Okyptenec

Vylievajte, šuhajovia, slzy ľútostivé nad slávou našej minulosti! Slzte, otcovia, plačte, šuhajovia, nariekajte, sestry, kvíľte, matky strápené, slzte, plačte, nariekajte, kvíľte všetci k výškam nebies nad lósom národa, nad hanbou Slovenstva!

Medzi inými nováčikmi vzali aj Janka Poltárskeho na vojnu. Keď lekár podplatený už z celej sily chcel voľajakú chybu na Jankovi nájsť, jeden z vyšších dôstojníkov, potľapkajúc Janka po pleci, zvýšeným hlasom takto zvolal: „A čo by popod oblaky lietal, Poltársky musí byť vojakom!“

Na štyri dni dostal Janko dovolenku. Po uplynutí kratučkého tohto času odobral sa on od známych a od susedov a poberal sa, poručeno bohu, na vojnu. Verná Anička ho vyprevadila.

Na kraji jedľoviny, čo Kamenicu obtáča, zabelieva sa v šere tmavého chvoja úhľadná kaplnka. Popri tejto kaplnke vedie chodník do H.

Teraz vidíme Anku s Jankom práve týmto chodníčkom ísť. Úbohí! Akí sú smutní obaja! Akože by aj nie? Veď ešte len pol roka od tých čias, čo si lásku a vernosť sľubovali pred oltárom.

Pri kaplnke pokľakli obidvaja a vrúcne sa pomodlili. Po modlitbe povstali.

„Dušička Anka, dajže sa voľajako, daj potešiť,“ vravel Janko, keď jeho žienka usedavo nariekala. „Čo sa stalo, už sa neodstane, a všetky tvoje slzy nespomôžu ani ako mačný mak ani mne, ani tebe. Dá boh, že ti ja onedlho naspäť prídem a potom si budeme zase blažene žiť!“

„Ach, Janík môj!“ vravela Anka, zásterkou utierajúc si oči, „ľahko je to potešovať, ale tvrdo potešiť sa. Žiť bez toho, s ktorým sa srdce moje dovedna zrástlo, žiť bez toho čo ako krátky čas, ach, to je viac než umrieť… Oj, milenký môj, milenký! Veď ma ty tu necháš a Hospodin láskavý zná, či mi dakedy naspäť ešte prídeš.“

„Len dúfaj, duša drahá!“ vraví on nakrátko, lebo mu medzitým tiež dajako clivo prichádzalo vôkol srdca. „Veď bude, ako bude!“

„Hej, bude, ako bude! Dobre je tebe vravieť, keď ty vo svete aj ochladnúť môžeš ku mne, ale doma ako, kde ma ešte i tá povala v komôrke, i tá muška, čo si na ňu sadne, upomínať bude na teba, na ľúbosť moju…“

„Zbohom, Anička! Reči naše by nemali konca-kraja. Ty nedôveruješ v ľúbosť moju. Ale ten na výsostiach nech mi tak pomáha, akože nikdy inú okrem teba ľúbiť nebudem. Poviem ti teraz i ja, s čím som sa ti ešte nezdôveril. Vedz teda, že láskavé tvoje chovanie sa oproti môjmu bratovi Jurkovi pozornosti mojej neušlo. Vieš, my sme síce preto šťastne žili, lebo ľúbosť moja je veľká, taká veľká, že ti aj previnenia odpustí, ale…“

„Janíček môj!“ A ďalej pre slzy nemohla. „Čo za desať rokov, čakať budem na teba! Nech mi tak pomáha táto Božia rodička!“ začala po prestávke trhano.

„Verím v sľub tvoj, ale zbohom, aby som sa neopozdil!“

Pohnuto vystrel náručie svoje, kŕčovite pritisol k hrudi polovičku srdca svojho a hneď bol ten tam.

Hľadela Anka za tým drahým mužíčkom ešte chvíľu, dokým jej len na zákrute hôrky spopred očú nezmizol, hľadela a šeptala:

„Janko môj! Oh, ja večne tvojou!“

Oči moje, oči, ver sú to očičky,

veru vás zamočím na noc do vodičky!

Takto mohla si Anka i večer právom nôtiť, lebo celú noc nariekala za Jankom.