Premenená

Ale toto nadšenie ju už niekoľko škôl staré začalo postupne opúšťať. Začala si hovoriť aký má zmysel sa s tým obťažovať, keď je len otázka času, kedy sa bude musieť zase znovu sťahovať niekam inam. Každú ďalšiu skrinku potom už zdobila len tak nedbanlivo.

Tentoraz sa tým neobťažovala vôbec a jednoducho iba zabuchla kovové dvierka.

"Caitlin?"

Nadskočila od ľaku.

Iba dva kroky od nej stál Jonah.

Mal na sebe veľké slnečné okuliare. Rovnako ale mohla dobre vidieť, že jeho tvár pod nimi bola celá opuchnutá.

Bola prekvapená, že sa tak náhle objavil. A tiež šťastná. Vlastne bola prekvapená z toho ako veľmi bola šťastná, že ho vidí. Hrejivý pocit, zmiešaný s nezanedbateľnou diaľkou nervozity, sa jej rozlial v bruchu a tiež pocítila, že jej vysychá v krku.

Bolo toho toľko, na čo sa ho chcela opýtať: či sa dostal v poriadku domov, či sa ti parchanti potom ešte ukázali, či ju tam náhodou tiež nezahliadol … Ale všetky tie slová nejako zrazu nemohli nájsť cestu z mozgu až k jej ústam.

"Ahoj, " bolo všetko čo zo seba nakoniec dokázala dostať.

Stál tam a pozeral sa na ňu. Zdalo sa, že si nie je istý, ako by mal začať.

"Chýbal si mi dnes na hodine," povedala a okamžite si za to v duchu vlepila facku.

Blbá. Mala si povedať, "Nevidela som ťa dneska na hodine." "Chýbať" znie zúfalo.

"Prišiel som neskoro," povedal.

"Ja tiež," odpovedala.

Trochu sa ošil, ako by sa cítil nepohodlne. Všimla si, že so sebou nemá svoje puzdro na violu. Takže to bola pravda. Nebol to všetko len zlý sen.

"Si OK?" Spýtala sa.

Posunkom ukázala smerom k jeho okuliarom.

Zdvihol ruku a pomaly si ich dal dole.

Jeho tvár bola celá fialová a opuchnutá. Na čele a nad obočím mal niekoľko stehov.

"Už to bolo aj lepšie," povedal. Zdalo sa, že sa za to hanbí.

"Ó môj bože," povedala pri tom pohľade zhrozene. Vedela, že môže byť rada aspoň za to, že ho svojou intervenciou ušetrila ďalších rán. Ale namiesto toho sa cítila previnilo, že tam nedokázala byť rýchlejšie a tiež že sa pre neho potom nevrátila. Lenže potom čo sa …to stalo, bolo už všetko ako jedna rozmazaná šmuha. Nepamätala si ani ako sa sama dostala domov.

"Je mi to ľúto."

"Počula si, ako sa to stalo?" Spýtal sa.

Zámerne sa jej pritom svojimi žiarivo zelenými očami pozrel do tých jej, ako keby ju skúšal. Ako keby sa ju snažil prinútiť priznať, že pri tom bola.

Videl ju snáď? Nie to určite nemohol. Bol v bezvedomí. Alebo nebol? Je možné, že videl čo sa stalo potom? Mala by priznať, že tam bola?

Na jednu stranu umierala túžbou mu povedať ako mu pomohla a získať tým len vďačnosť a náklonnosť. Ale na stranu druhú neexistoval žiadny spôsob, ako by mu mohla povedať, čo sa stalo, a pritom nevyzerať ako klamár alebo snáď dokonca blázon.

Nie, rozhodla sa nakoniec. Nemôžeš mu to povedať. Jednoducho to nejde.

"Nie," klamala. "Ja tu ešte nikoho nepoznám, spomínaš?"

Chvíľu mlčal.

"Prepadli ma," povedal. "Keď som išiel zo školy."

"Je mi to tak ľúto," povedala znovu. Pripadala si ako idiot, ktorý stále opakuje to isté, ale bolo to lepšie, než aby nechtiac povedala niečo, čo ju mohlo prezradiť.

"Áno, môj otec je pekne naštvaný," pokračoval. "Zobrali mi moju violu."

"To je zlé," povedala. "Kúpi ti novú?"

