Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery

Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.

Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od neho prijíma ju pohoničdo prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s dovezenou mladuchou jemu výlučne náleží, prečo aj za pohoničov k dovozu mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a muži lebo mládenci švarní, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari, až by usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do konca výš podotknutého častovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňou mladý alebo i družba.

Podotknúť treba, že tance započínajú sami mužskí, a len keď takto pokrepčili si, pojímajú k sebe i tanečnice. Tancujú i pri svadbách tance rozličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec,“ ktorý rovná sa maďarskému čardášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchy ručníkový tanec, ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký ručníklebo obrúsok, na jehož kraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje ručník i sviece do kola, zatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej, ona z druhej strany – a pobozkajú sa; on hodí k svetáru peniaz pre hudcov. Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľa ľúbosti po tanečnici a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keď najme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme.“

Mladuchu však na túto noc idú „ukladať,“ trebárs by to i dosť pozde vypadlo. Široká a družice posadia mladú v komore na stolec; družba peknou rytmou požiada ju, by dala si zosňať pártu i veniec. Pártu zosňatú odkladá mladucha „pre detné deti;“ bo nebodaj už jej dedová sobášená bola v nej a majú byť ešte snaď sestry, snaď až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje sa s ňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim spevom. Veniec mladuchin a kvety z nebo niekde delia medzi seba družba i družice; čo patrí medzi najvzácnejšie dary za družbovanie i družičenie. Potom privedie starejší ženícha do komory a pomodlí sa s nimi večerniu modlitbu. S tým ukončujú sa obyčaje tohoto dňa.^[5]

6. Tretí deň svadby: zavitie, vádky, na dom

V stredu ráno staršia svadbica (svatka, rúšnica, široká) neide viac s družiciami, ale už s vydatými ženskými – s nevestami – do komory ku mladej. Posadia ju zase na osudný stolec a podstrihnú jej vlasy, príhodne k tomu, by dali začesať a sviazať sa nazad nad tylo v kont či kontík, naňže založia a pripevnia jej čepiec, od vlastnej lebo krstnej matky lebo od najbližšej pokrevnej k tomu podarovaný, iste čo hrdší, vždy ale hlavne v bielych barvách shotovený. Oblečú ju do šiat, jaké popri sobášnych čo krajšie sebou priviezla. Na to zavolajú družbu, ktorý takto zavitúmladuchu vedie do izby pred celú už shromaždenú svadbu a pripovedá i predstavuje ju asi takto:

„Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol, i tejto poctivej osobe rozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť mohol. Predsa ale od úkladov tohoto nepriatela Bôh mocný ju oslobodil, tak, že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila v bielu túto ozdobu na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, aby ste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili.“ – „Hudci hrajte!“

Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj druhí svadobníci či svadbäníci či svadbiari čiže svatovia, kde jak toto slovo vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno iné povolanie, jako „užiť fruštik“ a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.

Staršia svadbica ale i s tými ženami, čo zavily, zavíjaly, čepčily, začepčilymladú nevestu, vedú túto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na vádzku, na úvoddo kostola. Družba ide s ními, bo nesie zase na valaške kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomu mladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala ním. Vádky, nie všade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na povinnosti manželky, a z modlitieb i požehnania kňazského; tiež ale vedú prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kole svojom zavedú ju i nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici a na stienkach popod obloky shrknutých.

Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu vlastních rodičov mladej nevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená. Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a pri hudbe, na čele majúc starejšieho a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom dome u mladoženícha postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej drží v jednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom bližší, tak ďalší pokrevní, príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú, jim a položia donesený peňažný dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatých obsahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší peniaz. Toto je „idenie na dom“; toto sú „dary na dom.“ Všetko zaberie si nevesta a hospodári si samostatne s tým, čo jej takto „naskladali na dom.“ Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začasto vypomáha žena mužovi z tohto „svojho“; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokami alebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty v tomto výpomoc istá, ba veno hotové.

