Tichá voda

Snažil sa byť prísnym, ale nešlo mu, nešlo.

Martin sa sosbieral a vytackal ako opitý do pitvora. O chvíľu zatíchol zvonec — znamenie, že do koša je nasypané.

Brna sadol si za stôl, zavrel Bibliu a odložil na armarku.

“Keď ťa to pohorší v božiu nedeľu!“ V tom bolo obsažené, že ľutuje, čo sa prihodilo. Bol by nedbal nadpriasť rozhovor o niečom, no nevedel, ako vbočiť do koľaje. I okúňal sa ma, ani len nepozrel na mňa.

Prišlo mi ho ľúto. Zdalo sa mi, že treba niečo povedať, ale nevedel som, čo. Chvíľu som postál, potom prikradol sa ku dverám a vyšmykol som sa von ani mačka.

Martin stál hore pri koši, ja som vybehol k nemu hore schodíkmi. Neplakal už, iba oči mal červené.

“A ťa bolí?“ pýtal som sa ho. “Ja mu tu nebudem, čo ma zabije!“ odpovedal mi on.

Vrátil som sa domov. Ale horký dom! Bolo mi, ani čo by bol v cudzom dome. Mať sa durdila a sestra ma urážala. Nepovedala mi nič, ale každý pohyb, každý krok ma urážal. Videl som na nej, že ju teší, ako som pre ňu pochodil. Ja som sedel pri ohnisku v kuchyni a oddal sa svojim myšlienkam.

A tie všetky krútily sa okolo veci jedinej. Pomsta!

V noci na sobotu som nespal. Plán bol rozmyslený. Vyňal som materi zpod hlavnice kľúče, ktoré vždy so sebou nosievala. Ako zlodej vykradol som sa ponad slak za humno, kde bola naša sypáreň. Otvoril som známu truhlu a pri svieci, ktorú som si zapálil, vykonal som, nad čím som skoro celý týždeň hútal.

Usporiadal som všetko, aby nik nespozoroval, že tu maly robotu cudzie ruky. Sviecu som vyhasil, sypáreň zamkol a ponad slak vkradol sa do dvora.

Práve som išiel popod stajne, keď mi srdce tuho zabúchalo. Pritisol som sa ku šíram, ktoré na kline visely. Pod komorným oblokom vidím stáť kohosi. Keby to otec! Zimomriavky mi naskočily na chrbát... Pod ovčiarňou boly rozostavené omlacky. Boly nahotovené, že sa nimi budú stajne pošívať. Prešiel som ta a postavil sa za omlacok a vytrčil hlavu. Stál som veľmi dlho, čakajúc, kedy sa tá postava pohne. Čím ďalej väčší strach nabehoval na mňa: “Otec ma čaká otec!‘‘

V ruke neznámeho zapálilo sa svetlo. “Iste si fajku pripáli,“ myslel som si. Svetlo zmizlo, zakryté dlaňami. Priložil ho k ústam — ja som zazrel tvár nie otcovu, ale Chovanovu. Ondro Chovan stál pod oblokom, pripaľujúc si cigaru. V obloku som spáčil tvár našej Žoše...

“Ej, keby otec vedel, dal by ti ten vohľačov!“ pomyslel som si.

Videl som síce, že otec si nie veľmi láme hlavu nad Žošou, spúšťajúc sa vo všetkom na mater. Ale viem, že keby takto Chovana videl, že by sa zariekol chodiť pod Žošin oblôčik. Veď som neraz počul, čo porobili otcovia s vohľačmi svojich dcér. Kým je niekto mládenec, rád chodí po takých chodníčkoch, ale keď je raz otcom, pokladá to za zločin. Ja sám som bol rozhorčený nad tým; ani nie preto, že to bol Chovan. Čosi ma nútilo vykríknuť a vzbúriť celý dom...

Takto som sa neopovážil ani hnúť. Chovana by zamočil, to je pravda, ale najväčšmi seba.

“Prídem zajtra!“ začul som Chovana, keď už odstúpil od obloka.

