Jej srdce bilo ako o závod a hladina adrenalínu rástla vyššie a vyššie. Podarilo sa jej obrátiť sa a vyškriabať späť na nohy ešte predtým, ako sa k nej dostali. Okamžite sa rozbehla do uličky preč od nich. Bolo jej jasné, že beží o život.

Tesne za chrbtom cítila svojich prenasledovateľov.

V jednej z jej minulých škôl, vtedy si Caitlin zase raz myslela, že tam zostane ešte veľmi dlho, sa zapísala do bežeckého krúžku a po čase zistila, že je v tom dobrá. Vtedy bola vlastne najlepšia z tímu. Nie síce na dlhých tratiach, ale v šprinte na sto metrov na ňu nikto nemal. Dokonca dokázala predbehnúť aj mnohých chlapcov. Teraz sa jej to náramne hodilo.

Bežala ako o život a tí štyria ju nedokázali chytiť.

Dovolila si obzrieť sa po nich a zistila, že zostali ďaleko za ňou. To ju naplnil trochou optimizmu, pretože vedela, že keď sa jej podarí niekoľkokrát správne zahnúť za roh, tak im môže nakoniec utiecť.

Ulička sa vetvila do tvaru T a ona sa mohla rozhodnúť, či sa vydá napravo alebo naľavo. Vedela, že nebude mať možnosť svoje rozhodnutie zmeniť, ak si chce udržať náskok. Musela sa rozhodnúť rýchlo, aj keď nemohla vidieť, čo sa skrýva za každým z rohov. Naslepo si teda vybrala, že zahne vľavo.

Modlila sa, aby to bola správna voľba. No tak. Prosím!

Jej srdce sa skoro zastavilo, keď zatočila doľava a po pár metroch zistila, že ulička je slepá.

Zlý ťah.

Cesta pred ňou končila múrom. Bežala priamo k nej a neustále sa obzerala po nejakej možnosti úniku, ale žiadnu nevidela. Otočila sa, aby čelila útočníkom.

Bez dychu sledovala, ako sa objavili na rohu a mierili k nej. Za ich chrbtom mohla vidieť, že ak by bývala zatočila doprava, už by teraz bola pravdepodobne voľná. No iste. To je jednoducho jej šťastie.

"Tak poďme, ty mrcha," povedal jeden z nich, "teraz si to vychutnáš."

Došlo im, že už nemá kam uniknúť a tak lapajúc po dychu spomalili krok a škeriac sa ku nej približovali.

Caitlin zavrela oči a zhlboka dýchala. V duchu prosila Jonah, aby sa zobudil, kdesi nabral všetku silu sveta a pribehol jej na pomoc. Keď ale oči znovu otvorila, nikde ho samozrejme nevidela. Boli tam iba tí grobiani, ktorí sa neustále približovali.

Myslela na svoju matku, na to ako ju nenávidí za to, že už musela skúšať žiť na toľkých rôznych miestach. Myslela tiež na brata Sama. Myslela na to, aký ju asi čaká život až dnešok skončí.

Myslela na celý svoj doterajší život, ako sa k nej správal a ako jej nikdy nikto nerozumel, a ako nikdy nič poriadne nešlo tak, ako by to bola potrebovala. A potom sa niečo stalo. Zrazu mala všetkých tých nekonečných problémov po krk.

Ja si toto nezaslúžim. Ja si toto nezaslúžim!

A potom to zrazu zacítila.

Bolo to ako vlna niečoho, čo nikdy predtým nepocítila. Ako vlna zúrivosti, ktorá sa rozprúdila v jej žilách a začala takmer variť jej krv. Malo to epicentrum niekde v bruchu a odtiaľ to prúdilo ďalej do celého tela. Zrazu mala pocit, že sa jej chodidlá pevne zakorenili, ako keby sa ona a asfalt pod ňou spojili. Tiež cítila, že ju naplňuje surová sila a usadzuje sa v zápästiach a cez lakte sa ďalej rozlieva až do ramien.

Caitlin zrazu živočíšne zavrčala, čo prekvapilo a zároveň vydesilo i ju samú. Keď sa prvý chlapec priblížil a chytil ju svojou svalnatou rukou za zápästie, sledovala, ako jej ruka sama od sebe reaguje, keď sa okamžite vymanila zo zovretia, chytila naopak útočníkovu ruku a vykrútila ju dozadu do veľmi neprirodzeného uhlu. Chalan ostal šokovaný, v ruke potom škaredo trhlo a ozvalo sa zapraskanie.

Chlapec klesol na kolena a reval od bolestí.

Zvyšní traja vyvalili oči prekvapením.

Ten najväčší sa na ňu okamžite vrhol.

"Ty zkur …"

Než mohol dokončiť, Caitlin vyskočila do vzduchu a oboma nohami zároveň ho kopla do hrude, čím ho poslala o päť metrov späť, kde tvrdo pristál v kovových popolniciach.

Zostal tam ležať a nehýbal sa.

