Caitlin sa prebudila s pálčivou bolesťou. Cítila, ako by jej koža bola v jednom ohni, a keď sa pokúsila otvoriť oči, bodavá bolesť ju prinútila ich okamžite zase zatvoriť. A potom explodovala ďalej do hlavy.

Nechala oči zatvorené a namiesto toho použila hmat, aby zistila, kde sa nachádza. Ležala na niečom. Bolo to hladké, ale tvrdé. Nepravidelný povrch. To nemohol byť matrac. Prsty skúmala svoje okolie ďalej. Zdalo sa, že je to nejaký plast.

Caitlin znovu otvorila oči, tentoraz opatrne a pomaly. Pozrela sa k svojim rukám. Igelit. Čierny igelit. A ten puch. Čo to bolo? Otočila mierne hlavou a otvorila oči trochu viac, a potom to konečne pochopila. Ležala rozvalená na chrbte na hromade vriec s odpadkami a keď otočila krkom, zistila, že je navyše aj vo vnútri popolnice.

Rýchlo sa posadila. Bolesť znovu explodovala a trhala jej hlavu a krk na kusy. Puch okolo bol neznesiteľný. Rozhliadla sa okolo, tentoraz už s plne otvorenými očami, a bola zdesená. Ako do pekla sa sem dostala?

Pretrela si spánky v snahe poskladať si včerajšie udalosti, ktoré ju dostali až sem. Zdalo sa, že bude musieť začať od samého začiatku. Pokúšala sa spomenúť si na včerajšiu noc. Použila všetky sily, aby vyvolala svoje spomienky. A po chvíli sa to skutočne začalo pomaličky vyplavovať …

Hádala sa s matkou. Metro. Stretnutie s Jonahom. Carnegie Hall. Koncert. A potom … potom …

Hlad. Túžba. Áno, túžba. Opustenie Jonaha a útek. Divoký beh chodbami. A potom … Prázdno. Nič.

Kam to šla? Čo tam robila? A ako zo všetkých miest na svete mohla skončiť práve tu? Neomámil jej snáď Jonah nejako? Nebol to nakoniec jeho plán ako ju dostať a potom ju nechať tu na tej skládke?

Nie, to si nemyslela. Nedokázala si predstaviť, že by bol ten typ. V poslednom okamihu, na ktorý si spomínala, keď prebiehala chodbami, bola predsa už sama. Jonah zostal niekde ďaleko za ňou. Nie. On za toto určite nemôže.

Lenže ako sa to teda stalo?

Caitlin sa posadila do kľaku. Jedna noha jej pri tom zašla medzi odpadky niekam hlboko ku dnu kontajnera. V úľaku mykla nohou a rýchlo našla pevný bod, o ktorý sa mohla znovu oprieť. Plastikové fľaše hlasno zapraskal.

Pozrela sa hore a zistila, že kovový poklop veľkého kontajnera je otvorený. Neotvorila si ho náhodou v noci sama a nevliezla sem? Prečo by to ale robila? Natiahla sa nahor a len ťažko dosiahla na kovové madlo pod otvorom. Zapochybovala, či vôbec bude mať dosť sily, aby sa dokázala vytiahnuť nahor a potom z kontajnera uniknúť.

Ale skúsila to a okamžite bola prekvapená, ako jednoduché to bolo. Jeden ladný pohyb a už prehadzovala nohy cez okraj kontajnera, odrážala sa do skoku a vzápätí pristála na betóne. K svojmu ďalšiemu prekvapeniu navyše pristála tak obratne, že ten náraz skoro ani nepocítila. Čo sa to s ňou dialo?

Práve v okamihu, keď Caitlin pristála na neworskom chodníku, prechádzal okolo toho miesta jeden veľmi dobre oblečený pár. Zostala na ne zaskočene zízať. Oni sa otočili, zastavili a takisto sa na ňu pozerali. Zdalo sa, že nechápu, čo toto mladé dievča asi tak mohlo robiť v tom ohromnom kontajneri na odpadky. Venovali jej zdesený pohľad a potom rýchlo pridali do kroku, aby z toho podivného miesta už už boli čo najďalej preč.

Caitlin im to nezazlievala. Byť na ich mieste, pravdepodobne by urobila to isté. Pozrela sa na seba a zistila, že na sebe má ešte stále šaty zo včerajšieho večera. Teraz boli ale strašne špinavé a pokryté kúskami odpadkov. Navyše silne zaváňali. Pokúsila sa aspoň trochu sa očistiť.

