Incognito

***

Bolo práve po skvosnom alumnickom obede, keď som s rozpečadeným listom v ruke vbehol do jednej žiackej hospody, kde dakoľkí moji rovesníci zbytky od obedu — ten každodenní — smačne dojiedali. Musel som divne vyzerať, lebo všetci — akonáhle som dnu vkročil, a čo je prosím, veľká vec — ujiedať prestali a príčinu mojej rozčulenosti sa spytovali. Neodpovedal som jím ani slova, len som sa nepozorne hodil na tvrdú, polštvrtej nohy majúcu stoličku, ktorá chudinka ako by sa ma tiež na príčinu mojej rozčulenosti spytovala — hneď praskla podo mnou. Bratov moje chovanie sa podivením naplnilo. Boli tým zvedavejší a dotierali na mňa zo všetkých strán rozličnými otázkamí. Miesto odpovedi podal som jím hrdo lístok: „Nate, reku, prečítajte si to sami.“ Čítali. — Ja som to ešte raz načúval, aj! a — bol som vo vytržení; lež nebol som len sám, ale boli aj bratia moji všetci!

Dostali sme my v tom liste pozvanie na — divadlo. „Hm — pokrútia hlavou usmievajúc sa daktorí, teda nič viac len to? Bude to tedy čestný lístok, čomu sa študenti pri tanečných a divadelných zábavách tak velmi radujú!“ — Možno že sa radujú, ale do vytrženia jích to len neprivedie, a ja som už teraz nevedel, čo som mal robiť od radosti! Nebudem vás ale ďalej takto nič po nič na reči držať; poviem vám už čo je vo veci. — My sme neboli študenti ako študenti, lebo sme my boli — slovenskí študenti; to divadlo nemalo byť len ako divadlo, lebo to malo byť — slovenské divadlo! A u nás hľaďteže, nevolali len prizerať sa, ale nás vyzvali hrať divadlo a tak za hercov, vulgo dilettantov a po slovensky ochotníkov takrečených. A hľa, preto som ja bol teraz vo vytržení!

Ešte som bol len maličkým maličičkým študentíkom s čítankou a katechismusom pod pazuchou, keď v mojom rodisku hrali Klicperov „Divotvorný klobúk.“ Oj, a mne sa ten krásny večer tak hlboko do srdca vryl, že sa i teraz tak živo naň pamätám, akoby to bolo len včera. Vtedy a vždy za tým som si vrúcne žiadal, čím častejšie vidieť a zažívať radosti divadelného predstavenia. Potom ale keď som odrástol, pokročil som i v žiadosti mojej o krok ďalej: nechcelo sa mi už viac len trpným divákom byť v slovenskom divadle, ale som si i sám ako herec vystúpiť žiadal. A pán Beskydov uhádnul vrelú túžbu slovenských mladých sŕdc a mezi nimi aj moju napísav nám výborné „Incognito“, v ňom pre mňa úkol Jelenského, jemu ku boku úkol Evičkýň: teraz nás volali ten kus zahrať a ja — oj, ja som bol vo vytržení!

***

Nebudem vás unúvať opisovaním tej netrpelivosti, ktorá sa v každom z nás najviacej ale vo mne zmáhala dočim určený den k našmu odchodu nesvitnul, aby ste naposledok i vy do netrpelivosti neupadli. Chcete si ju ale predstaviť, to sa opýtajte modrookej dievčiny, aké sú to trapné chvíle, v ktorých po istom dni ustavične vzdycháva a ten preto skôr nesvitá akoby svitať mal — deň to nejakej zábavy, ku ktorému je už so všetkým, aj s ľalijovými šatami hotová. Ona má pred očima dvoje veľkých radostí: jednu, že sa po prvýraz verejne ukáže, (ak ale už pred tým na verejných zábavách bola, teda že bude môct zase verejne v nádhere sa ukiazať); druhú, že si známosť urobí. Toto sú ty dve hlavnie radosti, za ktorými nekonečný zástup iných radostí nasleduje, ako za mesiačikom myriady hviezdičiek na nebi. Tak asi vyzeralo to s namí. My žiaci a veľkonočné sviatky nám na pätách, v ktorých sa trochu zo školského prachu otriasť môžeme! To bola tá prvá veľká radosť naša, a druhá ako sa rozumie, to divadlo — slovenské. Koľko za týmato dvoma jích nasledovať malo? To si sami vypočujte, hádam ste lepší, no aspoň pilnejší mathematici ako ja. Ja som krem toho pred týmito sviatkamí najprú dni, naposledy aj hodiny rátal, o koľko dní a hodín sa to už vyberieme na cestu, a bol som netrpelivý, že len lezly a neutekaly, akoby som si bol žiadal. Moju netrpelivosť ale, ako hovorím, nechcem opisovať. Nie snáď preto, aby som vás milí čitatelia zašanoval (nezašanoval som vás docela už posiaľ), ale preto, že som hrozným egoistom a nechcem si muky mojej netrpelivosti ani v obrazotvornosti zprítomniť, aby sa mi — musíte vedieť, že mám veľmi mäké srdce — to mäké srdiečko voliákosi nepuklo a bolo by po mne a tak i po tejto besiedke, ktorou vás predca zabaviť chcem.