Po oddaných daroch bývajú príchodzí svätovia uhostení, a tanec i zábava ukončí deň.

7. Štvrtý či pokoný deň svadby: idenie po vodu a hejnám; stínanie kohúta; kaša a radostník

Myslel bys, že už ustali v zdravkaní si a popíjaní, v jedení, pri tancoch, zábavách i všelijakých týchto úkonoch. A ono tento pokoný deň najveselší, najžartovnejší, najrozihranejší a na výjavy najrozmanitejší pri svadbách. Ľud tento ako dovedie dňom i nocou pracúvať a cestúvať, tak zvyknul, keď začne, i veseliť sa do tej svojej dobrej vôle. Jednako pripadajú svadby to tej doby roku, kde polnie práce, či ľudia od nich odpočívajú a pracovný ľud z tohto ohľadu i žartovať i vysmievať zvyknul: „Len páni – a cigáni svadbujú sa v lete.“

Just dnes sídu sa čím včaššie na svadbu. Mladí muži preoblečú sa za valachov, lovcov, medveďov, vlkov a čo ja viem za čo. Najžartovlivejší prestrojí sa za slamenneho kňaza, prehodí pres plece na seba bielu ženskú kytlu, opáše sa povrieslom, zamaže tvár, pripraví si dlhú bradu z klkov. Vezmú ťažalo s jarmom a na zadní koniec zabijú os k zemi naklonenú; na túto os položia koleso vozné, tak, by jednou stranou bahrami dotýkalo sa zeme, druhou trčalo do hora; na koleso z dola pripravia slamennú a fantastične odenú babu a proti nej z hora muža. Dvaja zapriahajú sa do jarma alebo aj bez neho pochytia to ťažalo a pohnú sa von z domu a dvoru. Popri nich a za nimi pohoniči plieskajú s bičmi a iní strieľajú z pištôl a z klúčov. Za touto prípravou ide prvý družba s rozosvetleným lampášom, bárs je vo dne; za ním kráča starý svat a v kole družíc i neviest vedú mladú nevestu, polosviatočne odenú a v bielom čepci. Ona nesie v jednej i druhej ruke po krčahu. Hudci a dedinskí diváci s deťmi ukončujú zástup. Takto vyndú až za dedinu na jarok lebo na studničku, kde celá dedina čerpáva si pitnú vodu. Ženské vyspevujú, a zvlášť túto, s narážkou na biely čepiec:

 
Keď som išla na vodičku briežkom,
pripadla mi moja hlávka sniežkom; –
a to sniežik taký trvajúci,
čo nezkape na horúcom slnci.
 

Mladucha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie do domu; kde týmto jej prvá práca započala sa – a títo sprievodčí uviedli ju do toho: „bude svadba za deň za dva – a práca na veky.“

Už s týmto idením po vodupočali obchodiť hejnám, hojnám, hojnal, hajnal— a kde jak ešte zovú ho. Vezú ďalej to ťažalo až tak tie na kolese pripravené mátohy vyskakujú raz baba raz chlap do hora. Idú napred do domu svadby z nehož mladú dostali; odtiaľ chodia po domoch druhých svadieb, bo v dedine temer vždy odrazu viac svadieb, pri nichž vtedy ozaj celá dedina býva na nohách; smiešajú a spoja sa pritom i s druhými podobnými hojnalmi a navštevujú najme domy a rodičov jak družíc tak druhých devojných a záletníc mládencov, medzi hojnalníkmi prítomných. Záletnica družbova, ak ju len má, iste obídená nebýva. Všade potancujú si na dvore lebo na izbe a kde dievča v dome majú, tam jich veru aj počastujú.