Jonah pomaly pokrútil hlavou. "Povedal, že nie. Že si to nemôže dovoliť. A že som na ňu mal dávať väčší pozor."

Caitlinina tvár zvážnela starosťou. "Myslela som, že si hovoril, že je to tvoj lístok odtiaľto?"

Pokrčil plecami.

"Čo budeš robiť?" Spýtala sa.

"Neviem."

"Možno, že ju policajti nájdu," povedala. Samozrejme, že si pamätala, že bol nástroj rozbitý na kusy, ale hovorila si, že keď to povie takto, bude to dôkaz, že o ničom skutočne nevie.

Znovu sa na nej skúmavo pozrel, ako keby sa snažil zistiť, či mu neklame.

Nakoniec povedal, "rozmlátili ju." Odmlčal sa a potom pokračoval. "Niektorí ľudia jednoducho majú potrebu rozbíjať veci druhých."

"Ó môj bože," povedala a snažila sa znieť čo nejprekvapenejšie, "to je hrôza."

"Otec sa hnevá, že som sa s nimi nebil … ale ja taký nie som."

"Parchanti. Dúfam, že ich polícia chytí, " povedala.

Cez Jonahovu tvár sa prelial drobný úškrn. "To je na tom to zvláštne. Zdá sa, že už príučku dostali."

"Čo tým myslíš? " Spýtala sa a snažila sa aby to znelo presvedčivo.

"Našiel som ich všetkých štyroch na kope v uličke hneď potom. Boli na tom oveľa horšie ako ja. Dokonca sa ani nehýbali. " Jeho úškrn sa trochu rozšíril. "Niekto si to s nimi vybavil. Možno, že predsa len existuje nejaká spravodlivosť."

"To je zvláštne, " povedala.

"Možno mám strážneho anjela, " povedal a znovu sa na ňu skúmavo zadíval.

"Možno, "odpovedala.

Stále sa na ňu pozeral, ako keby čakal, že sama dobrovoľne bude nejako pokračovať. Ale ona tiež mlčala.

"A bolo tam ešte niečo oveľa divnejšieho než len toto," povedal nakoniec.

Siahol do svojho batohu a niečo z neho vytiahol.

"Toto som našiel."

Pozerala sa na neho v šoku. To niečo bol samozrejme jej denník.

Cítila, ako jej červenejú líca. Mala zároveň radosť, že jej milovaný denník nie je stratený a zároveň sa zdesila, pretože to bol dôkaz, ktorý ju usvedčuje, že tam včera bola. Celý čas si musel byť istý, že mu klame.

"Je tam napísané tvoje meno. Takže je tvoj, že?"

Prikývla a prezerala si knižku. Bolo tam všetko. Úplne na to od včerajška zabudla.

"Bolo tam pár vypadnutých papierov. Pozbieral som ich a vložil späť. Dúfam, že ich mám všetky," povedal.

"Áno, máš, " povedala jemne, dotknutá a ponížená zároveň.

"Sledoval som stopu z tých listov a najvtipnejšie na tom všetkom je … že ma zaviedli do tej uličky."

Pozerala sa na svoj denník a za žiadnu cenu sa teraz Jonahovi nedokázala pozrieť do očí.

"Ako myslíš, že sa tam tvoj denník mohol dostať?" spýtal sa.

Pozrela sa mu do očí a zo všetkých síl sa snažila zachovať si neutrálnu tvár.

"Keď som včera večer išla domov, tak som ho niekde stratila. Možno, že ho našli."

Pozorne sa na ňu pozeral.

Nakoniec povedal, "Možno."

Potom obaja stáli v tichosti.

"Najpodivnejšie na tom všetkom ale je, " pokračoval potom, " že ešte než som stratil vedomie, môžem pokojne odprisahať, že som ťa videl ako stojíš medzi nimi a mnou a jačíš na nich, aby ma nechali na pokoji … no nie je to šialené?"

Znova sa na ňu skúmavo zadíval. Priamo do očí.

"To by som bola úplne šialená, keby som niečo také urobila, " povedala. Napriek všetkej snahe jej pri tom zacukalo v kútikoch úst.

Na chvíľu sa odmlčal a potom sa široko usmial.

"To teda hej," povedal, "to by si bola."

Kapitola štvrtá

Caitlin bola ako v siedmom nebi, keď išla zo školy domov a v náručí zvierala svoj denník. Už ani nevedela, ako je to dlho od chvíle, kedy bola takto šťastná. Jonahove slová sa jej neustále vracali na myseľ.