Keď to robila, zabrúsil jej ruky aj k vreckám. Zistila, že nemá telefón. Horúčkovito si snažila spomenúť, či si ho vôbec včera vzala, keď opúšťala byt.

Nie. Určite ho nechala vo svojej izbe na písacom stole. Chcela si ho vziať, ale potom bola tak rozrušená, že na to úplne zabudla. Doprdele. Tiež tam nechala svoj denník. Obe veci zúfalo potrebovala. A tiež potrebovala sprchu a prezliecť sa.

Caitlin sa pozrela na zápästie, aby zistila, že aj jej hodinky sú preč. Počas včerajšej noci ich musela niekde stratiť. Vyšla z bočnej uličky na chodník hlavnej ulice. Slnečné svetlo ju udrelo priamo do tváre. Bolesť prešla jej hlavou ako nôž.

Rýchlo ustúpila späť do tieňa budovy. Nedokázala pochopiť, čo sa to deje. Našťastie už bolo neskoré popoludnie. Dúfala, že tá opica, alebo čo to vlastne bolo, rýchlo zase prejde.

Skúšala premýšľať. Kam by teraz mala ísť? Chcela zavolať Jonahovi. Bolo to šialené, pretože ho vlastne skoro nepoznala. A po včerajšom večeri si navyše mohla byť istá, že ju už nikdy nebude chcieť znovu vidieť. Ale rovnako bol prvý, kto jej prišiel na myseľ. Chcela počuť jeho hlas a byť s ním. Keď nič, tak potrebovala aspoň, aby jej pomohol vyplniť prázdne miesta v pamäti. Zúfalo s ním chcela hovoriť. A k tomu potrebovala svoj telefón.

Možno by sa ešte posledný krát mohla staviť doma, vziať si telefón a denník a rýchlo zase vypadnúť. Modlila sa, aby matka nebola doma. Možno, že raz, jediný raz bude šťastena stáť na jej strane.

*

Caitlin stála pred ich domom a dívala sa s obavami nahor. Slnko už zapadalo a jeho lúče už ju toľko neobťažovali. V skutočnosti sa vlastne s každou ďalšou hodinou, kedy sa blížil večer, cítila stále silnejšia a silnejšia.

Päť poschodí zdolala tak rýchlo, že ju to samotnú prekvapilo. Brala schody po troch a jej nohy sa ani nestačili unaviť. Nedokázala povedať, čo sa to s jej telom deje. Ale nech už to bolo čokoľvek, veľmi sa jej to páčilo.

Jej dobrá nálada ale rýchlo vybledla, keď sa priblížila k ich dverám. Srdce sa jej rozbúchalo pri predstave, že je matka doma. Čo si počne?

Keď siahla na kľučku, zistila, že dvere sú pootvorené. Zmocnila sa jej zlá predtucha. Prečo je otvorené?

Vošla skúmavo do bytu. Pod nohami jej zapraskal staré parkety. Pomaly prešla predsieňou a vstúpila do obývacej izby.

Potom otočila hlavu a hneď na to si zakryla rukami ústa v šokovanom úžase. Z toho, čo uvidela, sa jej urobilo zle. Otočila sa a zvracala.

Bola tam jej matka. Ležala bezvládne na zemi s očami široko otvorenými. Mŕtva. Jej matka. Mŕtva. Ale ako?

Z jej krku vytekala krv a tvorila na podlahe malú vlhkú kaluž. V žiadnom prípade si niečo také nemohla urobiť sama. Niekto ju zabil. Zavraždil. Ale ako? A kto? Aj keď matku skutočne nenávidela, nikdy by si nepriala, aby raz skončila takto.

Krv bola stále ešte čerstvá a Caitlin si uvedomila, že sa to muselo stať pred chvíľou. Tie dvere. Že by sa sem niekto vlámal?

Rýchlo sa otočila okolo dokola so zimomriavkami hrôzy na chrbte a pocitom, že v byte je ešte niekto ďalší.

Ako okamžitá odpoveď na jej nevypovedanú otázku sa z druhej miestnosti vynorili tri postavy oblečené od hlavy až k päte v čiernom. Pokojne vkročili do miestnosti a smerovali priamo ku Caitlin. Traja muži. Bolo ťažké odhadnúť, ako starí asi mohli byť – ich tváre bolo ťažko zaradiť – možno niečo medzi dvadsiatimi a tridsiatimi. Všetci boli dobre stavaní. Svalnatí. Ani na jednom nebol snáď ani kilogram tuku. Vyzerali starostlivo upravení. A veľmi, veľmi bledí.