Zvyšní dvaja, doteraz nezranení, sa na seba šokovane pozreli. Teraz vyzerali naozaj vystrašene.

Caitlin postúpila vpred. Cítila nadľudskú silu, ktorá jej prúdila telom, a počula sama seba ako vrčí, keď chytila oboch výrastkov (každý z nich bol dvakrát tak veľký ako ona), zdvihla ich niekoľko centimetrov nad zemou, každého jednou rukou.

Ako tak viseli vo vzduchu a snažili sa vymaniť, Caitlin s nimi najskôr cukla smerom dopredu, a potom neskutočnou silou rovno jedného proti druhému. Obaja sa potom zrútili na zem.

Caitlin stála nad nimi, ťažko dýchala a penila zlosťou.

Ani jeden zo štyroch sa nehýbal.

Ale ona necítila ani najmenšiu úľavu. Naopak, chcela viac. Viac súperov, ktorých by mohla zničiť. Viac tiel, s ktorými by si mohla hádzať.

A tiež chcela ešte niečo ďalšie.

Zrazu videla všetko okolo seba v krištáľovo žiarivej čistote a bola schopná silne zaostriť na ich odhalené krky. Z miesta, kde stála, videla každučký detail na ich pokožke, ba čo viac, videla tepny, ktoré pulzovali pod kožou. Mala ohromnú chuť sa zahryznúť a napiť.

Vôbec nechápala čo sa to s ňou deje. Zatrepala hlavou a potom zakričala tak desivo, že to muselo byť počuť až na hlavnej ulici. V tom výkriku bola zúrivosť, víťazstvo a nenaplnená divokosť.

Bol to výkrik zvieraťa, ktoré chce viac.

Kapitola druhá

Caitlin stála pred dverami ich nového bytu a civela do prázdna. Zrazu sa prebrala a uvedomila si, kde sa nachádza. Nemala však najmenšie tušenie, ako sa sem dostala. Posledná vec, ktorú si pamätala bolo, ako bola v tej uličke. Nejako sa potom musela dostať späť domov.

To, čo sa v uličke stalo, si však pamätala do najmenších detailov. Snažila sa to ale z pamäti vymazať, vôbec sa to však nedarilo. Pozrela sa na svoje ramená a ruky a čakala, že budú vyzerať inak – ale boli úplne normálne. Také, ako boli vždy predtým. Zúrivosť, ktorá do nej vošla a úplne ju premenila, bola zrazu zase preč.

Niečo ale predsa len zostalo. Cítila sa zrazu akoby prázdna. Strnulá. A cítila ešte niečo ďalšie. Nebola si úplne istá, čo to je. Hlavou sa jej neustále mihali obrazy. Obrazy tých chalanov a ich odhalených krkov. A ich pulzu. A stále ešte cítila ten hlad. A túžbu.

Caitlin sa teraz naozaj nechcela vrátiť domov. Nechcela sa vidieť s matkou, obzvlášť nie dnes, a nechcela vidieť ani celé to nové miesto, ktoré bolo stále ešte zaskladané nevybalenými krabicami s ich vecami. Keby tam nebol Sam, možno by sa jednoducho otočila a išla niekam preč. Kam by to malo byť, o tom nemala poňatia – ale aspoň by sa jednoducho poriadne prešla.

Zhlboka sa nadýchla a chytila kľučku na dverách. Naozaj tá kľučka hriala, alebo je jej ruka len tak strašne studená?

Caitlin vstúpila do príliš presvetleného bytu. Cítila jedlo, ktoré sa pripravovalo na sporáku – alebo skôr v mikrovlnke. Sam. Vždy bol doma skoro a robil si sám večeru. Matka nebude doma ešte niekoľko hodín.

"To nevyzerá na dobrý prvý deň."

Caitlin sa v šoku otočila za matkiným hlasom. Sedela tam na gauči, fajčila cigaretu a pohŕdavo si Caitlin prezerala.

"To už si musela ten sveter hneď takto zašpiniť?"

Caitlin sa na seba pozrela a až teraz si všimla tmavých škvŕn, najskôr asi od toho, ako spadla na ten chodník.

"Akoto že si doma tak skoro? " spýtala sa Caitlin.

"Pre mňa je to tiež prvý deň, vieš ako, " vyštekla matka. "Nie si tu jediná nová. Postupné zapracovanie sa. Šéf ma poslal domov skoro."

Caitlin nebola na matkin tón vôbec zvedavá. Nie dneska. Vždycky s ňou hovorila s dešpektom, ale toho večera mala Caitlin všetkého nad hlavu. Rozhodla sa, že nechá matku ochutnať jej vlastnej polievočku.

"Super," vyštekla Caitlin odpoveď. "Znamená to, že sa zasa sťahujeme?"

Matka okamžite vyskočila na nohy. "Dávaj si pozor na jazyk!" Zakričala.

Caitlin si uvedomila, že matka vlastne len čakala na nejaký dôvod, aby na ňu mohla začať kričať. Povedala si, že bude najlepšie matku niečím umlčať a potom čo najrýchlejšie zmiznúť.