"Večer je tu jeden koncert. V Carnegie Hall. Mám dva voľné lístky. Sú to najhoršie sedadlá v hľadisku, ale aj tak to bude určite stáť za to."

"To ma pozývaš na rande? " Povedala s úsmevom.

Jonah sa tiež usmial.

"No ak ti nevadí ísť s týmto zmonoklovaným gaunerom, " povedal. "Koniec koncov, je piatok večer."

Cestu domov prakticky nevnímala, jej nadšenie prekrylo všetko ostatné. O klasickej hudbe nevedela absolútne nič – nikdy predtým nič podobné nepočúvala – ale bolo jej to jedno. Šla by s ním kamkoľvek.

Carnegie Hall. Povedal, že sa tam chodí v najlepších šatách. Čo si vezme na seba? Pozrela sa na hodinky. Nebude mať veľa času na prezlečenie, ak sa s ním má ešte stretnúť v kaviarni pred koncertom. Pretiahla krok.

Než sa spamätala, bola doma a dokonca ani pochmúrna atmosféra, ktorá v ich dome panovala, jej nedokázala pokaziť náladu. Päť poschodí po starom schodisku vybehla bez toho, aby to čo i len pocítila v nohách a okamžite vošla do bytu.

Privítalo ju matkino zajačanie: "Ty zasraná mrcha!"

Caitlin sa skrčila práve včas, aby kniha, ktorú jej matka hodila rovno na tvár, o pár centimetrov minula cieľ a prudko narazila do steny za ňou.

Predtým než stačila Caitlin čokoľvek povedať, matka sa na ňu vrhla. Prsty s dlhými nechtami vystrelili proti jej tvári.

Caitlin vzpažila a zachytila matkinej ruky za zápästie práve včas. Potom ich skrútila bez námahy nadol a od seba.

Cítila, že by so svojou novo objavenou silou, ktorá prúdila jej žilami, dokázala matku sotiť naprieč miestnosťou a ani by sa nemusela veľmi snažiť. Ale našťastie sa dokázala ovládnuť. Aj tak ju od seba odstrčila, ale len tak ľahko, aby matku odhodila späť na jej gauč.

Matka vzápätí prepadla do plaču. Sedela tam a vzlykala.

"Všetko je to tvoja vina!" Zajačala na Caitlin medzi vzlykmi.

"Čo to do teba vošlo?" Zakričala na ňu Caitlin. Bola absolútne zaskočená a za mak nerozumela, o čo sa tu jedná. Aj na jej matku bolo toto konanie až neobvykle šialené.

"Sam."

Matka jej ukázala kúsok papierika s odkazom.

Caitlinino srdce sa rozbúchalo, keď si papierik od matky vzala a ihneď sa jej zmocnila hrôza. Čokoľvek na papieriku stálo, nemohlo to v žiadnom prípade byť nič dobré.

"Je preč!"

Caitlin si prezrela rukou napísaný odkaz. Nemohla sa na čítanie samým vzrušením poriadne sústrediť a nakoniec sa jej podarilo skôr len pochytiť pár dôležitých fragmentov – utiecť preč … nechcem byť tu … späť za kamarátmi … neskúšajte ma nájsť.

Rozklepali sa jej ruky. Sam to naozaj urobil. Naozaj je opustil. A ani na ňu nepočkal. Dokonca sa s ňou ani nerozlúčil.

"Je to kvôli tebe!" Vypľula na ňu matka.

Caitlin tomu odmietla veriť. Prebehla rýchlo bytom a otvorila dvere Samovej izby. Stále napoly dúfala, že ho tam nájde.

Ale miestnosť bola prázdna. Dokonale. Nezostala tam jediná vec. Samova izba ešte nikdy nebola taká prázdna. Takže to bola pravda. Bol vážne preč.

Caitlin mala pocit, ako by sa jej hrdlo naplnilo žlčou. Bolo jasné, že tentoraz má jej matka pravdu a skutočne to bola jej vina. Sam sa jej spýtal. A ona povedala, "Tak si choď."

Tak si choď. Prečo mu to povedala? Plánovala si, že sa ospravedlní a vezme to späť hneď ráno ako sa zobudí, lenže keď precitla, Sam už bol preč. Chcela s ním teda hovoriť až sa dnes vráti zo školy. Ale to už bolo príliš neskoro.