Už pri tomto hojnale alebo inač šťastne vykutili a ulovili v dajednom dvore kohúta, ač gazdinky, znajúc zvyk, ukrývajú v takéto dni svoje kohúty. Uloveného kohúta idú stínať. Priviažu ho nohama na kôl do zeme vrazený; sudca prečíta výrok celou spoločnosťou nad ním sťa nad zločincom vynesený; slamenný kňaz urobí nad ním hókus, pókus; kat šabľou lebo iným nástrojom zroní mu hlavu; ale to často hlava utrápená, bo niektorí samopašníci zaväzujú pri tom oči katovi alebo i viacerí so zaviazanýma očima pokúšajú sa o to. Kohúta dajú si potom usmažiť buď v dome svadby buď inde a niekedy v tom istom dome, kde ulovili ho. Zde gazdinka len prežrie slinku obydy nad poznatým kohútom a urobí jim po vôli a vďačne; iste má devojnú, jejž záletník medzi veselými; no a na to už len zaslúži odsanovať i kohúta.

Starejší povinný je vždy za stolom sedieť. Ale stalo sa už i po predošlé dni, stáva sa najme na tento pokoný deň, že niekam odíde. Jeho opustené miesto nestačilo vychladnúť, už postavia naň snopok zo strechy alebo na spech ukrútený a za starejšieho priodený, so širákom na hlave. Pred mátožkou takéhoto slamenného starejšieho vystrájajú už teraz všelijaké žarty. Zastrčia mu pípku do slamennej huby, ponúkajú doháňom, ponúkajú už teraz oni nápojom, ukloňkujú sa mu, a čo ja viem jaké smiechy a vtipky robia. Dojdeli skutočný starejší, nechcú tohto na miesto pripustiť, že však oni majú starejšieho, a má tento niekedy dosť biedy s veselou chasou, podčím snopok odhodí a zasadne, by mu zase všetko poslušné bolo a stalo sa nejaké utíšenie.

Deň však míňa sa a konečne nádobno posledníraz shromaždiť sa celej svadbe: schodia sa tedy, aj zváči svádzejú milých svatov a svatky, svadbiarov i svadbiarky, svadobníkov i svadobnice. Čo kto príde, každého dnes uvítajú nejak i všelijak žartovne. Najobyčajnejšie mužských holiťt. j. chlapa posadia na stolec a holič nejakým drevkom robí, akoby mu holil tvár, – a tu ti mu ju sadzou alebo čím zamaže a podajednoho i na celú maškaru premení; ženské podkúvaťt. j. žena podvihne nôžku, prestrojený kováč udrie jej kladivkom na pätu. Alebo i títo príchodzí sami pripovedujú sa žartovne na pr. za koscov, žatviarov, žnice, robotnice, mlatcov, drotárov, obločiarov a t. ď. A tu jednajú sa s prítomnými, zač by jich prijali do roboty, alebo naopak prišlí hľadajú takých a takých robotníkov a prítomní odpovedajú, že robiť nezvykli, len veseliť sa, aby tedy i oni zaveselili sa s nimi. Nuž i veselia sa do tej dobrej vôle a tu jim býva to opravdové veselie, jak ináč svadbu i veselímzovú.

Domáci ale usadia konečne všetkých svojich pozvaných za stoly. „Obed“, ten pokoný dávajú taký, jaký bol i ten prvý. Pri tomto obede býva obyčajne sbierka „na hospodára“ t. j. pre hospodára skladajú peniaze na vynáhradu útrov jeho, len že to vynáhrada chatrná. Viac toho po čas svadby naskladali a nadávali hudcom, ktorí obyčajne prichodia na svadby húsť len za to, čo od svadobníkov dostanú, tak že domáci hospodár krem chovy nemá s nimi žiadnych útrov. Rovne malé sbierky pred tým už učinené boly to niekde i na kostol, to isté pre mendíčkov, ktorí boli prišli zaspievať pred stolujúcimi: „Jak pěkně jest v svatém stavu manželském žíť, kdyžto pravou milostí srdce hoří“ a t. ď.