"Nemala by si pred Samom fajčiť," povedala Caitlin chladne, vošla do svojej maličkej izby, zabuchla za sebou dvere, ktoré vzápätí zamkla.

Matka ihneď stála pri dverách a búšili na ne.

"Okamžite sa vráť, ty malá drzaňa! Čo si to dovoľuješ, takto hovoriť s mamou !? Kto si myslíš, že kupuje ten chlieb, čo máš denne na stole …"

Toho večera bola Caitlin už tak rozrušená, že sa rozhodla matkin hlas jednoducho ignorovať. Namiesto toho si v hlave znovu prehrávala udalosti dňa. Smiech tých chalanov na ulici. Zvuk ich bijúcich sŕdc. A potom zvuk jej vlastného revu.

Čo sa to vlastne stalo? Kde sa v nej zrazu vzalo toľko sily? Bolo to jednoducho iba vďaka zvýšenému adrenalínu? Časť jej ja si priala, aby to tak bolo. Ale tá druhá vedela iste, že to nie je pravda. Čo sa to s ňou deje?

Búchanie na dvere pokračovalo ďalej, ale Caitlin to takmer nevnímala. Jej telefón ležal na stole, vibroval ako šialený, keď prichádzali nové smsky, emaily a facebookove správy, ale ona si nijako zvlášť nevšímala ani toho.

Presunula sa k svojmu malému okienku a pozrela sa von na ulicu, keď sa jej zrazu vybavil ešte ďalší zvuk. Bol to Jonahov hlas. A spolu s ním aj obraz jeho usmievavej tváre. Tichý, hlboký a pokojný hlas. Znovu si pripomenula, ako krehký sa zdal, ako zraniteľne pôsobil. Potom ho uvidela ležiaceho na zemi, tvár postriekaná vlastnou krvou a jeho viola bola rozbitá na kusy vedľa neho. Zdvihla sa v nej vlna nového hnevu.

A ten sa potom zmenil v obavu. Obavu, či je Jonah v poriadku, či dokázal sám vstať a odísť domov. Predstavovala si ho, ako ju volá. Caitlin. Caitlin.

"Caitlin?"

Za dverami sa ozval nový hlas. Chlapčenský hlas.

Zmätene sa otočila k dverám.

"To som ja, Sam. Pusť ma dovnútra prosím."

Došla k dverám a oprela sa o ne čelom.

"Mama je preč, " povedal hlas na druhej strane. "Išla si kúpiť cigarety. No tak, pusť ma dnu."

Caitlin otvorila dvere.

Sam stál za nimi a na tvári sa mu zračil starostlivý výraz. Ešte mu nebolo ani pätnásť, ale zdal sa byť starší. Vyrástol celkom skoro, už teraz mal cez sto osemdesiat centimetrov, ale jeho telo ešte nestačilo zmohutnieť, takže bol samá ruka, samá noha. Mal čierne vlasy a hnedé oči, rovnako ako ona. Na prvý pohľad bolo jasne vidieť, že sú súrodenci. Caitlin vedela, že má o ňu starosť. Mal ju rád viac než kohokoľvek iného.

Pustila ho dnu a rýchlo za ním dvere zase zavrela.

"Prepáč," povedala mu. "Ja s ňou jednoducho dnes večer nechcem hovoriť."

"Čo sa s vami dvoma stalo?"

"Ako vždy. Skočila mi po krku v prvom momente, keď som sa objavila vo dverách."

"Myslím, že mala dosť náročný deň, " povedal Sam, ktorý sa ich snažil uzmieriť, ako to ostatne robieval zakaždým. "Dúfam, že ju zas nevyhodia."

"Koho to zaujíma? New York, Arizona, Texas … Koho zaujíma, kam sa pôjde zas nabudúce? Naše večné sťahovanie nikdy neskončí."

Sam si sadol k jej stolu a zamračil sa. Caitlin sa okamžite zahanbila za to, čo hovorí. Občas mala príliš rýchly jazyk a hovorila, bez toho aby si to stačila poriadne rozmyslieť. Potom si vždy priala, aby to mohla vziať späť.

"Aký bol tvoj prvý deň?" Spýtala sa v snahe zmeniť tému.

Pokrčil plecami. "Myslím, že to bolo OK." Ľahko sa zhupol na stoličke.

Potom sa na ňu pozrel. "A tvoj?"

Caitlin pokrčila plecami. Niečo vo výraze jej tváre ale muselo byť nápadné, pretože Sam sa nepozrel späť na stôl. Namiesto toho sa uprene pozeral na ňu.

"Čo sa stalo?"

"Nič," povedala vyhýbavo a otočila sa späť k oknu.

Stále však cítila jeho pohľad.

"Vyzeráš … inak."

Zarazila sa a premýšľala, či si naozaj mohol niečoho všimnúť. Či jej zovňajšok naozaj prešiel nejakými zmenami. Prehltla.

"Ako?"

Ticho.

"Ja neviem, " odpovedal nakoniec.