Vedela ale skoro iste kam šiel. Bolo tu len jediné miesto, kam mohol ísť: ich posledné mesto. Bude v poriadku. Zrejme mu tam bude lepšie, než by mu bolo tu. Mal tam kamarátov. Čím viac o tom takto premýšľala, tým menej sa o neho bála. Vlastne mu to tak trochu aj priala. Konečne sa dostal na slobodu. A ona dobre vedela, ako ho nájsť.

Ale s týmto sa bude musieť vysporiadať neskôr. Pozrela sa na hodinky a zistila, že už je neskoro. Zabehla do svojej izby, rýchlo schmatla najkrajšie oblečenie a topánky aké mala, a všetko to hodila do batohu, ktorý nosila na telocvik. Bude musieť ísť bez makeupu. Na to jednoducho nebol čas.

"Prečo musíš pokaziť všetko, čoho sa dotkneš !?" kričala ešte stále matka, teraz priamo za Caitlin. "Nikdy som ťa k nám nemala vziať!"

Caitlin na ňu zostala šokovane zízať.

"O čom to hovoríš?"

"Presne tak," pokračovala matka. "Vzala som ťa k sebe. Nie si moja. Nikdy si nebola. Bola si jeho.Nie si moja skutočná dcéra. Počuješ čo hovorím !? Hanbila by som sa, keby si bola moja dcéra!"

Caitlin sa jej pozrela do čiernych očí a nevidela v nich nič než jed. Nikdy predtým nevidela matku takto strašne nahnevanú. V jej pohľade sa zračila snáď aj vražda.

"Prečo si musela zničiť to posledné, čo bolo v mojom živote ešte v poriadku !?" kričala ďalej matka.

Tentoraz sa zároveň napriahla priamo pred seba a šla Caitlin po krku. Než tá mohla ucuknúť, matka už ju pevne zvierala a škrtila. Silne.

Caitlin bojovala o dych. Ale matkin stisk bol ako zo železa. Ona ju snáď naozaj chcela zabiť.

Caitlin zaplavila zlosť a tentoraz ju už nedokázala zastaviť. Namiesto toho pocítila ony už známe, akoby pichľavé vlny tepla, ktoré začínali v chodidlách a postupne sa prepracovávali telom až do ramien a rúk. Nechala sa tou silou pohltiť. Akonáhle sa to stalo, svaly na jej krku sa náhle zaťali. Bez toho aby Caitlin čokoľvek vlastne urobila, matkin stisk stratil väčšinu svojej sily.

Jej matka si tiež musela zmeny v jej tele všimnúť, pretože zrazu vyzerala vystrašene. Caitlin zvrátila hlavu a zakričala. Zrazu z nej išla hrôza.

Matka pustila Caitlinin krk a s ústami otvorenými v údive ustúpila o krok späť.

Caitlin do nej jednou rukou strčila so silou tak strašnou, že ju poslala priamo proti protiľahlej stene. Ozvalo sa zaprašťanie a matka preletela tenký múr späť do obývacej izby, kde tvrdo narazila do ďalšej steny. Tam sa v bezvedomí zrútila.

Caitlin ťažko oddychovala a snažila sa sústrediť. Zbežne si prezrela byt a premýšľala, či je tu niečo, čo by si chcela vziať so sebou. Vedela, že určite je, ale v tom momente nedokázala jasne myslieť. Namiesto toho len schmatla batoh s oblečením a vyšla dierou v stene von zo svojej izby a okolo matky.

Tá ležala na zemi, stonala a pomaličky sa pokúšala posadiť.

Caitlin sa na ňu ani nepozrela a pokračovala von z bytu.

Prisahala sama sebe, že je to posledný krát, čo tu bola.

Kapitola piata

Caitlin sa ponáhľala studeným marcovým podvečerom. Jej srdce stále ešte divoko bilo kvôli tej epizóde s matkou. Studený vzduch ľahko štípal do tváre, ale bolo to príjemné. Ukľudňujúce. Zhlboka dýchala a cítila sa voľná. Už nikdy sa nebude musieť do toho bytu vrátiť, nikdy už nebude musieť znova stúpať po tých hrozných schodoch. Nikdy už neuvidí túto ulicu. A už nikdy nevstúpi do tej strašnej školy. Nemala síce ani najmenšie poňatie, kam vlastne mieri, ale kamkoľvek odtiaľto sa v tú chvíľu zdalo byť správne.

