Nehľadí z nich nič dobrého. Ja viem, že ťa oklame.“

“A ty by si bol rád!“ vykríkla rozhorčená a slzy jej vypadly. “Veď ja viem, že mi ho ty nežičíš. Ale nech — nech ma oklame,“ tu sa obrátila rovno ku mne, “ani potom nebudeš mať z toho osohu. Nech si ten vo mlyne nesníva!“

Ja som sa nahneval. Nie preto, že mňa tak upodozrieva, ako preto, že Martina potvára za pôvodcu mojich rečí.

“Ten už dávno na teba nemyslí,“ riekol som jej.

“Tak čo sa nežení, čo ťa ta vábi?“

“Ja ta chcem chodiť a budem chodiť. A odo dneška sa neozriem o teba. Môžeš sa i na hlavu postaviť pre mňa.“

“Azda ešte nezahyniem preto!“

Zvrtla sa a hrdo vyšla z izby.

Ja som viac s ňou nehovoril o ničom takto dôverne. Ostatne mi vyhýbala. Bola po tieto dni veľmi smutná. Nie div. Čas, kde mal Ondro narukovať, sa blížil. Mne jej žiaľ nešiel k srdcu, ba tešil som sa. Aspoň trochu zmúdrie.

Kapitola 5

Bolo práve po semestrálnych cenzúrach. Vysvedčenie som zaslal domov a čakal naň odpoveď. Nemohla byť iná, iba príjemná. Tušiac, že v liste nájdem dva-tri obrázky, spriahol som sa s kamarátmi a moja gazdiná navarila nám bryndzových halušiek.

V takejto pobryndzovej nálade našiel ma list materin. Z neho skutočne vypadly tri zlatky. “Predala som dve siahy súkna ešte pred Hodmi a z toho som to utrhla...“ Tak mi zvestoval Kacina.

Začiatok bol dosť dobrý, ale koniec ma nepotešil.

“Žofa len toľko, že neumrela. Panovaly kiahne, nuž i jej sa chytily, iba na nitke čo jej život obstál. Ale bolo by azda i lepšie, čo by ju bol Pán Boh povolal, lebo na tvári je veľmi premenená, mala ju celú sliatu, ani na oči nevidela. Veru, na dievča je to veľký a ťažký kríž...“

Celý list bol zaplnený ťažkými starosťami.

Ja som až teraz videl, že Žošu mám rád. Poslal som dlhý list a potešoval som mater, ako vedel. Nešťastie Žofino ma veľmi prejalo. Na rapavých ľudí nemohol som pozrieť, lebo mi hneď bola na ume.

Keď som prišiel na vakácie, bol som prekvapený. Tvár mala celkom zmenenú. Nielen že bola rapavá, ale i akási spuchnutá. Všetky črty boly vyšinuté so svojho miesta. Z predošlej krásy nezostalo ani pamiatky.

Bol by ju chcel potešiť, ale ona bočila odo mňa. I keď som pozrel na ňu, hneď sa hľadela stratiť. “Neborká, hanbí sa,“ ľutoval som ju. “Ale čo sa má hanbiť, keď si je nie vina?“

“Ako mi je teba ľúto!“ povedal som jej raz, keď sme boli sami.

Tvár sa jej podliala krvou a chcela utiecť. Ja som ju dolapil.

“Čo utekáš odo mňa? Veď sa ty nemáš prečo hanbiť.“

“Keby bola radšej umrela!“ zvolala náružive, vymykajúc svoju ruku z mojej. “Aspoň by sa nemusela na toto dívať — mala by som pokoj.“

Tu si zakryla tvár dlaňou a zaplakala.

“A na čo dívať?“ ja na to. “Či som ti ja taký protivný?“

“Lebo sa všetci radujete!“

“Ale ja?“

“Všetci ste radi! Len do očú sa takto ukazujete. Viem ja to dobre — a pusť ma!“

Vytrhla sa mi z ruky a odvrátila sa.

“Ja sa neradujem,“ začal som sa brániť.

“Vždy si mi závidel, kým bolo čo — teraz sa tešíš. Neboj sa, ja tiež mám oči — vidím!“

“Ale čo sa ti robí, stvora?!“ okríkol som ju už nahnevaný. “Bolo mi ťa ľúto, lebo si prišla o to, na čom si si toľko zakladala. Ale teraz ma ľútosť prešla. Áno, radujem sa! Keď nemáš krásy, nebudeš aspoň taká pyšná. Trochu pokory nahradí všetku tvoju krásu...“

Bol by jej ešte pohovoril aj iné, ale odišla s plačom.

Nesišli sme sa od tých čias, aby sme boli

mohli ešte prehovoriť. Zpočiatku som sa na ňu naozaj hneval, že mi bez príčiny ubližovala, ale pozdejšie som prehliadol všetko. Jej chovanie ku mne dalo sa vysvetliť z okolností, v ktorých žila. Naozaj, málo ľudí ju úprimne ľutovalo — skoro všetci sa tešili. Ani jej priateľky nemohly utajiť radosť. Tak je prirodzené, že nechodila medzi mladú čeľaď, ba i v kostole opustila svoje miesto a sadla si do tmavého kúta pod chór. Takáto zmena mohla iba rozhorčiť dievča, ktoré bolo naučené vyvodiť medzi ostatnými.