Pozerala sa ďalej z okna. Nejaký muž vonku na ulici pred vinárňou nenápadne podával kupcovi malý balíček.

"Neznášam toto miesto," povedala.

Potom sa otočila a pozrela sa na Sama.

"Rovnako ako ja," odpovedal.

"Dokonca som aj premýšľal, že …" sklonil hlavu, "… že odídem."

"Čo tým myslíš?"

Pokrčil plecami.

Pátravo si ho prezrela. Vyzeral silno nespokojne.

"Kam?" Spýtala sa.

"Možno … skúsiť nájsť ocka."

"Ako? Nemáme najmenšie poňatie, kde by mohol byť."

"Môžem to skúsiť. Možno ho nájdem."

"Ale ako?"

"Ja neviem … ale môžem to aspoň skúsiť."

"Sam. Pokojne teraz môže byť aj mŕtvy. Nič nevieme."

"Nehovor tak! " Zakričal náhle a jeho tvár sčervenela.

"Ospravedlňujem sa, " povedala.

Sam sa opäť upokojil.

"Napadlo ťa ale niekedy, že aj keď ho nájdeme, tak nás možno nebude ani chcieť vidieť? Veď od nás predsa odišiel. A nikdy už sa potom neozval."

"Možno preto, že mu to mama nechce povoliť."

"Alebo možno preto, že o nás jednoducho nestojí."

Samova zamračená tvár sa zamračila ešte viac. Dupol pätou o zem. "Našiel som ho na facebooku."

Caitlin vyvalila oči v prekvapenie.

"Ty si ho našiel?"

"Nie som si úplne istý. Boli tam štyria ľudia s rovnakým menom. Dvaja z nich majú privátne profily a nemajú žiadnu fotku. Obom sem napísal správu."

"A?"

Sam pokrútil hlavou.

"Žiadnu odpoveď som nedostal."

"Otec by sa na facebook asi nepridal."

"To nemôžeš vedieť, " odpovedal znova trochu podráždene.

Caitlin si povzdychla, došla k svojej posteli a ľahla si na ňu. Pozerala sa na zažltnutý, odlupujúci sa náter na strope a pýtala sa sama seba, ako sa to stalo, že sa dostali až sem. Skôr boli v mestách, kde im bolo dobre. Dokonca aj mama sa zdala, že je tam takmer šťastná. Trebárs, keď práve randila s nejakým chlapom. Dosť šťastná na to, aby aspoň nechala Caitlin na izbe.

Boli aj mestá, napríklad ako to úplne posledné, kde Caitlin aj Sam mali pár dobrých kamarátov a kde to vyzeralo, že už by mohli konečne zostať aspoň kým zmaturuje. A potom sa všetko zase rýchlo pokazilo. Ďalšie balenie a lúčenie. Bolo azda príliš chcieť mať normálne detstvo ako ho majú všetci ostatní?

"Mohol by som sa odsťahovať späť do Oakville," povedal Sam naraz a prerušil jej premýšľanie. To bolo ich posledné mesto. Bolo neuveriteľné, ako vždy dokázal spoznať, na čo práve myslela. "Mohol by som zostať u kamarátov."

Cítila strašnú únavu. Bolo toho na ňu už jednoducho príliš. Nedokázala ani pokojne premýšľať a keď teraz počula, že sa ju už aj Sam chystá opustiť, mala pocit, že už na nej naozaj vôbec nikomu nezáleží.

"Tak si choď," vyštekla na neho oveľa dôraznejšie, než si priala. Bolo to skoro ako keby to povedal niekto iný. Počula drsný tón vo svojom vlastnom hlase a okamžite toho začala ľutovať.

Prečo vždy musí vyhrknúť niečo také? To sa vôbec nedokáže ovládať?

Keby mala lepšiu náladu, keby bola pokojnejšia a nezbehlo sa toho toľko naraz, nikdy by niečo také nepovedala. Alebo by to aspoň povedala lepšie. Možno by povedala niečo ako, Ja viem, čo sa snažíš povedať. Že by si toto miesto nikdy neopustil, bez ohľadu na to, ako strašné to tu je, a nenechal ma tu samú. A ja ťa mám za to veľmi rada. A ani ja ťa nikdy neopustím. V tomto divnom detstve budeme mať aspoň vždy jeden druhého. Lenže namiesto toho reagovala najhorším možným spôsobom. Namiesto toho na neho len sebecky vykríkla.

Posadila sa a videla, že sa ho jej slová dotkli. Chcela to vziať späť, ospravedlniť sa, ale zrazu to nejako nešlo. Zrazu sa nemohla za žiadnu cenu prinútiť, aby otvorila ústa.

Sam ticho vstal zo stoličky odišiel z miestnosti. Veľmi potichu za sebou potom zavrel dvere.

Idiot, pomyslela si. Si taký idiot. Prečo sa k nemu správaš rovnako, ako sa mama chová k tebe?

