Muž Pri Mori

Muž pri mori
Záhady Slima Hardy ho #1
Jack Benton

„Muž pri mori“

Autorské Práva © Jack Benton / Chris Ward 2018

Preklad: Adriana Karvaiová

Právo Jacka Bentona / Chrisa Warda na identifikáciu ako autora tohto diela si uplatňuje v súlade so zákonom o autorských právach, dizajnoch a patentoch z roku 1988.

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto publikácie sa nemôže reprodukovať, ukladať v systéme vyhľadávania alebo prenášať v akejkoľvek podobe alebo akýmikoľvek prostriedkami bez predchádzajúceho písomného súhlasu autora.

Tento príbeh je dielom fikcie a je výsledkom autorovej fantázie. Všetky podobnosti so skutočným umiestnením alebo s osobami žijúcimi alebo mŕtvymi sú úplne náhodné.

Contents

Muž pri mori

Kapitola 1

Kapitola 2

Kapitola 3

Kapitola 4

Kapitola 5

Kapitola 6

Kapitola 7

Kapitola 8

Kapitola 9

Kapitola 10

Kapitola 11

Kapitola 12

Kapitola 13

Kapitola 14

Kapitola 15

Kapitola 16

Kapitola 17

Kapitola 18

Kapitola 19

Kapitola 20

Kapitola 21

Kapitola 22

Kapitola 23

Kapitola 24

Kapitola 25

Kapitola 26

Kapitola 27

Kapitola 28

Kapitola 29

Kapitola 30

Kapitola 31

Kapitola 32

Kapitola 33

Kapitola 34

Kapitola 35

Kapitola 36

Kapitola 37

Kapitola 38

Kapitola 39

Kapitola 40

Kapitola 41

Kapitola 42

Kapitola 43

Kapitola 44

Kapitola 45

Kapitola 46

Kapitola 47

Kapitola 48

Kapitola 49

Kapitola 50

Kapitola 51

Kapitola 52

Kapitola 53

Kapitola 54

Kapitola 55

Kapitola 56

Kapitola 57

Kapitola 58

Muž pri mori
Záhady Slima Hardy ho #1

Jack Benton

Preklad: Adriana Karvaiová

1

Zelený sedan bol zaparkovaný na vrchu pláže, jeho motor bežal, z jeho výfuku sa valili kúdoly čierneho dymu. Opito tancujúca čiara po kľúči, evidentne dôkaz niekoho zlosti, sa tiahla spod ľavého zrkadla vozidla tesne nad okraj zadného kolesa.

Slim Hardy zo svojho výhodného miesta na nízkom výbežku smerom na juh pláže sklopil ďalekohľad, pozorne skúmal pláž, až kým nezbadal pri pobreží postavu, potom ho opäť zdvihol. Jedným prstom nastavoval zaostrenie, až kým muža nevidel celkom jasne.

Ted Douglas, oblečený v pršiplášti na svojom pracovnom oblečení, bol na pláži sám. Jediný rad stôp vo vlhkom piesku tiahol späť na skalnaté pobrežie.

V rukách červených od mrazivého vetra držal Ted knihu s obalom otočeným smerom von. Strieborný dizajn na čiernom podklade, z tejto vzdialenosti boli slová nečitateľné. Slim si prial, aby sa mohol priblížiť bez toho, aby ho niekto videl, ale skalné planiny pobrežia a rozľahlé prírodné bazény neponúkali žiadne krytie.

Keď sa sivomodré vlny vlnili a driapali okolité skaly, Ted zdvihol ruku a nad vetrom, ktorý prúdil okolo základne týčiaceho sa severného útesu, bolo počuť iba slabý výkrik..

„Čo to vlastne robíš?“ Zamrmlal Slim. „Tam dole nie je nikto iný, či?”

Odložil ďalekohľad a z vrecka vybral digitálny fotoaparát. Urobil jeden záber auta a jednu fotku Teda. Päť týždňov po sebe Slim zachytával rovnakú dvojicu fotografií. Emme Douglasovej, Tedovej manželke, ešte nemal čo povedať, pretože aj keď začínala tlačiť na výsledky, stále nebolo o čom referovať.