Pri konci obedu dajú samy kuchárky na stôl kašužltú prosenú, na husto uvarenú. Jedna z nich uviaže a ukrutí si jednu ruku, jakoby jej poranená bola, do druhej vezme varešku. Hovorí, že pri varení tolikých jedál popálila lebo že oparila sa; prosí teda, žeby jej niečo podarovali na vystrábenie popáleniny. Žartujú s ňou: „nedáme, nemáme“; „nedáme, kaša vám prismudla, horká je, nepomädovaly ste ju“ a t. ď. Lež hádžu jej na varešku po krajciari po dva, ktoré ona tou obviazanou rukou zrezka bere a do vrecka odkladá, zapomínajúc cele na popáleninu – no, iste nepopálenú ani neoparenú. Takto ale skutkom zaplatili i za pokonú kašu; porekadlom vravia, keď dakto opil sa na svadbe lebo ináč zle obišiel, že ten „zaplatil za kašu.“

Na pokon však radostníkpoložili na stôl pred starejšieho. Sú to koláče: kúchne, lekvárniky, mrváň, kvaky a jablká nakopené. Zvlášte jablká bosmanky(slavische Renette) dávajú v horňom Gemeri na radostník; vo Velhonte končiarky, jablká to veľké, podlhovaté, kuželovité. Starejší počíta bedlive hlavy svojich, aby ani jedna nezchybla z pozvaných na svadbu. Krája a delí teraz tak, by každému z každého druhu koláčov i z jabĺk došlo sa. Radostník donáša mladucha sebou kam vydáva sa alebo posielajú ho v tento deň za ňou; jako to rovný radostník darom posielajú aj z domu ženícha tatam k podeleniu, odkiaľ si mladuchu sem priviezli. Pri rozdelení radostníka zaklope starejší na utíšenie a hovorí:

„I počúvajte že ma ešte málo, všetko moje svadobné shromaždenie! Pekná a chvalitebná vec je, že vedľa môjho napomínania tak pekne držali ste sa, jako dietky jednoho otca. Z toho teším sa a prajem, aby tú zameškanú silu, prácu a trovy, ktoré ste vynaložili, sám Pán Boh ráčil vynahradiť. A že každý do svojho príbytku navrátiť sa máme, nie bez znaku, v jakom kraji a kde sme boli: teda vám z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka každému chcem udeliť, by ste mohli, jako tí dvanásti k spatreniu zeme Kananejskej vyslaní, navrátiť sa k svojím s darmi a jich obveseliť. Jestliby nedošlo sa z neho každému, tak jak by si žiadal, nech za to nebanuje. Za vaše tohto hospodára obveselovanie a s ním meškanie sa uctive vám ďakujem. Jestliže som vám nemohol všetkým, jak slušalo slúžiť, odpytujem každého. A keď prímete z tejto ratolesti alebo z tohto radostníka, všetkých svobodne do príbytkov jejích prepúšťam, a jako hlava tejto svadby aj vašich domácich pozdravujem.“

Na veselie prišlí s radostníkom tajdú, – keď si potom ešte trocha potancujú a ďakujúc za pozvanie od domácich poodberajú sa.

Jako u majetnejších predlžuje sa svadba do piateho i šiesteho dňa, ač zriedka, tak častejšie stáva sa u druhých, že dobu svadby zkráťa si na dva dni. Ale z obradov a zvykov opísaných nevypustia a neopustia nič. Trovy uľavujú si jednodruhému tým, že nielen dary vopred prinášajú a hudbu si platia; ale dávajú z krčmy nosiť aj nápoj na svoje účty. Účty tieto drží potom s ními starejší a donesie do poriadku všetko, by nič nezostalo nezaplatené a nevyrovnané.

8. Prvá nedeľa po svadbe

Vydaná nesmie z domu nikam, ani len do susedov, do prvej nedele po svadbe; aby privykala na novej hospode. Jej prvé idenie je ale do chrámu. Oblečie sa čím sviatočnejšie a vezme čím krajší čepiec. S ňou ide dajedna nevesta z novej rodiny k tomu zvlášť povolaná a (u evanjelíkov) vedie ju celým chrámom okolo oltára, naňže položia offeru a idú sadnúť si medzi sebe rovné mladé nevesty.