Znovu si ľahla a civela na strop. Uvedomila si, že tu bol ešte ďalší dôvod, prečo na neho bola taká. Prerušil jej premýšľania a urobil to práve v okamihu, keď myslela na to zlé. Nepríjemná spomienka sa jej vynorila v mysli a on ju prerušil ešte skôr, ako sa s ňou stačila vysporiadať.

Bývalý priateľ jej matky. Tri mestá späť. Bolo to jedno z obdobia, keď jej matka vyzerala skutočne šťastne. Frank. Päťdesiat rokov. Malý a poletujúci. Tučný ako klada. Neustále zaváňal lacnou kolínskou. Jej bolo šestnásť.

Stála akurát v ich maličkej práčovni a skladala oblečenie, keď sa Frank objavil vo dverách. Ten hajzel sa na ňu vždy po očku pozeral. Siahol do koša a vytiahol dva kúsky jej spodnej bielizne. Začala sa červenať hanbou aj zlosťou zároveň. Zdvihol ich vyššie a uškrnul sa.

"Tieto sú tvoje?" Povedal a uškŕňal sa. Vytrhla mu bielizeň z rúk.

"Čo chceš?" Vyštekla na neho odpoveď.

"Takto sa hovorí so svojím novým nevlastným otcom?"

Pristúpil o krok bližšie.

"Nie si môj nevlastný otec."

"Ale už čoskoro budem."

Chcela sa vrátiť späť na skladanie svojho oblečenia, ale on pristúpil o ďalší krok bližšie k nej. Tentoraz už príliš blízko. Jej srdce búšilo strachom.

"Myslím, že je na čase, aby sme sa spolu trošku lepšie zoznámili," povedal a rozopol si opasok.

"Nemyslíš?"

V hrôze sa pokúsila pretiahnuť okolo neho a utiecť z maličkej miestnosti, ale keď to urobila, on jej zablokoval cestu, hrubo ju chytil za zápästie a odstrčil ju späť proti múru.

A potom sa to stalo.

Zloba zatemnila jej myseľ. Zloba, akú nikdy predtým nepoznala. Cítila, ako sa jej telo zahrialo od palcov na nohách až po temeno hlavy. Keď sa k nej znova priblížil, vyskočila priamo dopredu a oboma nohami zároveň ho kopla doprostred hrudi.

Nehľadiac na to, že bola oproti nemu len tretinová, zásah ho odhodil dozadu, kde rozrazil drevené dvere a pokračoval ešte dobré dva metre do miestnosti. Bolo to, ako by ho niekto vystrelil naprieč domom z kanóna.

Caitlin tam iba stála a triasla sa. Nikdy nemala rada násilie a nikdy predtým nikoho neudrela. Navyše nebola príliš veľká alebo silná. Ako sa jej len mohlo podariť ho takto nakopnúť? Kde vôbec vzala silu, aby mohla takto skočiť? Nikdy predtým nevidela, že by niekto – a navyše dospelý muž – bol niekým strčený tak, že doslova roztrieštil dvere. Odkiaľ sa tá sila vzala?

Podišla k nemu a zostala nad ním stáť.

Ležal na chrbte bez akéhokoľvek pohybu. Na chvíľu si hovorila, či ho nezabila. Ale v ten moment bola stále tak nahnevaná, že jej to bolo jedno. Mala starosť len o to, kým – alebo čím – v skutočnosti bola.

Nikdy už potom Franka znova nevidela. Nasledujúceho dňa sa rozišiel s jej matkou a nikdy sa už neukázal. Jej matka pojala podozrenie, že sa medzi Caitlin a ním niečo odohralo, ale nikdy sa na to priamo nespýtala. Avšak rovnako nakoniec Caitlin obvinila, že jej pokazila vzťah a zničila tú trochu šťastia. A nikdy jej to už neodpustila.

Caitlin sa znovu zamerala na lúpajúci sa strop. Jej srdce búšilo rovnako, ako vtedy. Myslela teraz na tú zúrivosť, ktorá ju posadla dnes a hovorila si, či môžu tie dve udalosti byť nejako spojené. Vždy mala za to, že incident s Frankom bola jednoducho šialená a ojedinelá udalosť, proste taký nevysvetliteľný nával sily v momente ohrozenia. Teraz si ale vravela, či by v tom nemohlo byť niečo viac. Mala v sebe ukrytú nejakú zvláštnu silu? Alebo z toho všetkého začína blázniť?

Kto vlastne je?

Kapitola tretia

Caitlin utekala. Prenasledovatelia jej boli v pätách a hnali ju ďalej úzkou uličkou. Slepý koniec uličky už bol priamo pred ňou, masívny tehlový múr, ale ona bežala ďalej. Postupne naberala rýchlosť, neuveriteľnú rýchlosť. Bežala tak rýchlo, že sa okolité domy rozmazali do jednoliatej šmuhy. Cítila, ako jej vlasy rozčesáva vietor.