Niekedy si prial, aby Ted knihu odložil, vytiahol udicu a vec by bola vybavená.

Slim si spočiatku myslel, že Ted číta, ale spôsob, akým voľnou rukou gestikloval pri mori, dával jasne najavo, že buď cvičí reč, alebo recituje verš. Prečo alebo komu Slim vôbec netušil.

Prešiel na trávu vlhkú od morského postreku, aby sa cítil pohodlne. Teraz už nebolo čo robiť, iba sa pozerať, čo Ted urobí ďalej, či dnes urobí to isté, čo predošlé štyri piatky: ísť späť na pláž, oprášiť si piesok z oblečenia a topánok, vliezť do svojho auta a odísť domov.

Napokon tak aj urobil.

Slim ho ležérne nasledoval, napäté nutkanie sa z neho za posledný mesiac už striaslo. Rovnako ako predtým, Ted išiel pätnásť míľ späť do Carnwellu, stiahol sa na svoju príjazdovú cestu a zastavil svoje auto. S novinami pod jednou rukou a kufríkom pod druhou zamieril do pohodlného domu, kde cez okno jedálne s otvorenými závesmi Slim sledoval, ako bozkáva Emmu na líce. Keď Emma zamierila späť dverami do kuchyne a Ted sedel v kresle, Slim preradil do neutrálu, uvoľnil brzdu a nechal auto odvaliť sa z kopca dole. Len čo bol v bezpečnej vzdialenosti, naštartoval motor a odišiel.

Znovu nemal Emme čo hlásiť. Jedna vec bola istá: neexistoval žiadny mimomanželský pomer, iba ten zvláštny rituál vedľa mora.

Možno Ted, investičný bankár cez deň, bol tajným fanúšikom Coleridge a potichu vykĺzol z práce každý piatok popoludní presne o 14:00, aby divokému oceánu vášnivo rozprával príbehy o albatrosoch a zamrznutom pobreží.

Emma, samozrejme, ako väčšina spokojných manželiek po tom, čo ich prekvapivý objav vytrhol z ich komfortnej zóny, mala podozrenie na milenku.

Slim potreboval platiť nájomné, financovať svoj zvyk nasávať a zvedavosť, ktorú potreboval ukojiť.

Vychutnávajúc si veľký pohár červeného a kari z mikrovlnky si prezeral poznámky a hľadal zvláštnosti. Kniha, samozrejme, bola jedna z nich. Škriabanec na aute. Že Ted zdokonalil rituál. Emma povedala, že Ted si brával pol dňa voľna v piatky už tri mesiace, ale prišla na to až vtedy, keď potrebovala urgentne zavolať do kancelárie.

Súrny telefonát.

Urobil si poznámku, aby sa jej na ten hovor spýtal, ale jeho význam bol obmedzený, keďže Tedov rituál trval už tak dlho.

Bolo tu aj niečo iné, niečo očividné, čo nedokázal celkom vyjadriť. Mal to na jazyku, ale mimo dosahu slov.

Existovali ďalšie premenné, ktoré prečiarkol. Za päť týždňov, počas ktorých ho Slim sledoval, rituál trval tridsať minút až hodinu a štvrť. Ted si náhodne vyberal parkovacie miesto. Niekedy nechal motor bežať, niekedy nie. Zakaždým menil svoje prístupové a spiatočné trasy, ale nie tak, akoby to robil náhodne. Jazdil tak pomaly, že Slim - minimálne v mladosti – by mohol ísť na bicykli. Jeho pohodová jazda sa mu dávala tušiť, že mu vlastne dáva čas premýšľať. Bolo to zvláštne pre muža ako bol Ted, čoho bol Slim svedkom pri iných pozorovaniach, že každý deň jazdil do práce priamo ako šíp a z domu odchádzal v čase, ktorý mu nedával ani päť minút navyše na blúdenie.

Nech už bol dôvod Tedovho čudného rituálu pri mori akýkoľvek, Slima sa z neho cítil, ako ryba vyhodená z vody búrlivým prílivom.

