Čierne a biele šaty

„Urob to kvôli Arturovi, urob, on mi je druhým otcom!“

„A ja ti mám byť mužom – spoločníkom až po hrob – voľ si! Alebo Artur, alebo ja!“ (Ubohá bola v položení svätého Otca: alebo Napoleon – alebo Antonelli.)

„A nepopustíš, Stano? Nedáš mi prvý dôkaz lásky k vyslyšaniu mojej prosby?“

„Nemožno – nechcem byť hrdinom papúč. Rozhodni sa! Jestli ma ľúbiš, buď družkou môjho osudu; keď nie, vráť mi prsteň!“

„A ty žiadaš, aby som pamiatku mojej matky zneuctila? Nie! Nemožno! To nespravím!“

„Blázonko! Nezneuctíš tú pamiatku: obleč sa v biele šaty k svätému obradu sobáša. Je to odznak nevinnosti a polosmútku. Len čiernej farbe a flórom daj pokoj!“

Ona sa usmiala, kývla hlavou a zašepotala sladko:

„Stano! Môj hlavatý Stano! Pôjdem s tebou, kdekoľvek ma povedieš.“

A vskutku, na druhý deň ráno šla so mnou v sprievode jednej starej matróny do S…, kde sme ohľadom na dišpenzáciu zložili prísahu, oslobodiac sa týmto spôsobom od ohlášok.

Sobáš sme určili hneď na budúcu nedeľu. Do tých čias mala Artura nakloniť k mieru – čo som i ja sproboval, napíšuc mu list, kde som mu zdelil naše ustálenie ohľadom šiat. Neod-povedal nič na dôkaz toho, že nesúhlasí – a tak nezostalo inšie, ako skutočný únos.

V prapodivných myšlienkach približoval som sa, keď deň sobášu bol svitol, k osade, v ktorej čakalo na mňa a Milicu kňazské požehnanie. Moji svedkovia sedeli takže popri mne na vozíku, ako keby ma na popravisko sprevádzali. Chceli sme žartovať nedajbože! Nešlo to. Každý Mádel, a obzvlášte ja, do budúcnosti. Vyzerali sme asi ako „Ritteri von der traurigen Gestal“ lenže Sancho Pansa chýbal. I nebo cedilo slzy – bol to pošmurný novembrový deň – skutočný „čierny november“, ako ho Francúzi volajú. Neraz prebehol popred náš voz vyplašený zajac, čo nás, stredovekých romantikov, naplňovalo nemalým strachom o výsledok našej cesty. Miesto obligátnej svadobnej muziky kvákali nad nami vrany a kavky v tak ľubozvučnom koncerte, že sme si zapchávali uši. Dedinami nás sprevádzal štekot vzbúrených psov – a tak to šlo všade, kým sme sa horko-ťažko, umoknutí ako sysle, nedostali pred ***-ský hostinec.

Práve bilo desať hodín, sobáš mal byť o jedenástej.

Šmarili sme sa do gály – a ja som hostinského zavolal na stranu.

„Či hotujú obed pre mojich svadobníkov, pán Trúba?“

„Áno – osoba 2 zl. v striebre“ – hotuje sa pre dvadsiatich štyroch.

„To je veľa – nebude nás, len dvanásť!“ poznamenal som prestrašene a chytil som sa vačku, v ktorom nebolo výplatku ani pre tri osoby. „Apropos, pán Trúba, či nás u Slavatinských čakajú?“

Pán hostinský zachytil ústa dlaňou – istotne, aby som nespozoroval, ako sa smeje.

„Čakajú ver, čakajú – ani ich vyčkať nevedia!“

„No, keď je tak, páni moji, poďme! Nechcel by som, že by boli o náš príchod v netrpezlivej starosti.“

„O to nech sa neboja!“ riekol potuteľne pán Trúba. „Úprimne im radím, aby tu k raňajkám dačo užili.“

Tieto šlová sme už ledva dopočuli. Sprevádzaní zvedavým húfom ľudu, ponáhľali sme sa do svadobného domu. A ticho, hlucho bolo v svadobnom dome – ako v príbytku, kde mŕtvola leží.

Ja som v mrazivom tušení veď, ktoré majú následovať, obliekal moje vnútornosti v pancier neciteľnosti.

Mojím svedkom drkotali zuby – neviem, či následkom mokrého povetria, či v bázni neistoty budúcich vecí.