Keď sa dostala bližšie, vyskočila a zrazu stála hore na takmer desať metrov vysokej stene. Vlastne sa od nej len odrazila, pretože okamžite plynulo prešla do ďalšieho desaťmetrového skoku na druhú stranu, kde, bez toho, aby sa čo i len potkla, okamžite bežala ďalej a ďalej. Cítila sa silná, nepremožiteľná. Rýchlosť jej behu ešte narástla, až mala nakoniec pocit, že by dokázala aj lietať.

Pozrela sa dole a uvidela, že sa betón pod jej nohami zmenil v trávu – vysokú, rozvírenú, sýto zelenú trávu. Bežala po prérii, slnko pálilo a ona zrazu spoznala, že je na mieste kde žili, keď bola úplne maličká.

Niekde v diaľke, tak ďaleko, že to mohla len cítiť, stál na horizonte jej otec. Ako bežala, mala nutkavý pocit, že sa k nemu približuje. Teraz už ho videla a neuniklo jej, že si ju tiež všimol. Stál tam so širokým úsmevom a rukami vystretými smerom k nej.

Strašne veľmi si priala ho znovu uvidieť. Bežala tak rýchlo, ako to len dokázala. Ale akonáhle sa priblížila, on bol zrazu zase ďaleko.

A potom zrazu padala.

Obrovské stredovek pripomínajúce dvere sa otvorili a ona vstúpila do kostola. Prechádzala sporo osvetlenou uličkou, v ktorej po oboch stranách horeli fakle. Pred kazateľnicou kľačal chrbtom k nej nejaký muž. Keď sa priblížila, postavil sa a otočil.

Bol to kňaz. Pozrel sa na ňu a jeho tvár naplnila hrôza. Cítila, ako jeho telom tepe krv a videla sama seba, ako sa k nemu približuje a nedokáže odolať tomu zvláštnemu nutkaniu. Kňaz v hrôze pozdvihol krucifix a namieril ním proti jej tvári.

Vrhla sa na neho. Cítila, že sa jej zuby predlžujú. Zrazu boli desivo dlhé. Hneď potom ich zaborila kňazovi do krku.

Muž vykríkol, ale jej to bolo jedno. Cítila ako krv z jeho tepien prúdi cez jej zuby do pusy a ďalej do jej útrob a bol to ten najúžasnejší pocit v jej živote.

Caitlin sa s trhnutím posadila na posteli a ťažko predýchavala. Rozhliadla sa okolo seba a na chvíľu nevedela, kde to je. Oknom k nej prenikalo ranné svetlo.

Konečne jej došlo, že sa jej len zdal sen. Utrela si pot zo spánkov a posadila sa na okraj postele.

Všade bolo ticho. Súdiac podľa svetla vonku, Sam a matka už museli určite odísť. Pozrela sa na hodiny a zistila, že je samozrejme už neskoro: 10:15. Ani druhý deň nepríde do školy načas.

Paráda.

Čudovala sa, že ju Sam neprišiel zobudiť. Nikdy predtým ju nenechal zaspať – vždy ju prišiel zobudiť, keď odchádzal ako prvý.

Asi sa od včerajška stále ešte hnevá.

Pozrela sa na svoj telefón: vybitý. Včera ho zabudla nabiť. Vlastne na neho zabudla úplne. Nemala najmenšiu potrebu s kýmkoľvek hovoriť.

Rýchlo na seba hodila nejaké šaty, ktoré našla na zemi, a prstami si náhlivo prehrabla vlasy. Normálne by odišla bez raňajok, ale teraz zistila, že má smäd. Nezvyčajne silný smäd. Došla do chladničky a vybrala z nej dvojlitrovú krabicu grapefruitového džúsu. V náhlom zhone odtrhla viečko a začala piť rovno z krabice. A nezastavila sa, kým nevypila celé dva litre.

Potom sa na krabicu pozrela. Naozaj práve vypila toľko džúsu? Nikdy v živote sa jej nepodarilo naraz vypiť viac než pol pohára. Sledovala vlastnú ruku, ktorá stlačila veľkú lepenkovú krabicu do malej guličky. Nemohla pochopiť, čo je to za novú silu, ktorá jej teraz koluje telom. Bolo to vzrušujúce. A tiež desivé.

Smäd však mala stále. A aj hlad. Ale nie na jedlo. Jej telo reval po niečom inom, lepšom, ale ona nevedela čo to je.

*

Bolo zvláštne prechádzať úplne prázdnymi chodbami školy. Úplný protiklad toho, čo videla predošlý deň. Po začiatku vyučovania tú teraz už nebola živá duša. Pozrela sa na hodinky: 10:40. Do konca tejto hodiny zostávalo pätnásť minút. Hovorila si, či vôbec má cenu tam chodiť, lenže tiež nevedela, kam inam by šla. Takže sa vydala chodbou smerom k svojej triede.

Pred dverami sa zastavila a začula hlas učiteľky. Na chvíľočku zaváhala. Neznášala pomyslenie, že preruší výuku a bude všetkým na očiach. Rovnako tak ale nevidela, že by mala nejakú inú možnosť.