Jeden z nich predstúpil pred ostatných.

Caitlin vystrašene o krok ustúpila. Hneď na to ju zaplavil nový pocit, des. Nevedela prečo, ale dokázala teraz cítiť ich energiu. A tá bola veľmi, veľmi zlá.

"Takže," povedal ich veliteľ temným, zlovestným hlasom. "Klietka, zdá sa, spadla celkom rýchlo."

"Kto ste?" Spýtala sa Caitlin a ustupovala. Horúčkovito si prezerala miestnosť, v snahe nájsť nejakú zbraň. Možno nejakú rúrku, alebo baseballovú palicu. Tiež rozmýšľala o možnostiach úniku. Okno za ňou. Je za ním požiarný rebrík?

"Radi by sme ti položili pár otázok," povedal ich veliteľ. "Tvoja ľudská priateľka na ne bohužiaľ nemala žiadne odpovede," povedal a ukázal na matkino telo. "Dúfajme, že ty ich mať budeš."

Ľudská? Kto to pred ňou stál?

Caitlin ustúpila o niekoľko ďalších krokov späť. Teraz už jej nezostávalo veľa miesta, kam mohla ustupovať ďalej. Bola už takmer natlačenú chrbtom k stene. Zrazu si spomenula. Okno, ktoré bolo za ňou, skutočne viedlo k núdzovému požiarnemu rebríku. Spomenula si, že tam sedela v prvý deň, keď sa sem prisťahovali. Rebrík bol zhrdzavený. A vratký. Ale zdalo sa, že je stále ešte použiteľný.

"To bola teda poriadna akcia včera v Carnegie Hall," povedal. Všetci traja sa k nej medzitým priblížili o ďalší krok. "Veľmi dramatické."

Caitlin sa usilovne snažila spomenúť.

Akcia? Nech sa snažila ako chcela, nemala potuchy o čom to hovorí.

"Prečo počas prestávky?" Spýtal sa. "Čo si tým sledovala?"

Teraz už bola na stene a nemala kam uniknúť. Opäť sa o krok priblížili. Bola si istá, že ju zabijú, ak im nepovie to, čo chceli počuť.

Usilovne premýšľala. Čo čím sledovala? Prestávka? Vybavil sa jej znovu beh chodbami s kobercami a prebiehanie z jednej miestnosti do druhej. Hľadala. Áno, začínalo sa jej toho pomaly objavovať viac. Boli tam otvorené dvere. Nejaká šatňa. A vnútri muž. Pozrel sa na neho. V jeho očiach sa zračil strach. A potom …

"Bola si na našom území," povedal. "A vieš dobre, aké sú pravidlá. Budeš sa z toho zodpovedať."

Priblížili sa o ďalší krok.

Ozvala sa rana.

V tom okamihu sa dvere do bytu rozleteli a dovnútra vpadlo niekoľko uniformovaných policajtov so zbraňami pripravenými na použitie.

"Ani hnúť, vy sráči! " Skríkol policajt.

Všetci traja sa otočili a pozreli sa na novoprichádzajúceho.

Potom sa pomaličky vydali k nemu. Bez jedinej známky strachu.

"Povedal som ani hnúť!"

Veliteľ čiernych pokračoval v chôdzi a policajt vystrelil. Zvuk výstrelu bol v uzavretom byte úplne ohlušujúci.

Ale čierny sa napodiv ani nezastavil. Naopak, usmieval sa a v ruke zrazu držal guľku, ktorú predtým jednoducho chytil rovno zo vzduchu. Caitlin bola v šoku, keď videla ako strelu holou dlaňou zastavil a ako ju potom stlačil v pästi, aby jej vzápätí teatrálne vysypal na zem v podobe jemného prášku.

Policajti na celú scénu tiež zízali s ústami dokorán.

Veliteľ sa usmial ešte viac, natiahol sa po policajtovej brokovnici a zobral mu ju. Potom s ňou policajta nekompromisne udrel cez tvár. Ten bol ranou odrazený späť na svojich kolegov.

Caitlin už videla dosť.

Bez ďalšieho váhania sa otočila, otvorila okno a vyliezla von. Skočila na požiarne schodisko a rýchlo začala zbiehať po zhrdzavených, vratkých schodoch.