2

V nedeľu sa Slim vydal autom na Tedovu pláž. Na starej mape, ktorú kúpil v antikvariáte, nebola pomenovaná, bola to len úzka zátoka s útesmi stúpajúcimi k hranatým výbežkom na oboch stranách, ktorá ako zaťaté päste obra objímala Írske more. Keď bol príliv, pláž bola kamenistá a polkruhová, ale pri odlive sa pred vlnami odokrylo pekné pole šedo-hnedého piesku.

Zopár psíčkarov a rodinka šplhajúca sa po skalných bazénoch boli jedinými návštevníkmi v tento veselý októbrový deň. Slim sa zatúlal k brehu - more sa dnes ticho vlnilo, najpokojnejšie, ako to kedy videl - a pohľadom na oblasť južného útesu, odkiaľ sledoval Teda, zmeral svoju približnú polohu pri poslednej príležitosti, čo ho videl.

Len obyčajný fliačik piesku. Stál takmer uprostred, s niekoľkými kameňmi na jednej strane, malými dunami piesku a ďalšími skalnými bazénmi na druhej. Mokrý piesok pri jeho nohách mu premáčal topánky. Voda bola vpredu, za sivou čiarou.

Otočil sa na odchod, keď ho vtom pozdravil psíčkar. Jack Russell preletel cez piesok, keď muž, fúzatý a plešatý, zabalený v hrubej tvídovej vetrovke, otáčal vodítko okolo svojej ruky ako detské laso.

„Vyzerá to tu pekne, však?“

Slim prikývol. „Keby bolo teplejšie, aj by som si zaplával.“

Muž zastal a natiahol hlavu. Rýchle oči si obzerali Slima hore a dole. „Vy nie ste odtiaľto, však?”

Slim pokrčil ramenami, čo mohlo znamenať áno aj nie. „Žijem v Yattone, pár kilometrov východne od Carnwellu. Nie, my, vnútrozemskí ľudia, sa na pobrežie príliš často nedostaneme.“

„Poznám Yatton. Dobrý trh v sobotu.” Muž sa otočil a pozrel sa na more. „Ak ste dosť veľký blazon na to, aby ste sa ponorili do tejto vody, dávajte si pozor na spätné prúdy. Sú smrteľné.“

Povedal to s istotou, ktorá Slimov chrbát obliala zimomriavkami.

„Ach, určite dám,” povedal Slim. „Aj tak je príliš zima.”

„Vždy je tu príliš zima,“ povedal muž. „Ak chcete slušné kúpanie, choďte do Francúzska.” Potom sa dotkol rukou svojho čela a dodal: „Dovi.”

Slim sledoval, ako muž odchádza cez pláž, pes okolo neho robí široké kruhy, čľapkajúc sa v malých kalužiach, ktoré zanechal klesajúci odliv. Muž, príležitostne skákajúci cez hlbšie kaluže v piesku, pokračoval vo svojich točivých pohyboch s vodítkom v ruke, aby čoskoro naň svojho psa priviazal. Keď ho už Slim viac nepočul, zacítil rastúci pocit osamelosti, akoby prišla čudná vlna, ktorá mu špliechala okolo členkov. Keď vietor nabral na sile, zamieril späť k svojmu autu. Ako odbočoval z poľného parkoviska na pobrežnú cestu, všimol si, že niečo ležalo v podraste priamo vo vnútri križovatky.

Odstavil auto nabok, vystúpil a vytiahol predmet z buriny. Sieť ostružiniek, ktorá ho obopínala, škriabala starý drevený povrch a zdráhala sa ho pustiť.

Tabuľka s nápisom, hrdzavá a vyblednutá.

Na spodku Slim čítal:

CRAMER COVE

Zákaz plávania po celý rok

Nebezpečné spätné prúdy

Slim podoprel značku hore o živý plot, ale tá stratila rovnováhu a spadla na zem lícom dole. Po chvíli premýšľania ju nechal ležať a vrátil sa k svojmu autu.

Keď odchádzal hore kľukatou pobrežnou cestou, ktorá pretínala dva vysoké živé ploty a sťa had viedla do strmého údolia, premýšľal o tom, čo mu povedal psíčkar. Značka vysvetľovala, prečo videl tak málo ľudí, a hoci neboli informácie o spätných prúdoch zreteľne zobrazené, miestni o nich museli dobre vedieť.