Zhlboka sa nadýchla a chytila kovovú kľučku.

Keď vstúpila, celá trieda na ňu uprela pohľady. Učiteľka nevynímajúc.

Ticho.

"Slečna …" učiteľka zabudla jej meno. Došla ku katedre a vzala do ruky kus papiera, v ktorom niečo hľadala, "… Paineová. Nové dievča. Idete o dvadsať päť minút neskôr."

Prísne vyzerajúca staršia žena sa na Caitlin zamračene pozrela.

"Čo k tomu môžete povedať?"

Caitlin váhala.

"Ospravedlňujem sa?"

"To nestačí. Možno, že tam odkiaľ ste prišla, sa neskoré príchody tolerovali, ale rozhodne to nie je prípustný tuná."

"Prípustné, "opravila ju Caitlin a okamžite to oľutovala.

Miestnosťou sa rozhostilo zarazené ticho.

"Čože si hovorila?" Spýtala sa učiteľka pomaličky.

"Povedali ste, 'prípustný', ale správne je to, 'prípustné'."

"NO – do prdele!" vykríkol jeden hlučný chlapec zo zadných radov a celá trieda vybuchla smiechom.

Učiteľkyna tvár sčervenela zlosťou.

"Ty malý fagan. Okamžite sa budeš hlásiť u riaditeľa!"

Učiteľka prešla triedou a otvorila dvere za Caitlin. Stála dosť blízko na to, aby Caitlin mohla cítiť jej lacný parfum. "Von z mojej triedy!"

Normálne by Caitlin len ticho vykĺzla z triedy von – a predovšetkým by si nikdy nedovolila opravovať učiteľku. Ale niečo sa v nej zmenilo. Niečo, čomu tak úplne nerozumela, ale zato to jasne a silne cítila. Narastajúci vzdor. Mala pocit, že sa nemusí správať s rešpektom vôbec k nikomu. A tiež sa zrazu vôbec ničoho nebála.

Namiesto toho stála tam, kde stála a pomaly si prezerala miestnosť, v snahe zahliadnuť Jonaha. Trieda bola opäť preplnená, a tak musela hľadať postupne od jednej lavice k druhej. Jonah ale nikde nebol.

"Slečna Paineová! Nepočuli ste, čo som vám povedala?"

Caitlin sa na ňu vzdorovito pozrela. Potom sa otočila a pomaličky odišla von z miestnosti.

Počula, ako sa za ňou dvere s tresknutím zavreli a v triede sa rozhliadli tlmený krik, ktorý vzápätí nasledovalo, "Ticho, žiaci!"

Caitlin šla ďalej tichou chodbou a nevedela tak úplne, kam to vlastne ide.

Začula kroky. V diaľke na druhom konci chodby sa objavil strážca. Šiel priamo k nej.

"Povolenka!" Vyštekol, keď bol stále ešte dobrých dvadsať krokov od nej.

"Čože?" Odpovedala.

Medzitým sa priblížil.

"Kde je tvoja povolenka? Musíš ju stále viditeľne nosiť."

"Aká povolenka?"

Zastavil sa a prezrel si ju. Bol to škaredý, od pohľadu zlý muž, ktorý mal na čele veľkú pigmentovú škrvnu.

"Nemôžeš na chodbu bez podpísanej kvóty. Dobre to vieš. Kde je?"

"To som nevedela …"

Vzal do ruky vysielačku a povedal do nej: "Nepovolené narušenie na chodbe v krídle štrnásť. Beriem ju do väzby."

"Do väzby? " Spýtala sa Caitlin zmätene. "Čo si o sebe …"

Chytil ju hrubo za ruku a postrčil do chôdze.

"Už nechcem počuť ani slovo!" Vyštekol.

Caitlin sa vôbec nepáčilo, ako sa jeho prsty zaboril do jej paže a že ju viedol, ako by bola nejaké neposlušné decko. Cítila, že sa je telo začína zahrievať. A cítila, že sa začína objavovať tá Zúrivosť. Nemala tušenie ako, ale dobre cítila, že sa to deje. A tiež vedela, že za pár chvíľ už nebude schopná ten hnev ovládať. A ani svoju silu.

Musela to zaraziť, než bude príliš neskoro. Použila každučkú kvapku svojej vôle, aby to zastavila. Ale kým sa jej tak hrubo dotýkal, nedalo sa s tým jednoducho nič robiť.

Ešte predtým, než stratila kontrolu, silne mykla pažou a videla ako jeho ruka doslova odletela a dokonca aj on sám sa zapotácal stranou.

Začudovane na ňu pozeral, šokovaný, že také malé dievča je schopné ho odhodiť niekoľko krokov naprieč chodbou len takým nepatrným pohybom paže. Chvíľu kolísal medzi rozhorčením a strachom. Dobre videla, že premýšľa, či sa na ňu má vrhnúť, alebo radšej zmiznúť. Potom siahol k opasku, kde bola pripásaný veľká fľaša s koreninovým sprejom.