Bežala tak rýchlo, ako len jej to sily dovolili. Toto núdzové schodisko asi nebolo používané dlhé roky a keď zahla do zákruty, jeden zo schodov sa uvoľnil. Pošmykla a zajačala, ale potom sa jej nakoniec podarilo udržať rovnováhu. Celá konštrukcia sa triasla a vŕzgala, ale stále sa ešte držala na svojom mieste.

Už zostúpila o tri poschodia, keď tu za sebou začula zvuk. Pozrela sa nahor a uvidela tých troch mužov, ako aj oni skáču na schodisko. Pustili sa za ňou s neuveriteľnou rýchlosťou. Oveľa rýchlejšie, ako bežala ona sama. Pridala do kroku.

Keď sa dostala do prvého poschodia, zistila, že ďalej už nie je kadiaľ pokračovať. Odtiaľ už musela zostávajúcich päť metrov jednoducho skočiť. Otočila sa a videla, že sa jej prenasledovatelia rýchlo blížia. Potom sa pozrela naspäť pod seba. Nemala na výber. Skočila.

V duchu sa pripravila na náraz, pretože bolo jasné, že to bude sila. K vlastnému prekvapenie ale pristála na obe nohy ľahučko ako mačka a skoro ani necítila žiadny náraz. Okamžite vyrazila do šprintu. Verila, že teraz už sa jej podarí nechať svojich prenasledovateľov ďaleko za sebou.

Keď sa dostala na roh ulice, prekvapená tým, ako rýchlo celú vzdialenosť prekonala, obzrela sa v očakávaní, že ich uvidí až niekde na druhej strane ulice.

Lenže oni boli len niekoľko málo metrov za ňou. Ako toto bolo možné?

Než si mohla podať akúkoľvek odpoveď, zacítila na sebe tri ťažká tela. V krátkom okamihu ju zrazili a prišpendlili k zemi.

Caitlin potrebovala všetku svoju novonadobudnutú silu, aby sa s útočníkmi pustila do sporu. Jednému z nich zasadila ranu lakťom a s úľavou videla, že ho tým odhodila niekoľko metrov stranou. Povzbudená týmto úspechom sa otočila, druhým lakťom zasadila ranu ďalšiemu a opäť sa s uľahčením mohla pozrieť, ako letí stranou.

Ich vodca však ležal celou váhou tela na nej a teraz ju začal škrtiť. Bol silnejší ako tí druhí dvaja. Pozrela sa do jeho veľkých očí, čiernych ako uhoľ, a bolo to rovnaké, ako by hľadela do očí žraloka. Ako by za nimi nebola žiadna duša. Ako pohľad do tváre smrti.

Caitlin použila všetku svoju zostávajúcu silu a nakoniec sa jej podarilo prekotúľať sa a odhodiť ho stranou. Ihneď potom vyskočila na nohy a znova sa dala na útek.

Nedostala sa ale nijako ďaleko a už ju hlavný prenasledovateľ zasa mal. Ako mohol byť taký rýchly? Veď ho práve hodila na druhú stranu uličky.

Pred tým, než s ním mohla začať zápasiť, zacítila úder do tváre, pretože ju medzitým predbehol a chrbtom päste ju prudko zrazil k zemi. Svet sa zatočil. Ihneď sa z rany spamätala, a chystala sa ju opätovať, ale zrazu zistila, že druhí dvaja je už dostihli tiež a obaja teraz na nej ležali a znovu jej nedovoľovali vstať. Ich veliteľ vybral z vrecka šatku.

Pred tým než dokázala reagovať, šatka bol pevne pritlačená na jej ústa a nos.

Akonáhle sa nadýchla, svet sa roztočil a potom ho zahalila hmla.

Než sa hmla prepadla do čiernoty, prisahala by, že ešte začula, ako niekto hovorí: "A teraz si naša."

Kapitola deviata

Caitlin sa prebudila do úplnej temnoty. Bola jej zima a ruky a nohy ju boleli od kovových pút, ktoré zvierali zápästie aj členky. Uvedomila si, že je zviazaná. Postojačky. Ruky mala naširoko roztiahnuté a keď sa pokúsila s nimi pohnúť, nedarilo sa to ani o piaď. Rovnako to bolo aj s jej chodidlami. Jediné, čoho tými pokusmi dosiahla, bola trocha kovového štrngania a putá hlbšie zarezané do kože. Kde to preboha bola?

Caitlin široko otvorila oči a s tlčúcim srdcom sa snažila prísť na to, kde je. Bola tam zima. Bola stále oblečená, ale bola bosá. Stála na studenom kameni. Kameň cítila aj za svojim chrbtom. Stála pri stene. Bola priviazaná k stene.