S názvom pre pláž mal však teraz aspoň nejaké vodítko.

3

V pondelok zorganizoval stretnutie s Emmou Douglasovou, aby ju informoval o novinkách.

„Som blízko prelomu,“ uviedol. „Potrebujem ešte pár týždňov.“

Emma, príliš módne oblečená, ale inak jednoduchá žena okolo päťdesiatky, si stiahla okuliare, aby si pretrela oči. Niekoľko málo vrások a vlasy so sotva badateľným šedým podtónom naznačovali, že manžel, ktorý raz za týždeň zmizol na niekoľko hodín, bol tým, čo nazývala utrpením..

„Poznáte jej meno? Stavím sa, že je to tá…”

Slim zdvihol ruku a jeho prísny vojenský pohľad bol stále dosť silný na to, aby prerušil jej slová v polovici vety, hoci ho rýchlo zmiernil letmým úsmevom.

„Je lepšie, keď najskôr zhromaždím všetko, čo môžem,“ povedal. „Nechcel by som vydávať domnienky za pravdu.“

Emma vyzerala frustrovaná, ale po chvíli pauzy prikývla. „Rozumiem,“ povedala, „ale musíte si uvedomiť, aké ťažké je to pre mňa.“

„Verte mi, ja viem,“ povedal Slim. „Moja žena utiekla s mäsiarom.“

A ťahal si prsty s nesprávnym mužom so žiletkou, výsledkom čoho bolo prepustenie z armády a trojročný podmienečný trest odňatia slobody. Našťastie pre jeho slobodu aj imidž obete, polovica fľaše whisky zredukovala jeho cieľ s mužom zviazaným v tme.

„Rozumiem,“ dodal. „Potrebujem, aby ste pre mňa niečo urobili.”

„Čo?”

Podal jej malý plastový predmet. „Nosí vetrovku, keď... keď ho vidím. Zabaľte toto do malého kúska látky a zasuňte do vnútorného vrecka. Poznám také bundy. Vo vnútornej výstelke majú viac vreciek. Nikdy si to nevšimne.“

Zdvihla predmet a otočila ho. „Je to USB kľúč.“

„Má dizajn, aby to tak vyzeralp. Pre prípad, že sa nájde. Je to diaľková automatizovaná ploštica. Vojenská vecička.“

„Ale čo keď skontroluje, čo je na ňom?“

„To neurobí.“

A ak by to predsa len urobil, videl by priečinok s predinštalovanou pornografiou, aby ho rýchlo hodil do najbližšieho koša, ak by Ted mal v sebe aspoň štipku slušnosti, pričom by maličký mikrofón skrytý za puzdrom USB zostal nezistený.

„Verte mi,“ povedal Slim v nádeji, že to znie autoritatívne. „Som profesionál.“

Emma nevyzerala presvedčene, ale placho sa na neho usmiala a prikývla.

„Urobím to dnes večer,“ povedala.

4

Nasledujúci piatok dorazil Slim do Cramer Cove pár hodín predtým, ako očakával, že sa objaví Ted, pretože chcel nájsť dobré miesto na nastavenie svojho záznamového zariadenia. Zvyčajne sledoval Teda z trávnatej oblasti neďaleko pobrežnej cesty, ale tentoraz vystúpil o niečo vyššie a vybral si trávnatú rímsu, z ktorej mal stale dobrý výhľad na pláž, ale ktorá bola tiež skrytá pred zrakmi kohokoľvek, kto by sa mohol tadiaľto túlať. Tam s nepremokavou fóliou pre prípad dažďa nastavil svoje záznamové zariadenie a posadil sa, aby počkal.

Ted dorazil niečo po druhej. Celý deň pršalo a celý deň sa Slim mračil, pretože sa počasie zhoršovalo a hrozilo, že jeho záznam bude narušený, lebo na jeho nepremokavej plachte silnel dážď. Ted v pršiplášti prešiel k okraju vody a zaujal svoju obvyklú pozíciu. Dnešný príliv bol teraz v polovici pláže. Ted bol sám; posledný psíčkar išiel domov pol hodiny pred jeho príchodom.

