Umelec

I

Ako chlapec poznal som starú pani Beláničku, veď bývala u mojej tetky hospodou. – A čo narozprávala sa nám ona o svojom vo svete vzdialenom synovi, ktorý bol jej nádej jediná! Celé zimnie večery strávili sme načúvajúc nadšeným jej rozprávkam o jej jedináčkovi Samkovi – maliarovi. Keď prišiel list od neho, hneď poslala pre mňa a ja som jej ho čítať musel dva, tri, aj desaťrazí jedno za druhým, až kým nenaučil som sa ho nazpamäť. Potom, keď ho už aj ona nazpamäť vedela, posadila si okuliare na nos, dívala sa na každú literu, dívala meravo tak dlho, až pri tom liste zaspala. Znal som už pridobre jej obyčaj, vzdialil som sa, a len na druhý deň som si prišiel pre štedrú odmenu za čítanie listu. Bol-li list obsahu veselého: veselila sa aj stará pani Belánička; deň po deň opätovala si obsah listu a slzy radosti pohrávaly jej v očach; bol-li však list smutného obsahu; nevravela celé dni s nikým. V tak otupný čas zasadla si ku modlitebnej knižke a modlila sa, a spievala o kríži celé dni. Pri tom mávala vám stará pani Belánička voždy akési tušenie, ktorým los svojho drahého syna až na vlas predtušila. – Ona nám už vopred predpovedať znala, čo jej písať bude syn jej milovaný; ba áno, obyčajne už i z adressy listu predpoviedala nám obsah jeho.

Domáci posmievali sa jej, vraveli medzi sebou: že keby jej už radšej ten pán syn v každom z tých listov aspoň stovku posielal; ale takto to len kedy tedy kvapne, a hľa, predsa tak vzácne, ba var’ najvzácnejšie sú jej prázdne listy. A žartom, vtipkom, úšklebkom na všetky strany nebolo konca kraja. – No, mňa to vždy na najvýš urážalo; lebo choval som sa so zvláštnou úctou naproti starej panej, mal som s ňou velikú sústrasť, a nič ma tak netešilo, ako keď ona bola dobrej vôle.

Ona mávala v skutku najradšej len prázdne listy od svojho syna, keď prišiel peňažitý, zavždy si vzdychávala: „to si už, chudáčik! zase sám od úst odtrhnul a mne poslal.“

Domáci pravda vysmievali ju aj pri tom, lebo vám je to podivné smýšlanie každodenných, obyčajných ľudí na svete. Oni si mysleli, že Samko nemal sa túlať po svete za akýmsi „umením“, ale mal doma zostať pri remesle a živiť starú matku. Oni si mysleli, že teraz už, keď šiel do sveta, že stať sa mal v ňom velikým a bohatým pánom, a matku i rodinu peňazmi obsýpať. Prečo že túlať sa má vraj po svete, jestli mu je v ňom horšie nežli doma.

Tak súdi obecný rozum o synoch vede, umení, a vôbec vyššiemu cieľu zasvätených; u neho ťa nič, pranič neoslávi, iba – peniaze.

Už je to raz taká obyčaj u nás, príjde-li zo sveta domov synak voják, učenec, umelec, prvá otázka súsedov a známych je: či vám doniesol z toho sveta dačo, a čo doniesol? – Doniesol-li: niet chvály konca kraja; nedoniesol-li: nieto tej hany na svete, ktorú by naň nevykydali, nieto tých úražiek, ktorými by ho nepoctili.

Súd tento zvyčajný u nás poukazuje ešte na našu nezkúsenosť a nezralosť svetovú. Nemec by riekol: „Die sind auch noch nicht weit in der Kultur!“ Ač z inej strany, netajme, má i tento obyčaj moc dobrého do seba.

Ale mňa on často urážal hrubosťou svojou ohľadom na starú pani Beláničku a jej syna Samka; zabúdal som ale chytro na to, keď som sa len mohol so starou paňou vyrozprávať a vytúžiť; keď som mohol v radosťach s ňou sa radovať a v žalosti s ňou si zaplakať. Nezabudnem nikdy na tú nevyslovnú lásku jej, ktorú dokazovala k synovi svojmu. Rád prisvedčím utešenej básni Jána Nerudy, ktorú v novovzkriesených „Kvetoch“ uverejnil:

 
„V sobě jen a mlčky nesu,
Nechť zakusím čehokoli,
Zamlčím i matce drahé,
Co mne teší, co mne bolí.
 
 
Jak to přijde matičko má,
Že prec všechno uhodnete, –
Když mne srdce v těle plesá,
Zrak že jasne pozvednete?
 
 
Jak to přijde, matičko má,
Že tak všechno uhodnete,
Když mne srdce v těle pláče,
Že si v kautek zasednete?“