Príduc z chrámu, ide už teraz k vlastním rodičom, v spoločnosti ženícha a nových rodičov (test a testiná, svokor a svokruša, otec či apo a mamuška, mamuša) i tej, ktorá uviedla ju do chrámu. Tu pripravený je obed pre nich a pre niektorých rodinných i krstných zo stránky domácich. Vždy však málo jich býva a len pri tichom stolovaní, popíjaní a zdravkaní si utvrdzujú medzi sebou nové príbuzenstvo a priateľstvo. – Prišlí s mladou svokor a svokra na vzájom pozvú jej rodičov podobne na prvú návštevu a za hosťov k budúcej nedeli lebo k blízkemu sviatku.

Poverečné zvyky

Zachovávajú a povrávajú si^[6] vzhľadom k ženbám a výdajom tieto:

Odkiaľ v jaseň divé husy letia ponad dom, v ňomž devojnú majú: z tej strany prídu o nedlho vohľačia do domu. – Vohľačom upeč kohúta: by zase prišli. – Prvýraz na jar počujúc dievča kukučku, volá: Kukulienka, koľko mi rokov dáš, kým pôjdem na sobáš? Koľkoraz na to kukučka zakuká, o toľko rokov dievča vydá sa. – Neidú—li vohľačia, trhaj dobrúmyseľ: aby šuhaj prišiel. – Žeby dievčatá vydávaly sa: nech z Matky Božej (zo sochy Panny Márie, lebo zo zábradlia pri nej) odlúpa si drevko, vložia do lúhu a tým umývajú sa; tiež: nech umývajú sa vodou, ktorou horúci z pece vysadený chlieb pošúchaly. – Deva, ktorá dlho vydať sa nemôže, nech ide do troch kostolov, troch soľných skladov a do troch krčiem, odštiepi si všade z dvier po triesočke, uvarí jich v hrnčíčku, umyje sa tou vodou na chodníku, kade chodieva ten, kohoby rada mať za muža, potom vyleje všetko na chodník: ak tento, lebo aj druhý cez túto počareninu (porobeninu) prejde, nuž si ju vezme. – Vdova lebo i dievka, chceli vydať sa za muža, jemuž just žena umrela, nech sadne si rýchlo na moždiar, keď tejto mŕtvej prvýraz vyzváňať začnú a nepohne sa z neho, kým vyzváňajú: skôr neskôr príde si ten vdovec po ňu. – Ktoré dievča jednou nohou obutou, druhou bosou chodí: koľkoraz kročí tou bosou, za toľko rokov nevydá sa. – Sobáš pri splni (pri plňmesiaci): šťastné manželstvo; dážď pri sobáši: bohaté a plodné manželstvo znamená. – Idúcim na sobáš, prihodíli sa čo protivného: to nešťastie značí. – Keď mladucha ide na sobáš a sňah padne jej na veniec: to mrcha manželstvo; ak dážď padá: rada mysky oblizovala, ale manželstvo dobré bude; ak slnce svieti: dobre hrnce umývala. – Keď prichodia venčiari pýtať k sobášu, nech mladucha hladí zazreť mladého nejakou škulinkou (škárou) z komôrky, prv lež by ju on zazrel: bude nad ním vrchovaf. – Mladucha idúca na sobáš, vloží si kus koláča pod pazuchu; idúc od sobáša, dá ho teplý zjesť tej paničke lebo vdove, ktorej skorý vydaj praje: a táto istenky vydá sa za koho toho. – Pred sobášom mladý zať i mladucha nech položia každý svoj peniaz pod prah domu: čí peniaz by do rána zkapal, ten z nich prv umre. – Kým mŕtvemu vyzváňajú, abo kým v cintoríne jama otvorená (mrtvý do nej nezahrabaný): nedaj sobášiť sa, ba ani nehni sa k sobášu. – Mladoženísi pred oltárom nech spolustanú si čím najbližšie: aby zlé pomedzi nich preletieť nemohlo. – Pri sobáši hladí mladucha