Pozorne sa rozhliadla po miestnosti a snažila sa na niečo prísť. Ale temnota bola nepriestupná. Bolo jej zima. A mala smäd. Keď prehltla, jej hrdlo bolo úplne suché.

Oprela sa do pút všetkou silou, ale aj cez novo nadobudnuté schopnosti sa jej okovy ani nepohli. Bola v pasci.

Caitlin otvorila ústa aby začala kričať o pomoc. Prvý pokus sa ale vôbec nepodaril. Jej ústa boli tiež kompletne vysušené. Znova prehltla.

"Pomoc!" Zakričala chrapľavým hlasom. "POMOC!" Skúsila to znovu a tentoraz už dosiahla svoju bežnú hlasitosť.

Nič. Počúvala. Po chvíli niekde z diaľky počula slabý zvuk. Ale odkiaľ?

Pokúsila sa namiesto toho spomínať. Kde bola naposledy?

Pamätala si, že išla domov. Ich byt. Zamračila sa, keď si spomenula na matkino mŕtve telo. Pocítila hlboký smútok, ako by to bola jej vina. Mala výčitky svedomia. Priala si, aby bývala dokázala byť lepšou dcérou, aj keď sa k nej matka nikdy nesprávala nijako pekne. Aj keď na ňu vyhŕkla, tak ako predvčerom, že vôbec nie je jej skutočná dcéra. Myslela to vôbec vážne? Alebo to bolo jednoducho iba niečo, čo povedala v hneve, aby jej ublížila?

A potom … tí traja. Oblečení v čiernom. Takí bledí v tvári. Približovali sa k nej. Potom … polícia. Guľka. Ako to urobil, že tú guľku chytil? Čo to bolo za ľudí? A prečo tak divne používali slovo "človek"? Skoro by si myslela, že sa jej muselo iba snívať, keby na vlastné oči nevidela, ako zastavili tú guľku v lete.

Potom … ulička. Naháňačka.

A potom … tma.

Caitlin naraz počula zavŕzganie kovových dverí. Vykríkla, keď sa v diaľke objavilo svetlo. Bola to pochodeň. Niekto sa blížil.

Ako sa dostával bližšie, miestnosť sa postupne presvetľovalo. Bola vo veľkej, nevábnej pivnici, ktorú kompletne obklopoval studený kameň. Vyzeralo to tu veľmi staro.

Keď sa muž priblížil, Caitlin mohla vidieť jeho črty, pretože držal pochodeň blízko svojej tváre. Díval sa na ňu, ako by nebola viac než nejaký hmyz.

Ten muž bol zvláštny. Jeho tvár bola tak pokrivená, že vyzeral ako nejaká stará, vychrtlá čarodejnica. Uškrnul sa a odkryl tak rad malých, oranžových zubov. Jeho dych smrdel. Priblížil sa k nej len na pár centimetrov a pozeral na ňu. Natiahol ruku k jej tvári a ona si mohla prezrieť jeho dlhé, pokrútené a zažltnuté nechty. Vyzerali skoro ako pazúry. Prešiel s nimi po jej tvári. Nie dosť silno na to, aby vytryskla krv, ale dostatočne, aby ju vydesil. Potom sa jeho úškľabok ešte rozšíril.

"Čo si zač?" Spýtala sa Caitlin vydesene. "A kde to som?"

On sa len znovu uškrnul, ako keď si prezerá korisť. Chvíľu pozeral na jej krk, načo si olízal pery.

Hneď na to Caitlin počula ďalší zvuk otváraných kovových dverí a po chvíli aj videla, že sa blížia ďalšie pochodne.

"Nechaj ju byť!" Zakričal niekto z diaľky. Muž, ktorý stál pred Caitlin, sa okamžite zobral a ušiel od nej o niekoľko metrov ďalej. Pritom sklonil hlavu, ako keby niečo vykonal.

Celá skupina pochodní sa približovala a keď už boli len pár metrov od nej, Caitlin mohla vidieť tvár ich vodcu. Bol to ten rovnaký muž, ktorý ju predtým prenasledoval v uličke.

Pozrel sa na ňu a venoval jej úsmev vrelý asi ako hruda arktického ľadu. Ten muž bol krásny, ale zároveň desivý. Zlý. Jeho veľké uhľové oči sa na ňu teraz dívali.