Bolo počuť, ako Žoša zavrela oblok. Chovan tou istou cestou, ako ja, prešiel na záhumnie.

Oblôčikom som sa vtiahol do pitvora a vošmykol sa do izby. Čakal som, či sa niekto neohlási. Počul som len dýchanie. Kľúče som vložil materi pod hlavnicu a ľahol.

Zaspal som iba na svitaní.

Kapitola 3

Keď som sa prebudil, otca a Žoše už doma nebolo. Šli žať. Mať si poriadila, čo bolo treba, a odišla za nimi s raňajkami.

V takýto čas cítieval som sa voľne. Mne nikto nezavadzal a ja nikomu.

Vyšiel som do dvora a prezeral ho dokonale, ako by ho nebol nikdy videl. Bol priestranný, keby ho otec nebol zastavil všakovými cieňami a cieničkami. Ale to už bola jeho choroba. Cez zimu vždy si rozhútal a v jar a po jari postavil niečo vo dvore, o čom nevedel nikto, načo to bude. Otec sám to často nevedel. Tejto náruživosti vyhla jediná strana od susedovho sadu. Ani otec nevedel, čo tam postaviť. Pravda, ťažko by bolo niečo vyhútať; tam bolo totiž hnojisko. Ale aby dvor bol úplne závristý, vystavil medzi hnojiskom a susedovým sadom slak, jednoduchú drevenú stenu bez striešky s výše na dobrého chlapa. No dvor, ako vieme, nebol celkom závristý. Ja i Chovan prelazili sme slak veľmi ľahko: medzi brvnami boly veľké škáry, po ktorých kráčal človek ani po schodíkoch.

Pri sestrinej komore bola veľká cieňa, v nej kolesá, kurivo a palivo už viacročné. V cieni boly vozy i kolesá v pestrom neporiadku, tam zas kopa raždiny, inde kopa triesok, v kúte bol hore dnom vyvrátený ohromný stok, v ktorom sa cez zimu držiavala sečka statku. Steny boly ovešané drabinami a všakovým riadom, i police boly

kadečím preplnené, i všaké polená pokladené na klincoch. Bukové, dubové, jasenové; našly sa i hrab, klen a podobné vzácne drevá, ktoré otec bohvie zkadiaľ nasnášal a na čo upotrebiť mieni. Možno, i tie polená snášať bola u neho zábava, ako je zábavou botanika, keď môže svoj herbár obohatiť nejakou nezvyčajnou rastlinou.

“Eh, či by to bolo, či by to bolo!“ tešil som sa v myšlienkach.

Bežal som do mlyna uvedomiť Martina, čo sa v noci stalo.

“A tej noci zas príde,“ doložil som. “Ale mu prelejeme olovo, počkaj len!“

“Príde, ozaj príde?“ zvolal Martin veľmi rozjarený. “Počkaj, ja budem naň striezť za humnami a nabijem ho. Ja toho naučím!“

“Nie — nie! My urobíme tak, že ho otec chytí. To bude lepšie — uvidíš.“

Martinovi sa to nezdalo.

“Čo tvoj otec — ten ho nedolapí! Kým sa on steperí s postele, kdeže Chovan už bude!“

“Počkaj, rozpoviem ti. Chovan bude vo dvore.“

“Prelazí ponad slak!“

“Neprelazí. Škáry poupchávame machom a zapáckame hlinou...“

“Tak ti neprejde ani do dvora!“ smial sa on.

“Prejde. Zvonku, od záhumnia, nebudeme škáry hýbať, iba zdnuka. Do dvora vojde ako nič, ale zo dvora nie. A ak by chcel predsa preskočiť, alebo keby si nadstavil stolec: ty budeš tam striezť. Zakaždým ho môžeš sotiť nazad do dvora.“

“Tak už hej!“ začalo sa Martinovi páčiť. “Ja, ale čo!“ naraz sa zháčkoval. “Ako sa otec dozvie, že je on vo dvore? Ty ho azda búdeš zobúdzať, či ja?“

“I to bude. Vystavíme vysoký stôs dreva a stôs sa zrúti na stok — stane sa veľký hurt, otec vybehne, Ondra chytí...“

Martin sa rozosmial.