"Ešte raz na mňa siahneš, mladá dáma," povedal chladne, "a ja ti ukážem čo zato."

"Tak vy nesiahajte na mňa," odpovedala spurne. Tón jej vlastného hlasu ju šokoval. Bol iný. Hlbší a divokejší.

Pomaly oddialil ruku od spreja. Zdalo sa, že súhlasí.

"Pôjdeš predo mnou," povedal. "Ďalej touto chodbou a potom hore po schodoch."

*

Strážca ju odviedol do preplnenej predsiene riaditeľne. Akonáhle tam vstúpili, jeho vysielačka sa znovu ozvala a on sa okamžite musel ponáhľať zase preč do inej časti školy. Než odišiel, ešte sa k nej otočil.

"Už ťa nikdy nechcem na chodbe bez kvóty vidieť," vyštekol po nej.

Caitlin sa otočila a uvidela pätnásť ďalších študentov z rôznych ročníkov, ktorí sedeli alebo postávali v miestnosti a všetci evidentne čakali na stretnutie s riaditeľom. Do jedného vyzerali ako problémoví študenti. Vchádzali dovnútra jeden po druhom. Pri vchode stál ďalší strážca a ľahostajne sa na každého uškŕňal.

Caitlin sa tu nechcelo čakať polovicu školského dňa a už vôbec sa jej nechcelo vidieť sa s riaditeľom. Nemala by do školy prichádzať neskoro, to bola pravda, ale toto si predsa len nezaslúžila. Mala toho dosť.

Dvere vedúce na chodbu sa znovu otvorili a strážca vtiahol dnu troch ďalších študentov, ktorí sa medzi sebou aj teraz neustále podpichovali. Už tak preplnenú miestnosť okamžite naplnili novým zmätkom. Po chvíli zazvonilo, nastal koniec prvej vyučovacej hodiny a Caitlin mohla cez sklenené dvere sledovať, ako sa chodby plnia študentmi. Teraz už panoval zmätok aj tam.

To ale bola jej šanca. Keď sa dvere znovu otvorili, skrčila sa za jedným zo študentov a nepozorovane vykĺzla na chodbu.

Rýchlo sa obzrela cez plece, ale nezdalo sa, že by si toho ktokoľvek všimol. Náhlivo sa teda ponorila do davu a hľadala si cestu na druhú stranu chodby, a potom ďalej za roh. Znova sa obzrela, aby si bola istá, že ju nikto nevidel.

Bola v bezpečí. Aj keby si strážcovia všimli, že chýba – o čom pochybovala, pretože sa jej nikto ani nestačil opýtať na meno – bola rovnako už príliš ďaleko, než aby ju mohli nájsť a chytiť. Rovnako ale ešte pridala do kroku, vzďaľovala sa chodbou tak ďaleko, ako to len šlo, a mierila do jedálne. Musela nájsť JONAHA. Musela vedieť, či je v poriadku.

Jedáleň bola preplnená na prasknutie. Caitlin rýchlo prešla všetkými uličkami a hľadala ho. Ale ani tu nikde nebol. Prešla celú trasu druhýkrát a tentoraz pozorne prezerala každý stôl, ale po Jonahovi stále nebolo ani pamiatky.

Ľutovala, že sa k nemu včera nevrátila, nepozrela sa, či nie je zranený a prípadne mu nezavolala ambulanciu. Hovorila si, že možno naozaj bol škaredo zranený. Možno teraz bol dokonca v nemocnici. Možno sa ani nebude môcť vrátiť späť do školy.

S chmúrnymi myšlienkami vzala do ruky tácku s jedlom a našla si stôl s dobrým výhľadom k vstupným dverám. Potom tam sedela, takmer ani nejedla a sledovala kohokoľvek, kto do jedálne prišiel v nádeji, že to bude Jonah.

Ale ten sa nie a nie ukázať.

Zvonček znova odzvonilo koniec pauzy a jedáleň sa vyprázdnila. Caitlin stále sedela na svojom mieste a čakala.

Nič.

*

Keď sa konečne ozvalo posledné zvonenie toho dňa, Caitlin stála pred skrinkou, ktorú jej pridelili. Pozerala sa na kúsok papiera, na ktorom bola vytlačená číselná kombinácia k zámku. Otočila kľučkou a zatiahla, ale nefungovalo to. Pozrela sa na papierik znova a zadala kombinácii ešte raz. Tentoraz sa zámok otvoril.

Dívala sa do prázdnej, kovovej skrinky. Vnútro dvierok bolo pomaľované grafitmi. Inak bola skrinka kompletne prázdna. Deprimujúce. Spomínala na predošlé školy, kedy vždy bežala k svojej skrinke, už po ceste si snažila zapamätať číselnú kombináciu k zámku a neskôr si skrinku vyzdobila fotkami chalanov z časopisov. Bol to jej spôsob, ako nad situáciou získať aspoň trochu kontroly a vytvoriť si tak malý ostrovček, kde sa mohla cítiť ako doma, a ktorý bol v tej veľkej škole len jej.