Ted si čupol a vybral knihu. Oprel si ju o koleno, potom sa predklonil, takže ho kapucňa chránila pred dažďom. Potom začal čítať a cez Slimove slúchadlá praskal tlmený hlas.

Prvých pár sekúnd Slim dolaďoval frekvenciu, pretože určite zachytil aj niečo iné ako Tedov hlas. Tieto slová boli bláznivé, ale Tedove gestá zodpovedali stúpaniu a klesaniu intonácie, takže sa Slim posadil späť do trávy a počúval. Ted niekoľko minút hučal, na chvíľu sa odmlčal a potom začal odznova. Slim zistil, že jeho pozornosť sa stráca, keď sa snažil porozumieť týmto slovám. V čase, keď Ted prosil v angličtine: „Prosím, povedz mi, že mi odpustíš,“ Slim niekoľko minút študoval jemne sa valiace vlny a premýšľal o niečom inom.

Slim sa z ľahu posadil, keď Ted strčil knihu späť do vrecka kabáta. Po poslednom pohľade na more sa Ted otočil a kráčal späť k svojmu autu so sklonenou hlavou. Slim začal napchávať výstroj do tašky. Prsty mu tŕpli, myseľ mu bežala na plné obrátky. Z niečoho mal nedobrý pocit, akoby zasahoval do činu, ktorý bol súkromný a nikdy by nemal byť zdieľaný. Keď zdvihol zrak a videl, ako Tedovo auto odchádza z parkoviska, vedel, že by ho mal nasledovať, že dnes by mohla byť tá noc, keď Ted vyrazí do náručia nejakej doteraz nevidenej milenky, ale bol paralyzovaný a uväznený hrozbou toho, čo by mohli Tedove slová prezrádzať.

5

Ešte stále sa nerozhodol, čo robiť so záhadným záznamom. Tú noc sa Slimovi snívalo o nárazových vlnách a šedo-modrých ramenách, ktoré sa načahovali z mrazivých hlbín, aby ho stiahli dolu.

Slim si bol vedomý toho, že jeho prepustenie sa blíži, a preto zachránil z armády, čo sa dalo, a za tých pätnásť rokov odvtedy, a najmä za posledných päť, dobre využil svoje kontakty, keď po sérii slabo platených pracovných miest v kamiónovej doprave začal pôsobiť ako súkromný vyšetrovateľ. Neskôr, na druhý deň ráno s miskou kukuričných lupienkov v ruke - postrašenou trochou whisky - zavolal starému priateľovi, ktorý sa špecializoval na cudzie jazyky a preklady.

Kým čakal na odpoveď, vliezol späť do postele a vytiahol si starý notebook na kolená. Internet s trochou snahy začal odhaľovať odpovede.

Cramer Cove nebol zaradený medzi najlepšie turistické miesta na pobreží Lancashire už viac ako tridsať rokov. Podľa webovej stránky miestnej samosprávy bolo kúpanie zakázané po lete 1952, keď si silné spätné prúdy vyžiadali v priebehu niekoľkých týždňov tri ľudské životy. Pre akýkoľvek druh vodných aktivít zaznel umieračik a na letovisko Cramer Cove sa časom úplne zabudlo, lebo miestni obyvatelia aj turisti opustili malebnú zátoku pre nevýrazné, ale bezpečnejšie piesky Carnwell a Morecombe. Niekoľko neoblomných duší to však zjavne neodradilo, pretože od začiatku 80. rokov boli známe ďalšie štyri úmrtia, a hoci okolnosti okolo každej boli dosť záhadné, všetky boli oficiálne pripísané utopeniu.

Ako čítal o vlákne tragédií viac a viac, Slim ani trochu nemal náladu prehĺbiť svoje pátranie. Jeho jedna aktívna cesta počas prvej vojny v Perzskom zálive v roku 1991 zničila väčšinu jeho zvedavosti. Existovala úroveň, pri ktorej by nutkanie vedieť viac malo byť automaticky natrvalo deaktivované a už sa cítil hlboko pod ňou, ale teraz bol na inej výplatnej páske a jeho nájom sa sám od seba nezaplatí.