“Máš dlhú, dlhú zinku?“ pýtal som sa.

“Máme — počkaj, hneď ju donesiem.“

Doniesol zinku, na ktorú majstrová rozvešiavala bielizeň.

“Ty budeš zinku držať za jeden koniec, druhým koncom priviažeme ju o stôs. Ty trhneš, a polená hybaj...“

Bežali sme k nám a chytili sa do roboty. Slak sme upchali a zapáckali hlinou. Vyhriali sme sa v tej robote a boli sme hlinou zamazaní. No pred obedom sme sa umyli a Martin šiel domov.

Mať varila obed a v tom krútení a v náhlosti ani nezbadala, čo sa so slakom stalo. Ostatne, našla ma za stolom s nemeckou čítankou. Po obede prišiel Martin.

Skusovali sme prelaziť slak, ale nemohli sme. Slak bol teda hotový.

“Vieš ty, čo?“ zvolal Martin veľmi veselý. “Namažeme slak zvonku kolomažou. Vieš, keď sa bude štverať — bude mať pamiatku!“

Martin doniesol ich kolomažnicu, vyliali sme i z našej, čo sa v nej našlo, a kolomažnica Martinova šla na záhumnie, kde sme ju pri slaku zahrabali pod zem.

“To sa ty už nestar. Ja prídem večer sem a nakolomažím slak dokonale,“ zastrájal sa Martin. “Keď jej smrdí múka — kolomaž jej bude voňať!“ doložil, zachmúriac tvár.

Keď sme sa takto postarali, aby nám Ondro neumykol, šli sme pod cieňu. Zbývalo nám urobiť signál, ktorý mal otca vyburcovať zo sna. Štok a polená dávaly nám na to súci materiál.

Na štok postavili sme dva tenké dubové klátiky a na ne dosku po zdlžine štoka. Na túto dosku naukladali sme vysoký stôs polien. No presvedčili sme sa, že táto stavba je veľmi klátivá: pri najmenšom náraze mohlo by sa všetko zrútiť, a to pred časom. Preto sme pod jeden koniec podložili ešte jeden klátik...

“Ty, a neubije otec aj ju?“ spýtal sa ma Martin, keď sme už boli hotoví.

“Ja neviem,“ odpovedal som.

“Počuješ, dajme my tomu pokoj. Trafí ju ubiť, ja vonkoncom...“ Stál predo mnou v rozpakoch. “Vieš ty, čo: budem naň striezť za humnom, a keď sem pôjde, tak ho nabijem. To bude lepšie.“

“Utečie ti, alebo ťa prevládze,“ ja na to. “Už nech to len tak bude. Veď otec sa jej nedotkne, keď si na ňom schladí hnev. Ja viem, že sa jej prepečie...“

Tak iste som to nevedel. No bolo mi ľúto zriecť sa naraz plánu, ktorý bol takrečeno už vykonaný. ,Ono by jej nezoškodilo, keby dostala,‘ myslel som si. ,Dosť som vytrpel od nej.‘

“Ale ak ju ubije?“ trápil sa Martin.

“Ani mať by ju nedala. A náš otec sa nezastane do Žofy. Veď vieš, že sa neozrie o ňu.“

A to som pravdu hovoril. U nás bolo gazdovstvo delené. Pod rukou materinou boly kravy a Žoša, pod otcovou kone, voly a ja. Málokedy sa stalo, aby sa otec zamiešal do materiných a ona do otcových vecí. No dlho, dlho som musel Martina prehovárať, kým sa uspokojil.

Keď sa zvečerilo, prišli moji domov a našli ma zahrúženého v nemeckej čítanke. Otec, ako v sobotu, upratúval po dvore a ja som tŕpol v izbe. Najmä som sa triasol, keď som ho začul, že rúba triesky. Keby sa tak teraz zrútilo, čo

sme postavili! Alebo keby sa tak poobzeral po cieni a našiel, čo je na štoku! Každú chvíľu som čakal, že otec vojde so slovami: “A akýže je to zasa v tej cieni výmysel?“ Ale zostalo iba pri strachu.