Spolu s ním prišlo päť ďalších mužov, oblečených rovnako ako on v čiernom. Nikto z nich ale nebol tak veľký alebo pohľadný ako on. V skupine boli aj dve ženy, ktoré sa na ňu pozerali nemenej chladne.

"Musíš ospravedlniť nášho sluhu," povedal muž hlbokým, nevzrušeným hlasom.

"Kto ste?" Spýtala sa Caitlin. "Prečo som tu?"

"Prepáč nám toto neútulné ubytovanie," povedal muž ďalej a pohladil reťaz, ktorá ju pútala k stene. "Bude nám potešením ťa zase prepustiť," povedal, "ak nám ale odpovieš pár otázok."

Pozrela sa na neho a nebola si istá, čo na to povedať.

"Myslím, že začnem. Moje meno je Kyle. Som predstavený sabatu Čierneho prílivu, " povedal a na chvíľku sa odmlčal. "Rad je na tebe."

"Ja nechápem, čo odo mňa chcete," odpovedala Caitlin.

"Môžeš začať so svojím sabatom. Ku ktorému patríš?"

Caitlin strávila niekoľko sekúnd premýšľaním, či sa možno nezbláznila. Nie je možné, že sa toto všetko v skutočnosti nedeje? Hovorila si, že určite musí byť v nejakom veľmi čudnom sne. Lenže tie ľadovo studené putá, ktoré cítila na zápästiach a členkoch, boli čertovsky reálne. Nemala tušenie, čo by tomu mužovi mala odpovedať. O čom to vôbec hovoril? Sabat? Ako ten … upírsky?

"Nepatrím do žiadneho," povedala.

Dlhú chvíľu sa na ňu díval, potom pomaly pokrútil hlavou.

"Ako si praješ. S túlavými upírmi máme bohaté skúsenosti. Je to vždy to isté: prídu si nás otestovať. Skúsiť, aké silné sú naše bezpečnostné opatrenia. A potom ich príde viac. Presne takto sa dobíja teritórium.

Ale môžeš si všimnúť, že sa to nikdy nikomu nepodarilo. Náš sabat je najstarší a najsilnejší v tejto zemi. Nikto si tu nemôže len tak loviť a potom zmiznúť.

Takže sa ťa pýtam znova: Kto ťa poslal? Kedy plánujete zaútočiť?"

Teritórium? Útok? Caitlin si znovu nebola istá, či to vážne nie je sen. Možno, že jej niekto podstrčil nejakú drogu. Možno jej Jonah naozaj niečo dal. Lenže ona s ním predsa nič nepila. A nikdy predtým si s drogami nezačínala. To nemohol byť sen. Bola to realita. Neuveriteľne temná a hnusná realita.

Mohla by ich jednoducho považovať za skupinu bláznov, nejaký druh šialených kultistov, ktorí žili v kompletne pomätenom svete. Ale po tom všetkom, čo sa stalo za posledných štyridsaťosem hodín už si ani týmto vysvetlením nebola vôbec istá. Jej vlastná sila. Jej vlastné správanie. Spôsob, akým sa menilo jej telo. Môžu byť upíri skutoční? Je jednou z nich? Dostala sa náhodou priamo doprostred upíriej vojny? No, to by jej šťastiu len a len zodpovedalo.

Caitlin opätovala pohľady a premýšľala. Naozaj niekoho zabila? Koho? Nedokázala si spomenúť, ale zároveň mala nepríjemné tušenie, že ten muž hovorí pravdu. Ona niekoho naozaj zabila. To zistenie jej okamžite zaplavilo pocitom viny. Aj keď sama nedokázala v spomienkach tú udalosť nikde nájsť, rovnako ju teraz zaplavila ľútosť. Ak je to pravda, tak je z nej vrah. S tým by nedokázala žiť.

Pozerala na neho.

"Nikto ma neposlal," povedala nakoniec. "Ja si vlastne nepamätám, čo som urobila. Ale čokoľvek to bolo, urobila som to na vlastnú päsť. Popravde vôbec nechápem prečo. Naozaj ma veľmi mrzí, čo sa stalo a čokoľvek, čo som vykonala, " povedala. "Nechcela som."

Kyle sa otočil a pozrel sa na ostatných. Oni jeho pohľad opätovali. Potom pokrútil hlavou a obrátil sa späť k nej. Jeho pohľad bol teraz ešte tvrdší a chladnejší.

"Vidím, že ma považuješ za blázna. To nie je rozumné."