Caitlin sa dostala na hlavnú ulicu a rozhliadla sa, aby si chytila taxík. Po zhruba minúte si uvedomila, že tu nejaký asi len tak nenarazí. Jedinou možnosťou bolo teda ísť metrom.

Caitlin sa teda vydala na zastávku na 135. ulici. Ešte nikdy predtým newyorským metrom nešla. Nebola si úplne istá, na ktorú linku by mala nasadnúť a kde potom zase vystúpiť, a teraz bola pravdepodobne tá vôbec najhoršia chvíľa na experimenty. Obávala sa, čo by asi tak mohla dole na tej stanici, takto večer, stretnúť – a obzvlášť v tejto štvrti.

Zišla dole po schodoch, ktoré lemovali početné grafity, až dospela k predajni cestovných lístkov. Našťastie tam niekto bol.

"Potrebujem sa dostať na Columbus Circle," povedala Caitlin.

Tučná pracovníčka za plexisklom ju ignorovala.

"Prepáčte, " povedala Caitlin, "ale ja potrebujem …"

"Povedala som dole a na platformu!" Vyštekla žena.

"Práve že nie, " odpovedala Caitlin. "Nepovedala ste vôbec nič!"

Pracovníčka ju znovu ignorovala.

"Koľko to stojí?"

"Dva a pol," vyštekla znovu žena.

Caitlin siahla do vrecka a vytiahla z nej tri pokrčené dolárovky. Vsunula je malým otvorom pod plexisklom.

Pracovníčka sa na ňu ani teraz nepozrela, ale podala jej späť Metrokartu.

Caitlin podržala kartu v čítačke a vstúpila do metra.

Nástupište bolo zle osvetlené a skoro úplne prázdne. Dvaja bezdomovci sedeli na lavičke zabalení v dekách. Jeden z nich spal, ale ten druhý zdvihol hlavu, keď Caitlin prechádzala okolo. Začal si pre seba mrmlať. Caitlin pridala do kroku.

Došla až na koniec perónu a naklonila sa do koľajiska, aby zistila, či sa blíži vlak. Nič.

No tak. No tak.

Znovu sa pozrela na hodinky. Mala tam byť už pred piatimi minútami. Hovorila si, ako dlho jej to asi ešte môže trvať. A tiež či bude mať Jonah trpezlivosť a neodíde. Nemohla by mu to mať za zlé.

Kútikom oka zrazu zazrela nejaký rýchly pohyb. Otočila sa. Nič.

Keď sa pozrela pozornejšie, mala pocit, že pri jednej zo stien zazrela tieň, ktorý sa potom spustil z perónu do koľajiska. Mala pocit, ako keby ju niekto sledoval.

Keď sa ale pozrela ešte raz, nevidela nič.

Asi mám halucinácie.

Caitlin došla k stene, na ktorej visela veľká mapa celého podzemného systému. Bola potrhaná, poškriabaná a pokreslená grafitmi, ale stále na nej ešte mohla rozoznať jednotlivé linky metra. Aspoň, že bola teraz na správnom mieste. Táto trať naozaj vedie na Columbus Circle. To jej trošku zlepšilo náladu.

"Stratila si sa, mačiatko?"

Caitlin sa otočila a zbadala veľkého černocha, ktorý stál priamo za ňou. Bol neoholený a keď sa uškrnul, tak bolo vidieť, že mu chýba niekoľko zubov. Naklonil sa k nej tak blízko, že cítila jeho odporný dych. Bol na mol.

Ukročila stranou a odišla niekoľko krokov preč.

"Hej, ty čubka, hovorím s tebou!"

Caitlin šla ďalej.

Muž sa zdal ešte väčší, keď sa teraz začal potácať jej smerom. Ale Caitlinina chôdza bola oveľa rýchlejšia a perón bol dlhý, takže medzi nimi stále bolo dosť miesta. Naozaj sa chcela vyhnúť ďalšiemu konfliktu. Nie tu. Nie teraz.

Priblížil sa. Hovorila si, ako dlho ešte potrvá kým nebude už mať na výber a bude sa mu musieť postaviť. Panebože, prosím, dostaň ma odtiaľto.

Hneď na to stanicu naplnil ohlušujúci zvuk prichádzajúceho vlaku, ktorý sa objavil takmer náhle. Vďaka!

