Umelec

III

Bol počiatok maďarskej revolúcie, roku 1848.

S počiatkom nadarili sa naší súkenníci z R. pri jarmäku, v Pešti, medzi nimi bol aj môj otec. V tedy to už v Pešti bol neobyčajný shon po uliciach; éljenovalo sa ako o závod na každom rohu ulice, plakáty rozdávaly a čítaly sa, gárda parádu robila, dámy šily zástavy, páni šablami brinkali a trikolorné kokardy už nosil každý chlapec; slovom, bolo už všetko čím hore, tým dole. Naši súkenníci našli v ťažkých putách uväzneného nášho Samka Belániho! – Aj rozprávali koľko funtov tie putá maly, ale veru nerozpamätám sa už na to. – Môžme si predstaviť jaké to bolo shlädanie!

Jedni, ktorí rozumeli sa do veci ako hus do piva, robili chudákovi ešte výčitky, že mohol radšej doma pri remesle sedeť, že by ho takáto hanba nebola potkala; že doma utrápi sa jeho mater staričká, keď toto počuje. Čo jím na takúto potechu odpovedal, neviem; lež myslím, že nie inším, ako úsmechom poľutovania.

Druhí, ktorí boli už precítnutí, znali čo to znamená, trpeť za národnosť; oni cítili, že krajší veniec nemohol zdobiť čelo mladého umelca, ako čestné väzenie a ťažké putá za národ svoj milý; títo inakším okom pozerali na stav jeho, inakšími rečami zabávali sa s týmto mučedlníkom pravdy slovenskej, pokiaľ jim to od strážnika dovolené bolo.

Oni uctili si neohroženého mladého rodáka svojho, potešili ho ako vedeli, a obdarovali ako mohli, lebo dobre znali, že to není prvé mučeníctvo za národ slovenský, že takýchto nerestí a útrap ešte nejedna verná duša slovenská mnoho zniesť musí, kým roztvoria sa raz predsa ľudu oči a on úsilne nastojiť bude na tom, aby prislúžila sa už i Slovákovi pravda a spravodlivosť.

Podrobnosti o uväznení jeho dozvedel som sa pozdejšie od očitého svedka, opatrovníka slovenských väzňov po čas revolucie v Pešti, od nášho nezapomenutedlného, barbarsky odtiaľ vyštvaného pôvodcu smutnohry: „Šulek a Holuby.“

Upovedomejší národovci dosť zakazovali tam prítomným rodákom, aby po návrate svojom domov nikto neopovážil sa o stave syna, matke Beláničke smutnú zprávu podať; a hľa, predsa musela sa chudina inou cestou, hneď za horúca o tom dozvedieť. – Nezjavili jej to nášho umelca videvší súkenníci a mešťania; tí, česť jim za to, zostali si verní sľubu danému, ktorým hneď z Pešti vracajúc sa, zaviazali sa boli jeden druhému vo Vacove. Ale akási čvarga, kupec so súknom, bývalý roľník a odrodilec, priletel hneď z druhej dediny k nej, a bľabotal čo vedel.

„No stará mamka, poviem vám novinu o vašom pánu synovi.“ Tak prihovoril sa oplan k ubohej.

„Ach, dobrý človiečku! vari vás sám pán Bôh ku mne doniesol, tak ste: mi rovno akoby z neba zpadli. Ach, veď som už dávno nič o ňom neslýchala, ani mi nič nepísal. Ach sadnite že si, sadnite a rozprávajte mi o ňom, kde ste ho na vašich cestách stretli, akože sa má, čože mi odkázal?“

Tak toho diabla vítala ubohá, akoby aniela božieho, slzy si utierajúc od radosti. Posadila ho k sebe a čakala, čo jej bude vyprávať o synovi.

Medzitým shrkli sa zvedavosťou hnaní aj domáci okolo cudzinca, a netrpelive čakali za nasýtením zvedavosti svojej.

„Nuž stará mamka, vášmu synovi je veľmi dobre, ani mu lepšie byť už nemôže na svete“ – s potutelným diabolským úsmechom začal vypravovať cudzinec.

„Ó ďakovať milému pánu Bohu! veď ja pevne verím, že on prosby matkiné rád vyslúcha, že on starej matky jediné potešenie, jej syna drahého, sám vodí, stráži a v cudzom svete opatruje!… A či je zdravý? čo mi odkazuje? či nepísal pár slov? Veď vravte, vravte, potešte matku, akýže ste voliaký neshovorčivý!“

„Váš syn, stará mamko, je v Pešti a veru ho tam dobre stráža i opatrujú. Ja som sa vidíte voždy nazdával, že kto ide do sveta, že je to už celkom inakší človek, ako my hriešne stvory. Mňa tiež náš pán farár nahováral, aby som si dal synov do škôl, ale ja mám viacej rozumu, ako tridsať farárov. Dobre je mojím synom aj doma, a stará mamka aj vášmu synovi by lepšie bolo bývalo doma pri poctivom remesle, ako tak na ľahko len žiť vo svete.“

„Ale prečo že mi to dohovárate? k čomu kto má chuť na svete, nech sa toho chytí. Môj syn mal od malička vlohy k umelectvu; ťažko mi starej matke, prichodí žiť bez neho, ale stala sa vôla Božia, vo svete bude z neho iný človek.“

„Docela iný ako doma! a povedať vám aký?“

„Ale dobrý človek! nesužujte že ma ubohú mater a nedržte dlho na reči, radšej mi už povedzte, čo viete o mojom synovi!“

„Nuž a o kom že ja vravím, dobrá stvora? Veď od počiatku, ako som sem prišiel, vravím o vašom synovi. Vidíte, stará pani! tam vedie tá vaša vysokomyslnosť; chcete vychovať odrazu z detí pánov, a ono vychováte tulákov!“