Kyle pokynul svojim podriadeným, ktorí sa poponáhľali a uvoľnili jej reťaze. Jej ruky poklesli a ona s úľavou pocítila, že sa jej do zápästia vracia krv. Potom uvoľnili aj jej členky. Štyria z čiernych, každý z jednej strany, ju potom pevne uchopili za paže a ramená.

Ak nehodláš vypovedať pre mňa, budeš musieť vypovedať pred Zhromaždením. Dúfam, že si uvedomuješ, že si si tú možnosť vybrala sama. Nebudú s tebou mať žiadne zľutovanie, na rozdiel odo mňa."

Keď ju odvádzali preč, Kyle ešte dodal, "Nenechaj sa mýliť, zomrieš tak ako tak. Ale moja cesta mohla byť rýchla a bezbolestná. Teraz ale spoznáš, čo je to utrpenie."

Caitlin sa pokúšala vzpierať, keď ju odvádzali. Ale nebolo to k ničomu. Niekam ju odvádzali a ona s tým nemohla urobiť nič viac, než jednoducho čakať, čo jej osud prinesie.

A modliť sa.

*

Keď sa pred ňou otvorili dubové dvere, Caitlin nemohla uveriť tomu, čo vidí. Miestnosť za dverami bola obrovská. Mala tvar veľkého kruhu a dookola ju lemovala stovka meter hrubých, vysokých stĺpov. Každý z nich bol vyzdobený komplikovanými ornamentmi. Miestnosť bola dobre osvetlená, každé tri metre horela fakľa. Vyzeralo to ako vnútro Pantheonu. A pôsobilo to prastaro.

Ďalším vnemom, ktorý zaznamenala, keď ju viedli dovnútra, bol hluk. Bol tam veľký dav ľudí. Rozhliadla sa okolo seba a zbadala stovky, ak nie tisíce, mužov a žien oblečených v čiernom, ktorí sa rýchlo pohybovali sem tam po miestnosti. Na spôsobe ich pohybov bolo niečo veľmi zvláštne: boli takí rýchli, takí … nahodení, takí … neľudskí.

Začula nejaký trepotavý zvuk a pozrela sa nad seba. Desiatky týchto ľudí skákali, alebo lietali, naprieč miestnosťou medzi podlahou a stropom, medzi stropom a balkónmi, od stĺpov k rímsam a spôsobovali ten zvuk. Bolo to, akoby vstúpila do jaskyne plnej veľkých netopierov.

Keď si to celé uvedomila, bola šokovaná. Upíri naozaj existujú. A je možné, že aj ona je jednou z nich?

Doviedli ju do samého stredu tej haly. Reťaze na jej končatinách štrngotali a jej bosé chodidlá boli studené od kamennej podlahy. Zastavili sa s ňou uprostred veľkého kruhu, vykladaného kachličkami.

Akonáhle sa objavila uprostred miestnosti, hluk sa rýchlo utíšil. Aj pohyb sa viditeľne spomalil. Stovky upírov sa odobrali na svoje miesta v tom obrovskom amfiteátri všade okolo nej. Vyzeralo to ako nejaké politické zhromaždenie, ako na tých obrázkoch, ktoré vídala v novinách – až na to, že namiesto stoviek politických činiteľov tú stáli stovky upírov. A všetci sa na ňu teraz pozerali. Ich poriadok a disciplína boli obdivuhodné. Počas niekoľkých málo sekúnd sedeli všetci do jedného ticho na svojich miestach. Miestnosť sa ponorila do ticha.

Caitlin stála uprostred, držaná svojimi väzniteľmi, zatiaľ čo Kyle ustúpil na stranu, zopäl ruky na prsiach a mierne, avšak úctivo, sa uklonil.

Pred zhromaždením stálo obrovské kamenné kreslo. Vlastne to vyzeralo skôr ako trón. Pozrela sa tým smerom a zistila, že v ňom sedí upír, ktorý vyzerá staršie než ostatní. Vlastne pôsobil, že pamätá snáď stvorenia sveta. Na jeho chladných, modrých očiach bolo niečo zvláštne. Dívali sa na ňu, ako keby predtým už videli snáď desať tisíc rokov. Ten pohľad ju okamžite znepokojil. Zračilo sa v ňom silné zlo.

"Takže," povedal hlbokým chrapľavým hlasom. "Toto je tá, ktorá narušila naše teritórium."

Jeho hlas bol chrčivý a nebolo v ňom ani trocha emócií. Jeho ozvena sa rozliehala obrovskou sieňou.

