Poklad

Netrvalo to za otčenáš a na kozube blnkotaly suché bukové triesky.

„Teraz si pozapaľujme,“ povie domáci gazda.

S pípkami posadali okolo stola; pod pecou priadly ženy a zase za druhým koncom stola Zuzka s druhými deťmi párala peria.

„Súsed, vy však poznáte Lipnického!“ prerečie Rázvora a kotúče dymu pustí z úst.

„Pane Bože! Či ho vraj poznám? Veď som s jeho otcom chodil do školy a od tých čias znám celé bydlo i židlo Lipnického!“

„Ja hovorím, že z ničoho gazdovať nemožno,“ pokračoval Rázvora – „a Lipnickému vraj všetko zhorelo, čo mu otec zanechal.“

„A ja hovorím,“ pretrhol mu reč Štrngeľ, „že sú to pletky; Lipnického zelené košieľky postavily na nohy!“

„To ja neverím,“ zvolal Rázvora; už som vám povedal, že mu zmok nosí peniaze!“

Dobrôtka sa usmial a riekol: „Dobre, že ste ho pripomenuli; i tak som deťom sľúbil, že im budem rozprávať, ako Lipnický zbohatol. – Deti, či budete počúvať?“

„Budeme, budeme!“ zkríkla Zuzka a za ňou ostatné.

„Teda počúvajte! – Ja Lipnického poznám od malička; jemu ani zmok, ani zbojníci nenanosili peňazí – on našiel poklad!“

Ondrej pokýval hlavou, že to veru najskôr tak bude a ostatní vyvalili oči.

„Lipnický mohol byť asi v šiestom roku“ – začínal ďalej Dobrôtka, potiskujúc do fajky dohán, – „keď raz jeho otec, Pán Boh mu daj radosť večnú, dal ma ako súseda svojho povolať už večerom ku sebe. Nebe bolo jasné ako rybie oko; na kozube práve doháralo a oblokom zasvietil plný mesiac. Ako by som teraz hľadel naňho: bľadý ako stena ležal starý Lipnický na posteli, oči mal hlboko vpadnuté, dýchal strmo a krátko, vedel som, že nedotiahne ďaleko.“

„Či ste to vy, súsed?“ preriekol slabým hlasom, akonáhle pučul, že dvere vrzgly.

„Ja som to, súsedko. Akože sa máte?“

„Lepšie,“ povedá, „a o nedlho bude všetko dobre.“ – Tu ma chytil za ruku. – „Vy viete, súsed môj drahý,“ hovoril trasľavým hlasom, „čo som mal, keď som prišiel do vašej dediny: zdravé údy, chuť do práce a Boha nad sebou! Aj teraz veľa nemám; tento domček je všetko moje bohatstvo! Keby mi Pán Boh bol poprial dlhšieho života, možno, že by som bol zanechal i väčšiu pamiatku po sebe môjmu synovi; ale takto bude všetkému koniec. Tento dom teda a moje otcovské požehnanie nechávam môjmu synovi. – Poď sem, dieťa moje,“ zavolal na fikajúceho chlapca, rozduchujúceho medzitým zhasínajúci oheň, – „tento dom a moje otcovské požehnanie nechávam tebe – ostatné najdeš v tisovej truhličke.“ Tu ho pritisol k srdcu: „Ach, dieťa moje! pred rokom si mi utratilo matku, a teraz tratíš otca.“ – Viac hovoriť nemohol, hlas mu v hrdle zatislo – a o chvíľku bolo po ňom.

Na kozube oheň utuchnul; mesiačik uchýlil sa za hustý oblak a v izbe stmilo sa docela. – Mňa prešiel mráz, srdce mi stislo, neviem či od ľaku, či od žiaľu; – prežehnal som sa svätým krížom a prežehnal som i mrtvolu; chlapca som chytil za ruku a odviedol preč.

O chvíľku poschodili sa súsedia a v dome nebožkého bolo počuť nábožný spev, ozývajúci sa až do svitania. Na tretí deň pochovali sme mŕtveho a náš terajší súsed Lipnický ostal samotný na svete ako prst; krem Boha nad sebou nemal tu dolu nikoho. – Ale Pán Boh je dobrý, deti moje; stará sa On aj o siroty, a tak staral sa aj o Lipnického. Pán učiteľ práve vtedy potreboval mendíka a náš šesťročný chlapec bol rád, že dostal sa do školy. – Neraz on stál s hrnčekom pred našimi dvermi a vaša nebohá stará mať neraz mu ho naplnila.