pristúpiť nohu mladému zaťovi: aby ona v dome klobúk na hlave nosila t. j. rozkazovala. – Mladucha, sadajúca do stolice po čas sobáša, koľko prstov si prisadne: za toľko rokov nebude mat žiadnych detí. – Nevesta nech dobre opatruje svoj sobášny veniec: bo ak niečo stratí sa z neho, potratí ona lásku mužovu. – Osobášená pozoruje, by jej sobášny veniec nedostal sa planému človeku do rúk: bo tento rozdelí ho na dve polovice, jednu na jedon, druhú na druhý breh vody zakope a manželia rozdvojovať sa budú. – Do rúcha mladuchinho zaši čiapočku: keď chceš by chlapčoka; čepčok: keď chceš by dcérečku na prvé porodila. – Nožík, ihlu nikda nedávajú do daru rúcha: by manželia nevadievali sa. – Rúcho nevestino nedovoľ zkladať z voza inému, kreme niekomu z jej rodiny: aby mladá nezabúdala na svoju rodinu. – Mladucha v novom príbytku svojom hneď jak prvýraz ide do izby, chytí sa jednou rukou pece alebo ohreje si dlane na plameni ohniska: aby v dome privykala. Toto isté robí aj služobná čeľaď, lebo ktokoľvek prvýraz vstupuje do príbytku, v ňomž dlhšie má sdržovať sa. – Ak hrniec, pánvica lebo mysa na zem padne a roztrepe sa, po čas hotovenia a varenia jedál: to nešťastie pre manželov. – Ak pri stole prevrhne a vyleje sa pohár s nápojom alebo i polievka na mladoženíchov: čakaj do roka proroka. – Prvý kus mäsa, na ktorý mladý zať pri stole mieri vidličkou, nech uchytí si mladucha: bude mať prednosť v dome pred ním. – Pri ktorej svadbe svadbiari povadia sa: to manželstvo zvadlivé bude. – Keď na svadbe sviece smutno horia: daktorý z mladoženíchov o krátky čas umre. – V prvú noc polož do perín mladej nevesty trocha mädu a peniaz: by mladí vždy radi videli sa a peniaze mali. – V prvú noc, kto z mladoženíchov prvý zaspí: prv umrie. – Keď mladých majú ukladať, pováľajú chlapca po odpravenej posteli: by prvorodzenča bolo mužského rodu. – Mladá nevesta ráno po prvej noci má darovať mladému košeľu a podať mu ju, pozovúc si ho pekne na meno: „Na ti Janko košeľu!“: bo ktorá žena nezovie si muža pekne na meno, ten bude i po smrti von chodiť, kým nepozvala by potom toho von chodiaceho pekne na meno. – Nevesta by dlho nemala dietok: zamknutú zámku (kladku) hádže do studne pred svojim sobášom, alebo chrbtom k rebríku lebo ku schodom obrátená, kolko stupňov hore vykročí, za toľko rokov rodiť nebude. – Koľko prstov pri sobáši prisadne si alebo pri prvej práci v novom dome koľko prstmi niečo chytí a robiť začne: toľko dietok chce mať nevesta. – Koľko čepcov položí si mladá v sobášny deň na hlavu: toľko mužov mať bude za svojho života. – Keď žena muža čepcom ubije: kým ten žiť bude, samé nešťastie naňho poletí. – Nedobre je ženiť sa po druhý, tretí raz: bo prvá žena od Boha, druhá už len od ľudí a tretia od diabla. Podobne: prvá žena ako pes: verná, čo ju aj ubiješ, vráti sa k tebe; druhá ako myš: hľadí všetko vynosiť z domu, a čo nevynosí, pohryzie; tretia ako mačka: zrovna ti vydriape oči, trebárs vtedy, keď by si ju hladkal, šiel jej po srsti (nie proti srsti) t. j. robil jej po vôli.