Porovnal si dátumy a vek. Ted Douglas mal päťdesiatšesť, takže v roku 1984 by mal dvadsaťtri.

A tu bola ona.

25. októbra 1984. Dvadsaťjedenročná Joanna Bramwell sa pravdepodobne utopila v zátoke Cramer Cove.

Nariekal Ted nad stratenou láskou? Podľa podrobností, ktoré Slim požadoval od Emmy Douglasovej, sa zoznámili a zosobášili v roku 1989. Joanna Bramwell bola vtedy mŕtva už päť rokov.

Slim bol rád, že sa nejednalo o žiaden románik. Bolo to príliš bežné, svojím spôsobom by to bolo sklamaním.

Internet vyriekol svoj ortieľ nad príčinou smrti a viac nepovedal, takže Slim v chladné ráno priviedol späť k životu svoju starú Hondu Jazz a odišiel do knižnice v Carnwelle, aby sa pohrabal v archívoch novín.

Tri obete nasledujúce po Joanne boli tínedžer, dieťa a staršia pani. Keď sa Slim dostal na stránku, ktorá obsahovala článok o Joanninej smrti, zistil, že stránka je rozmazaná, akoby poškodená vodou, a slová sa navzájom prelínali, boli nečitateľné.

Knihovník napriek Slimovým protestom tvrdil, že žiadna iná kópia nebola. Odpoveďou na jeho žiadosti o informácie o príčine škody bolo myknutie plecom.

„Hľadáte článok o mŕtvom dievčati?” Spýtal sa knihovník, muž okolo tridsiatky, ktorý vyzeral ako neúspešný prozaik, odetý do roláku, vzorovanej šatky a okuliarov s drôteným rámom. „Možno niekto nechce, aby ste si ho prečítali.“

„Nie, možno nie,“ povedal Slim.

Mladý knihovník žmurkol, akoby to bola nejaká hra. „Alebo človek, ktorého chcete vykopať, si neželá byť rušený.”

Slim vystrúhal nútený úsmev a posnažil sa aj o povinný chichot, ale keď vychádzal z knižnice, cítil iba frustráciu. Joanna Bramwellová, zdá sa, skutočne chcela ostať odpočívať v pokoji.

6

Armáda, napriek všetkej svojej prísnosti a pravidlám, naučila Slima vynaliezavosti a urobila z neho majstra masiek, ktoré mohol podľa ľubovôle meniť. Vyzbrojený prázdnym zošitom a perom zapožičaným na neurčito od miestnej pošty strávil niekoľko hodín maskovaním sa za miestneho dokumentaristu, s fľaškou vo vrecku klopal na jedne dvere za druhými a kládol otázky iba tým starším, ktorí možno niečo vedeli, a zahováral, aby odvrátil pozornosť príliš mladých, ktorí by mu tak či onak nepomohli.

O deväť ulíc a žiadne ďalšie podstatné kroky neskôr sa opitý a vyčerpaný vrátil k zmeškanému hovoru na pevnú linku svojho bytu od Kaya Skeltona, svojho kamaráta z armády, ktorý teraz pracoval ako forenzný lingvista.

Zavolal mu späť.

„Je to latinčina,“ povedal Kay. „Ale ešte archaickejšia ako obvykle. Druh latinčiny, ktorý by všeobecne nepoznali ani ľudia, ktorí po latinsky hovoria.“

Slimovi došlo, že Kay zjednodušuje zložitý koncept, ktorému by možno nerozumel. Pokračoval vysvetlením, že tieto slová boli výzvou k mŕtvym, nárekom nad stratenou láskou. Ted prosil o vzkriesenie, návrat.

Kay si preštudoval prepis online a zistil, že ide o priamy citát, ktorý bol prevzatý z publikácie z roku 1935 s názvom Myšlienky na mŕtvych.

„Pravdepodobne si knihu kúpil v nejakom bazári,“ tvrdil Kay. „Už päťdesiat rokov sa netlačí. Aký človek chce niečo také? ‘

Slim neodpovedal, pretože, úprimne povedané, nemal ani tušenia.