Nastúpila a s uspokojením sa pozerala, ako sa dvere zavreli tomu ožranovi priamo pred nosom. Muž začal nadávať a búšiť do kovových posuvných dverí.

Vlak sa rozbehol a počas niekoľkých málo chvíľ už zo stanice však zostala len šmuha. Bola na ceste preč z tejto štvrti. Na ceste k novému životu.

*

Caitlin vystúpila na Columbus Circle a ihneď sa dala do rýchlej chôdze. Znovu skontrolovala hodinky. Už ide neskoro o celých dvadsať minút. Nervózne prehltla.

Prosím, buď tam. Prosím, neodchádzaj. Prosím.

Keď minula niekoľko málo blokov, zrazu ju v oblasti žalúdka ostro bodlo. Zastavila sa, ohromená silnou bolesťou.

V predklone sa chytila za brucho a nemohla sa ani pohnúť. Hovorila si, či sa na ňu okoloidúci pozerajú, ale bolesť bola tak kŕčovito silná, že jej to bolo jedno. Nikdy predtým nič tak silného nezažila. Musela bojovať o každej nadýchnutie.

Ľudia rýchlo prúdili z oboch strán okolo nej, ale ani jediný sa nezastavil, aby sa pozrel, či je v poriadku.

Asi tak po minúte sa konečne dokázala pomaličky napriamiť. Bolesť začala ustupovať.

Zhlboka dýchala a premýšľala, čo to asi mohlo byť.

Potom sa dala znovu do pohybu smerom, kde mala byť ona kaviareň. Lenže sa zrazu cítila podivne dezorientovaný. A ešte niečo … mala hlad. Nebol to obyčajný hlad, ale skôr niečo ako hlboký, neukojiteľný smäd. Okolo nej prešla žena, ktorá venčila svojho psa. Caitlin si všimla samu seba, ako sa otáča a uprene zíza na to zviera. Zistila, že nakláňa hlavu do strany a fascinovane zíza na psí krk.

Na svoje prekvapenie mohla jasne rozpoznať tepny, ktoré mal pes tesne pod kožu, a tiež krv, ktorá nimi prúdila. Videla jeho srdcový tep a zároveň začala cítiť podivné mravčenie vo vlastných zuboch. Chcela krv toho psa.

Ako keby cítil, že je sledovaný, sa pes zrazu otočil a vystrašene sa na Caitlin pozrel. Potom zakvičal a dral sa čo najďalej odtiaľto. Majiteľka psa sa otočila a nechápavo sa pozrela na Caitlin.

Caitlin pokračovala v chôdzi. Nechápala čo sa to s ňou deje. Vždy mala psov predsa rada. Nikdy by nedokázala žiadnemu zvieraťu ublížiť, dosť možno, že ani tej otravnej muche. Čo sa to s ňou deje?

Bolesti a hlad zmizli rovnako rýchlo, ako sa objavili a Caitlin cítila, že sa všetko zase vracia k normálu. Keď obišla roh, uvidela pred sebou kaviareň, kde sa mali stretnúť. Pridala do kroku, zhlboka dýchala a takmer sa už zase cítila byť sama sebou. Pozrela sa na hodinky. Tridsať minút meškania. Modlila sa, aby tam stále ešte bol.

Otvorila dvere. Jej srdce divoko bilo. Tentoraz nie kvôli bolesti, ale zo strachu, že je Jonah už preč.

Rýchlo prehliadla kaviareň. Ťažko dýchajúc vošla dnu a okamžite si začala pripadať príliš nápadná. S pocitom, že sa na nej všetci pozerajú, skúmala sedačky po oboch stranách kaviarne. Nikde ale Jonaha nevidela. Jej srdce pokleslo. Už musel odísť.

"Caitlin?"

Otočila sa a tam, za jej chrbtom stál Jonah. Strašne sa jej uľavilo.

"Ja sa veľmi veľmi ospravedlňujem," vyhŕkla prudko. "Ja bežne nechodím nikam neskoro. Ja len … to len …"

"Nič sa nedeje, " povedal a jemne jej položil ruku na plece. "Nerob si s tým starosti, vážne. Som rád, že si dorazila, " dodal.

Pozrela sa do jeho smejúcich sa, zelených očí, ktoré stále ešte rámovali modriny a opuch, a prvýkrát sa v ten deň cítila naozaj dobre. Mala pocit, že snáď nakoniec všetko dobre dopadne.