Ale to by azda ešte bola zniesla. Ale že ju on opustil — to ju zničilo. Bolo to na Turice. Prišiel na dva dni domov a hneď išiel k nám. V prvú slávnosť mal obedovať u nás. Mať varila mäso v hrncoch po kolená. A on neprišiel. Potom nahotovila po večierni šišiek a fánok, navarila kávy, že príde na večer. Neukázal sa on viac u nás. Ani odobrať sa neprišiel. K železnici šla ho vraj odprevadiť stará Sleziačka so svojou Dorkou. Po batohu niesly za ním merindu.

Kto sa bude čudovať, že dievča stratilo oproti všetkým ľuďom dôveru?

Preto bočila i odo mňa. Myslela, že ja sa teším, že na moje vyšlo. Azda i výčitky ju trápily, že odpravila Martina. Lebo Martin začal v dedine vyvodiť. Dievky pozeraly za ním. Čo chcel, všetko vykonal. Urobil sbierku na luster do kostola, a za osem mesiacov sa nasbieralo dosť. Sám pán farár mu ďakoval v kostole za horlivosť. Teraz zasa opravoval mlyn a spravil ho na dva kamene. Preto ani nechodil som toľko k nemu, lebo mal mnoho roboty. Ba v jednu nedeľu navštívily mlyn dve panie z mesta. Druhý deň sa roznieslo, že to bola pani Kopanická, kupcova žena, a ponúkla mu dcéru svojho brata, bohatého mlynára z Rybníka.

To všetko ju muselo trápiť, keď si pomyslela, aké šťastie odhodila od seba...

“No, kedyže bude svadba?“ pýtal som sa Martina, keď som počul o návšteve.

“Ja neviem,“ zasmial sa mi.

“Ak sa máš, žeň sa, kým som ja doma. Chcem na tvojej svadbe niečo užiť.“

“Zavolám ťa, neboj sa!“ sľúbil mi s veselým smiechom. “Ale hneď to nebude. I tak mi je dobre. Mama, chvalabohu, sú pri vláde.“

“A pred dvoma rokmi tiež boli, a predsa si sa chcel ženiť,“ chytal som ho ja.

“Vieš, to je iné,“ odpovedal vážne. “Vtedy ma malo čo ťahať do ženenia. Vtedy mi rozkazovalo toto...“ položil si ruku na srdce. “A teraz?“ pohol oboma plecami. “Teraz mi rozkáže iba gazdovstvo. A na to mama ešte stačia.“

“Ty si šťastný človek!“ zažartoval som. “Prvý medzi mládencami. Dievky sa len tak trhajú o teba.“

“Čo mi je z toho?“ A z hlasu mu zaznieval žiaľ. “Čo mi je zo všetkých, keď jedna, tá jedna...“

Bol som ako ohromený.

“Tak ty myslíš na Žofu?“ zvolal som.

“Proboval som všakovak, ale nemôžem to ututlať.“

“Teraz by si ju chcel?“ divil som sa.

“A čo by bolo divného? Ja nemôžem akosi zabudnúť na ňu. I dosť sa premáham — a nemôžem...“

“Tak choď, probuj ešte raz!“

“To nie!“ ohradil sa. “To by sa nazdala, že jej chcem urobiť posmech, keď ju toto potkalo.“

Zamlčali sme sa. Ja som ho obdivoval, bol by ho objal, do vody skočil zaňho. Ale som neurobil nič, ako že som mu ruku stisol.

“A ja myslím, že by sa nenazdala. Možno by pristala,“ prehováral som ho.

“Možno — ale to by bolo nasilu,“ odpovedal on a doložil sebavedome: “Vieš, i ja som už iný, ako som bol kedysi. Už nechcem sa len ženiť a vziať si, ktorá pôjde, alebo ktorú ja rád... I mňa musí ona mať rada. No a tvoja sestra, ako tá môže mať rada mňa, keď toľké roky... No, dajme tomu pokoj!“

A tak to i zostalo. Ja som sa už do toho nemiešal.

Minulo pár pekných rokov. Zo mňa vyrástol šuhaj; všetci sa divili, kde som sa vzal. Sami rodičia boli najviac prekvapení. Vakácie som trávieval po suplikačkách, doma som býval obyčajne dva-tri týždne. To bolo málo, aby nadpriadol staré známosti. A i tak nebolo do toho vôle.

Po matúre som hneď prišiel domov na celé vakácie. Bolo si treba oddýchnuť. Bol by býval šťastný, lebo budúcnosť mi kynula váblivá, ale ja som vyhľadával najviac samotu. Túlal som sa po lesoch a čítal Sládkoviča. Nuž bol som zaľúbený vyše ušú. Dcéra advokáta X., osadeného neďaleko lýcea, sadla mi do srdca. Obznámil som sa s ňou na lyceálnom majálese. Vymastil som dve škatuľky pomády, ale nie na vlasy, lež na tú prázdnotu pod nosom. Zodral som dva páry topánok, čo som za ňou pásol. I Sofokla som zanedbal pre ňu. A keď som sa jej raz prihovoril, ona mi odpovedala: “Vy ste bezočivý!“