"Kto vedie tvoj sabat?" Spýtal sa.

Caitlin naňho civela a premýšľala, čo odpovedať. Nemala poňatia ako to povedať.

"Nemám žiadneho veliteľa," povedala. "A nepatrím k žiadnemu sabatu. Som tu sama za seba."

"Vieš dobre, aký je trest za narušenie, " preniesol a ľahký úsmev pritom zahral v jeho pravom kútiku. "Ak existuje niečo horšie ako nesmrteľnosť," pokračoval, "potom je to nesmrteľnosť strávená v bolestiach."

Pozerala na neho.

"Toto je tvoja posledná šanca," povedal.

Pozerala sa na neho a nevedela, čo si počať. Kútikom oka sa snažila v miestnosti zahliadnuť nejakú možnosť úniku. Ak tu nejaká vôbec bola, tak ju rozhodne nevidela.

"Ako si praješ," povedal a zľahka kývol.

Jedny z bočných dverí sa otvorili a vyšiel z nich upír zviazaný v reťaziach, ktorého spolovice viedli, spolovice ťahali. Aj jeho odviedli do centra sály, sotva meter od miesta, kde stála Caitlin. Vystrašene sa po ňho pozerala a nevedela, čo má od situácie očakávať.

"Tento upír porušil zákon párenia," povedal predstavený. "Nie je to tak ťažký zločin ako ten tvoj, ale aj tak musí byť potrestaný."

Predstavený znovu kývol a jeden z tých, čo ho viedli predstúpil s malou fľaštičkou nejakej tekutiny. Rozohnal sa a pokropil ňou zviazaného upíra.

Ten začal okamžite kričať. Caitlin videla, že tekutina na jeho paži začala bublať a tvoriť veľké škaredé pľuzgiere. Ako keby ho pálila. Jeho výkriky boli strašné.

"Toto nie je len tak hocijaká svätená voda," povedal predstavený a díval sa pritom priamo na Caitlin, "naopak, je veľmi špeciálna. Priamo z Vatikánu. Uisťujem ťa, že dokáže spáliť akúkoľvek kožu a že bolesť jej spôsobená je mučivá. Oveľa horšie ako kyselina."

Dlho potom nehybne hľadel na Caitlin. Miestnosť bola tiež úplne ticho.

"Povedz nám odkiaľ si a ušetríš si strašnú smrť."

Caitlin ťažko prehltla. Naozaj nechcela skúšať, či na ňu bude voda účinkovať alebo nie. Vyzeralo to hrozne. Ale ak nebola upír, tak by jej to predsa nemalo nijako ublížiť. Avšak rozhodne necítila najmenšiu chuť s tým experiementom začínať.

Znovu sa oprela do svojich reťazí, ale tie sa ani nepohli.

Cítila, že jej divoko bije srdce a na čele vyráža pot. Čo mu mala povedať?

Stále sa na nej skúmavo pozeral.

"Máš odvahu. Obdivujem lojalitu, akú správaš k svojmu sabatu. Ale tvoj čas vypršal."

Potom kývol a ona počula zvuk reťazí. Obzrela sa a zbadala dvoch mužov, ktorí ťahaním za ony reťaze vyťahovali k stropu veľký železný kotol. Keď bol dostatočne vysoko, možno tak päť metrov, ďalšou reťazou ho posunuli miestnosťou tak, že sa zastavil priamo nad jej hlavou.

"Na toho vedľa teba sme vyliali sotva pár kvapiek svätenej vody," povedal predstavený. "To, čo máš teraz nad hlavou, to sú desiatky litrov. Akonáhle sa dostane do kontaktu s tvojím telom, pocítiš tú najdesivejšiu bolesť, akú si možno ani nedokážeš predstaviť. Tá bolesť ťa už do konca života neopustí. Ale ty budeš žiť ďalej a ďalej, neschopná pohybu, bezmocná. Dúfam, že si uvedomuješ, že je to tvoja vlastná voľba."

Potom pokývnul. Caitlinino srdce búšilo snáď desaťnásobnou rýchlosťou. Dvaja muži po stranách zakliesnili jej reťaze do hákov v podlahe a urýchlene utekali preč.

Caitlin sa pozrela nahor a videla, že sa kotol nakláňa a začína z neho prúdiť tekutina. Sklonila hlavu a zavrela oči.

Prosím, Bože. Pomôž mi!

"Nie!" Zajačala hlasno a naplnila sálu ozvenou.

A potom ju zaliali prúdy vody.