"Jediný problém je, že teraz už nemáme veľa času, ak to chceme stihnúť," povedal. "V skutočnosti máme asi tak päť minút. Takže myslím, že by sme si tú šálku kávy asi mali vypiť niekedy inokedy."

"To je v pohode, " povedala. "Som rada, že nám kvôli mne neutečie aj ten koncert. Cítim sa ako úplný …"

Caitlin sa zrazu pozrela na seba a v hrôze si uvedomila, že je vlastne ešte stále oblečená vo svojom bežnom oblečení. Svoje pekné šaty a topánky mala stále ešte v batohu. Mala totiž v pláne prísť do kaviarne skôr, na záchodoch sa prezliecť a trochu sa na Jonaha pripraviť. Teraz tu však stála priamo proti nemu, oblečená ako vagabund a s batohom na chrbte. Jej tvár očervenela. Chvíľu nevedela, čo by mu mala v takejto situácii povedať.

"Jonah, ospravedlňujem sa, že som oblečená takto," povedala. "Chcela som sa prezliecť než pôjdeme, ale … Vravel si, že máme päť minút?"

Pozrel na hodinky a po tvári sa mu prelialo znepokojenie.

"Áno, ale …"

"Hneď som späť," povedala a ako stačil reagovať, už bola na ceste k toaletám.

Caitlin sa vrútila do miestnosti a zablokovala za sebou dvere. Otvorila batoh a vytiahla von svoje večerné oblečenie, teraz ale značne pokrčené. Strhla zo seba svoje šaty, zkopla poltopánky a rýchlo si natiahla zamatovú čiernu sukňu a bielu hodvábnu blúzu. Z batohu tiež vytiahla svoje falošné diamantové náušnice a nasadila si ich. Boli síce lacné, ale vyzerali veľmi dobre. Nakoniec všetko zavŕšila čiernymi topánkami na podpätkoch.

Skontrolovala sa v zrkadle. Bola trošku pokrčená, ale nebolo to tak hrozné, ako si pôvodne myslela. Decentne poodhalená blúza odhaľovala malý, strieborný krížik, ktorý neustále nosila na krku. Nemala čas na makeup, ale aspoň, že už mala vhodné oblečenie. V rýchlosti si ešte namočila ruky vo vode a upravila si vlasy. Pár pramienkov potrebovalo vrátiť na svoje miesta.

Už bola na odchode, keď si uvedomila, že na zemi ešte stále leží kôpka s jej predchádzajúcim oblečením a jej poltopánky. Zaváhala. Naozaj sa jej nechcelo nosiť so sebou ten batoh po celý zvyšok večera. V skutočnosti si ani nebola istá, či chce tie šaty ešte niekedy znovu obliecť.

Zobrala ich teda zo zeme, zbalila do veľkej neforemnej gule a celú ju napchala do odpadkového koša v rohu miestnosti. Šaty, ktoré teraz mala na sebe boli posledné a jediné, ktoré jej na svete ešte ostali.

Páčilo sa jej, že vstupuje do nového života oblečená práve takto.

Jonah čakal vonku pred kaviarňou, podupával nohami a každú chvíľu sa pozeral na hodinky. Keď otvorila dvere, otočil sa, a keď sa na ňu pozrel, zostal na mieste stáť. Díval sa na ňu a nebol schopný nájsť žiadny vhodný komentár.

Caitlin snáď nikdy predtým nezažila, že by na ňu chlapec takto civel. Nikdy si o sebe vlastne nemyslela, že je atraktívna. Spôsob, akým sa na ňu teraz ale Jonah pozeral, ju prinútil cítiť sa … výnimočne. Prvýkrát v živote sa cítila ako dospelá žena.

"Vyzeráš … veľmi pekne, " povedal jemne.

"Dík," odpovedala. Ty tiež, chcela odpovedať, ale nakoniec sa zdržala.

S novonadobudnutou sebadôverou došla k nemu a jemne mu vsunula ruku pod jeho rameno. Potom sa pomaly vydali smerom ku Carnegie Hall. Ako išli vedľa seba, Jonah postupne zrýchľoval chôdzu.

Bol to pekný pocit ísť takto spolu. Napriek všetkému, čo sa v ten deň udialo, a vlastne aj tomu, čo sa udialo včera, teraz Caitlin cítila, že sa vznáša.