Navečerali sme sa. Otec si sadol na komorný prah, a pozerajúc do ohňa, kúril zapekačku, čo som mu ja zapiekol. Mať sa kutila po dome, upratúvajúc a dudajúc si pieseň: “Dokonavše ten týden...“ Sestra umývala riad a zabila pritom širanicu, kde sa držiavalo mlieko.

“Čo ti je, dievčička — taká nemotorná!“ hrešila ju mať, ale iba očistom. Ej, ja by už bol dostal!

A aká bola premenená! Netrpezlivosť, rozorvanosť hľadela z každého jej pohybu. Nehľadela na nikoho, i keď sa jej prihovorili — oni o voze, a ona o koze. Ja, hľadiac takto na ňu, som si len myslel: “Ach, či si švárna!“ a bolo mi ľúto, že sa neozrie o mňa, že sme si ako cudzí. Čosi ma vábilo k nej, aby ju oblapil, ako ona, kým som bol malý, a vybozkával, vybozkával. Ale ona ma hneď schladila, keď som jej prišiel do cesty, obkríknuc ma:

“Nezavadzaj — sadni niekde!“

Otec vytriasol popol zo zapekačky, zazíval a riekol: “Poďme spať!“ Dlho som počul, ako sa pri stole pološeptom modlí a vzdychá.

Ja som zostal pri ohnisku, kým plameň nevyhasol. Sestra už bola v komore a spustila na dvere zátvor zdnuka. Šla spať.

Vyšiel som na dvor. Mať práve zatvárala dvere na stajni. Ja som obzeral oblohu, ktorá bola zatiahnutá chmárami. Ani jedna hviezdka sa neukazovala.

“Čo sa nepoberáš?“ riekla mi mať. “Zas budeš vylihovať do tretieho zvonenia!“

“Veď ja už idem — zamknem pitvor, nebojte sa.“

“Ale abys‘ zas nezabudol!“

“Veď!“ odpovedal som. ,Zas — zas! Kedyže som zabudol?‘ odvrával som jej, ale len v duchu.

Sotva vošla do pitvora, už som bol pri slaku.

“Tu si?“ volám na Martina.

“Tu.“

Vtom ma udrelo čosi po chrbte. Zachytím ho rukou: bol to uzol z mlynárkinej žinky.

“Dobre uviaž!“ kázal mi Martin.

“A ty nepotrhni prvej, iba keď...“

“Len ma ty neuč!“

“A kolomaž?“

“Všetko je — len choď a podviaž dobre!“

Držiac koniec žinky, vošiel som pod cieňu a priviazal som žinku o dosku. Zamkol som pitvor a o chvíľu som už ležal.

Ach, noc je nekonečná, keď nechce sen na oči sadnúť! A k tomu strach, pochyba, obavy, neistota... Vo tme jediné, čo ma bavilo, bolo chrápanie otcovo. Nebolo jednotvárne. Tu mocnelo, tu slablo. Tu jedným ťahom, zas trhano, sťa by ho niekto sepkal. Tu ako hučanie včiel, zas ako krochkanie. Tu ako keď koleso píska, zas ako keď niekto umiera. Bolo mi dusno. Vlasy mi priliply na sluchy, znoj stekal na hlavnicu. Tu mi stala pred oči ohnivá guľa, zavrtela sa, tancovala, dvíhala sa a padala. Tu sa rozrastá, zasa spľaskýna. Rastie na nej stopka — rastie, rastie... To sú galúny. A predsa je to stužka! Áno, tá istá, čo som Žoši od Martina doniesol. Ale dlhá — dlhá... Bumst! Guľa sa roztrhla, ja sa strhol.

“Zlodeji, ňaňo, zbojníci!“ skríkol som, zaraz sa spamätajúc.

“Ký to čert máta?“ ozval sa otec, sadnúc si na posteli. “Čosi zhurtovalo.“

Načúvali sme chvíľu.

“Nebodaj sliepka padla s pántu,“ ohlásila sa mať.